Dušan Jamrich vo film Dvere dokorán (1977. Foto: archív SFÚ/E. Hríbiková)
Písmo: A- | A+

Dušan Jamrich patrí medzi významné osobnosti slovenského divadla, filmu a televízie. Je herec, recitátor a pedagóg, ktorého charakterizuje výrazný hlas a tiež schopnosť presvedčivo stvárňovať široký výber postáv. Počas svojej dlhej kariéry sa stal neodmysliteľnou súčasťou Slovenského národného divadla a významne sa podieľal aj na jeho umeleckom a organizačnom smerovaní. V nedeľu 25. októbra oslavuje svoje 80. narodeniny. Pripomenie si ho aj Slovenská televízia – večer 25. októbra na Dvojke uvedie dokument Dušan Jamrich – Ticho medzi slovami. Nakrútili ho Jana Bučka Kovalčíková a Michal Fulier.

Bratislavský rodák prežil v tomto meste celé svoje detstvo. Pred štúdiom herectva pracoval približne rok v Polygrafických závodoch. K umeleckému vzdelaniu sa napokon dostal na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde v roku 1970 úspešne absolvoval štúdium herectva. Už počas štúdia účinkoval na javisku Činohry SND a jeho výkony zaujali natoľko, že sa po skončení školy stal členom súboru. Nasledujúce desaťročia vytvoril množstvo postáv v klasických i moderných hrách slovenských aj zahraničných autorov. Jeho herectvo sa vyznačuje vnútorným sústredením, presnosťou, nadhľadom a výraznou javiskovou rečou. Dokáže spájať autoritu a dôstojnosť s psychologickou hĺbkou, vďaka čomu sa uplatnil v dramatických, historických aj komediálnych úlohách.

Medzi jeho významné divadelné postavy patria Jochanan v Hviezdoslavovej hre Herodes a Herodias, Haimon v Sofoklovej Antigone, Richard II. a Richard III. v Shakespearových historických hrách, Orestes v Ifigénii v Tauride či Sir Thomas More v dráme Človek pre všetky časy. V neskorších rokoch účinkoval aj v inscenáciách Popol a vášeň, Malomeštiakova svadba, Ilúzie, Mercedes Benz, Vojna a mier, Bačova žena a Kubo. Rozsah jeho repertoáru ukazuje, že sa neobmedzoval na jeden typ postáv, ale vyhľadával rozličné charaktery a náročné herecké výzvy.

Dušan Jamrich vo film Dvere dokorán (1977. Foto: archív SFÚ/E. Hríbiková
Dušan Jamrich vo film Dvere dokorán (1977). Foto: archív SFÚ/E. Hríbiková

Televízia, film, rozhlas i prednes

Široké publikum ho pozná aj z televíznych inscenácií a filmov. Mimoriadne výrazne sa zapísal do povedomia divákov stvárnením Ľudovíta Štúra v televíznom seriáli Štúrovci (r. Peter Mikulík, 1991). Táto úloha sa stala jednou z jeho najznámejších a spojila jeho herecký talent s významnou kapitolou slovenských dejín. Objavil sa tiež v ďalších televíznych a filmových projektoch vrátane filmov Eden a potom (r. Alain Robbe-Grillet, 1970), Zlozor (r. Dušan Kodaj, 1971), Dvere dokorán (r. Jozef Medveď, 1977), Kohút nezaspieva (r. Martin Ťapák, 1986), Neďaleko do neba (r. Martin Ťapák, 1987) či Eva Nová (r. Marko Škop, 2015). Spolupracoval aj s rozhlasom, kde mohol naplno uplatniť svoj charakteristický hlas.

Osobitné miesto v jeho tvorbe má umelecký prednes. Jamrich patrí medzi výrazných interpretov poézie Pavla Országha Hviezdoslava. Hviezdoslavove texty nevníma iba ako náročnú klasiku, ale aj ako živú výpoveď o človeku, prírode a slovenskom jazyku. Jeho prednes sa vyznačuje dôrazom na význam slov, rytmus a emocionálnu hĺbku. Významným projektom bola aj rozhlasová interpretácia Homérovej Iliady, ktorá potvrdila jeho schopnosť preniesť rozsiahle literárne dielo k poslucháčom prostredníctvom hlasu a výrazovej presnosti.

Popri umeleckej práci sa venoval pedagogickej činnosti na Vysokej škole múzických umení. Pomáhal vzdelávať mladých hercov a odovzdával im skúsenosti z divadelnej praxe. Jeho pôsobenie tak neovplyvnilo iba jednotlivé inscenácie, ale aj ďalšiu generáciu slovenských divadelníkov.

Na čele SND

Významnú úlohu zohral aj v riadení Slovenského národného divadla. V rokoch 1991 až 1996 stál na jeho čele a do funkcie generálneho riaditeľa sa vrátil v rokoch 1999 až 2005. Táto práca si vyžadovala okrem umeleckého rozhľadu aj organizačné schopnosti a rozhodovanie o fungovaní jednej z najdôležitejších kultúrnych inštitúcií na Slovensku. V roku 2002 bol zvolený za viceprezidenta Európskej divadelnej konvencie, medzinárodnej organizácie združujúcej divadlá z viacerých európskych krajín.

