Ivan Stadtrucker

Písmo: A- | A+

Slovenský scenárista, dramaturg, režisér a filmový teoretik Ivan Stadtrucker sa narodil 21. januára v Krupine pred 90 rokmi. Pôsobil aj ako zvukový technik, prozaik a vysokoškolský pedagóg.

Mnohostranne nadaný mladík na začiatku päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia zmaturoval na zvolenskom gymnáziu. Už od gymnaziálnych čias ho vábilo a, dalo by sa povedať, zmyslom jeho života bolo umenie. Jeho cestu však najprv zahatal zlý kádrový posudok, keďže mama bola učiteľka a otec bankový ekonóm. K naplneniu svojho zmyslu sa tak dostal o čosi neskôr a okľukou. Cez techniku. V Prahe absolvoval rozhlasovú, filmovú a televíznu technológiu na Elektrotechnickej fakulte Českého vysokého učenia technického.

V šesťdesiatych rokoch sa Stadtrucker začal intenzívnejšie venovať filmovej teórii v Československu. Jeho školiteľom a pomocníkom sa stal Jozef Paštéka. Zaradil sa k priekopníkom a spoluzakladateľom slovenskej filmovej vedy a vedy o audiovizuálnych umeniach. Napísal prvú významnú slovenskú knižnú publikáciu samostatne venovanú teórii a estetike filmu Krása tmy (1971), k jeho ďalším dielam patria publikácie Zvukové majstrovstvo vo filme a v televízii (1972), Videozáznam v umení a kultúre (1983) či Dramaturgia hraného filmu (1990). Presadil sa aj ako prozaik, napríklad zbierkou poviedok Belasý jantár (1980) či románom Chuť jabĺk (1983). Vyše dvadsať rokov zbieral materiál na obsiahlu profilovú publikáciu o Andym Warholovi Warhol, ten druhý Andy (2009).

Ivan Stadtrucker pôsobil v Československej televízii Bratislava na viacerých pozíciách, napríklad ako vedúci pracovník zvukových zložiek, redaktor filmového vysielania či dramaturg celovečerných inscenácií. Spolu s hudobným skladateľom Iljom Zeljenkom patril medzi experimentátorov vo filmovej hudbe a zvuku a na zvuku spolupracoval napríklad pri snímkach Slnko v sieti (r. Štefan Uher, 1962) či Voda a práca (r. Martin Slivka, 1963). So Zeljenkom podľa jeho slov realizovali filmovú hudbu vo vyše desiatke filmov.

Televízia uviedla v Stadtruckerovej dramaturgii viac než päťdesiat inscenácií. Scenáristicky debutoval filmom Eduarda Grečnera Každý týždeň sedem dní (1964). Neskôr v televízii režíroval aj niekoľko krátkych filmov. Takisto sa podpísal pod scenáre k dokumentárnym filmom a podľa jeho scenárov vznikli aj televízne snímky Za frontom (r. Marta Gogálová, 1973), Posledné interview s Albertom Schweitzerom (r. Ján Divinec, 1975), Tam je hviezda Sírius (r. Cyril Králik, 1983), Pod cudzím nebom (r. Franek Chmiel, 1983), Pasodoble pre troch (r. Vlado Balco, 1986) či animovaný seriál Snehuľkovia (r. Josef Pinkava, Petr Čech, 1977 – 1978). Ako dramaturg sa podieľal na rekonštrukcii filmu Jánošík (1921).

V čase politických rošád od 17. februára 1994 do 18. decembra 1994, teda v období, keď sa končila druhá Mečiarova vláda, vystriedala ju vláda Jozefa Moravčíka (15. marca – 13. decembra 1994) a nastúpila tretia Mečiarova vláda, bol riaditeľom Slovenskej televízie. Prvým, ktorý vzišiel z konkurzu. „Stadtruckerovou ambíciou v najvyššej funkcii v STV bolo zmazať dlh televízie. Chcel existovať s vyrovnaným rozpočtom a túžil, aby STV bola nielen informačná, ale aj kultúrno-tvorivá inštitúcia. Narazilo to však na odlišné ciele členov jeho manažmentu, vnútrotelevíznych skupín i produkčného televízneho okolia. Vladimír Mečiar ho do funkcie dosadil a Mečiar ho aj po desiatich mesiacoch odvolal,“ uvádza STVR na svojich stránkach v Stadtruckerovom profile. V roku 2016 mu vyšla kniha Dejiny slovenskej televízie, v ktorej mapuje históriu inštitúcie do roku 1989. Niektoré časti knihy mal vraj rozpísané celé roky.

Ako pedagóg Stadtrucker pôsobil od 70. rokov minulého storočia na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Začiatkom 90. rokov bol vymenovaný za profesora. Bol dekanom Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a neskôr dekanom Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde viedol Katedru filmovej dramaturgie a scenáristiky.

Ivan Stadtrucker zomrel 26. mája 2017 vo veku 82 rokov.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články