Jeho prínos ocenili viacerými vyznamenaniami. V roku 2003 mu bol udelený Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj slovenského divadelníctva. V roku 2008 získal Cenu Jozefa Kronera za stvárnenie Tribouleta v hre Kráľ sa zabáva, pričom ocenenie zohľadnilo aj jeho výkon v inscenácii Večera. Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky za celoživotný prínos v hereckej tvorbe a ocenenie Literárneho fondu za celoživotné dielo mu udelili v roku 2010.

Dušan Jamrich je osobnosťou, ktorej sa úspešne podarilo spojiť herecké majstrovstvo s pedagogickou a manažérskou prácou. Jeho kariéra dokazuje, že divadelný umelec môže výrazne ovplyvňovať kultúru nielen na javisku, ale aj vzdelávaním ďalších generácií a vedením významnej inštitúcie. Pre divákov zostáva zapamätateľný najmä vďaka svojmu hlasu, kultivovanému prejavu a presvedčivým historickým postavám.

Dušan Jamrich vo film Dvere dokorán (1977). Foto: archív SFÚ/E. Hríbiková

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Chica Checa režiséra Šimona Holého. Foto: Arinafilm

Chica Checa si obula opätky a telo zareagovalo

Do kín prichádza koprodukčná komédia českého režiséra Šimona Holého. Nebude šetriť priznaniami. Český režisér Šimon Holý má už za sebou prvé úspechy. Do filmového sveta vstúpil debutom Zrkadlá v tme v roku 2021 a odvtedy nakrútil tri ďalšie snímky (A potom prišla láska..., Proxima a Hello, Welcome), získal nomináciu na Ceny českej kritiky aj na Českého leva. Tentoraz bolo jeho ambíciou sfilmovať príbeh, ktorý do istej miery súvisí s desivými udalosťami vo svete, no zároveň nás chce vrátiť k malým ľudským príbehom bez toho, aby sme cítili ťažobu. Rozhodol sa pri tom naďalej spolupracovať s tímom z predchádzajúcich projektov, no ako sám vraví, týmto filmom tematicky vstupuje do ďalšej, inej tvorivej fázy. Po trilógii, v ktorej sledoval postavy na prahu zmeny svojho života, presunul svoju pozornosť na zmeny samotné. Do slovenských kín prichádza jeho koprodukčná komédia Chica Checa. Názov filmu predstavuje alter ego hlavnej postavy Lukáša, ktorý žije vo Francúzsku – úspešný, šťastný a vzdialený svojej mame Zdene. Aspoň tak to pôsobí na obrazovke jej starého počítača, cez ktorý je s ním mama občas v kontakte. Nemá to jednoduché – hoci vedie zdanlivo obyčajný život vidieckej poštárky, túži po niečom viac než len zaháňať samotu pred telkou v rozpadávajúcom sa dome. A je tu ešte deväťdesiatročná babka Věra s jej posledným prianím v...
Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Toxické skládky ako trauma. Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín. Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková. Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia Tri pohľady Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú...
Záber z filmu Tichá radosť (1986) režiséra Dušana Hanáka. Foto: SFÚ

MoMA uvádza: Normalizácia v Československu. Slovenský film sa vracia do newyorského múzea

V prestížnom svetovom múzeu súčasného umenia MoMA v New Yorku sa od 20. novembra do 6. decembra uskutoční retrospektívna prehliadka nazvaná Tiene jari: Normalizácia v Československu. Počas nej sa premietne štrnásť československých filmov, ktoré vznikli v období rokov 1971 až 1986. Vo výbere sú zaradené aj snímky Dušana Hanáka, Dušana Trančíka, Martina Hollého a Juraja Jakubiska zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Prehliadky sa osobne zúčastní Magda Vášáryová, predstaviteľka postáv z viacerých uvádzaných titulov. „Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa spolu s politickými slobodami Pražskej jari skončila aj ´veľká´ dekáda československej kinematografie – aspoň tak znie všeobecne prijatý názor,“ vysvetľuje dramaturgické pozadie podujatia Christopher Small, hosťujúci kurátor MoMA, ktrorý zostavil prehliadku normalizačných filmov. Na jej slovenskej časti participoval Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ. „Filmy v tejto kolekcii však rozprávajú iný príbeh. Diela, ktoré vznikli v rokoch 1971 až 1986, keď bola normalizácia najdusivejšia, naznačujú, že aj v najpochmúrnejšej politickej klíme sa našli umelci, ktorí naďalej tvorili, a to aj za radikálne zmenených podmienok,“ hovorí Small. Podľa neho v tomto období vznikli rôznorodé žánre, ako napríklad životopisné filmy, nadprirodzené komédie, westerny z pohraničia, charakterové štúdie, psychedelické rozprávky či existenciálne drámy, no „toto dlho hanobené obdobie československej kinematografie sa málokedy považuje za samostatnú éru...
Zobraziť všetky články