Lekce filmu
Laurent Tirard
(preklad Alena Smithee, Dokořán, Praha, 2014, 356 strán)

Z doterajších piatich filmov režiséra Tirarda (*1967) je u nás najznámejšia komédia Mikulášove šibalstvá (2009). Tirard, ktorý študoval a pôsobil v USA, má však za sebou aj prax filmového publicistu a z rozhovorov s velikánmi filmovej réžie zostavil pozoruhodnú knihu. Pri interview s každým z nich smeroval k rovnakým tematickým okruhom, aby tak objavoval osobitosti štartovacích dráh, skúseností s rôznymi fázami vzniku filmového diela alebo pohľadov na spoluprácu s hercami. Odpovede bez uvádzania otázok sú predostreté ako osobný monológ na zvolené témy, členený medzititulkami. V plejáde 39 zúčastnených je čo meno, to pojem (Pollack, Scorsese, Stone, Allen, Forman, Boorman, Jarmusch, Lynch, Burton, Coenovci, Godard, Chabrol, Annaud, Iñárritu, Kitano, Wong Kar-wai, Wenders, Kusturica, Bertolucci, Almodóvar, Polanski, von Trier...) a pestrý súbor ich „lekcií“, stručných zamyslení – vždy menej ako desaťstranových (vrátane krátkeho uvedenia a výberovej filmografie) –, je holdom kinematografickej kreativite a čaru filmárčiny.

Jan Němec.Enfant terrible české nové vlny. Díl 1. 1954–1974
Jan Bernard
(Nakladatelství Akademie múzických umění, Praha, 2014, 648 strán)

Český filmový kritik, teoretik a pedagóg Jan Bernard (zaujímavý súbor jeho textov Z šedé zóny vyšiel v roku 2010) už o jednom významnom českom filmárovi kvalitnú monografiu napísal – v knihe Odvahu pro všední den / Evald Schorm a jeho filmy vtesnal informačne aj hodnotiaco obsažný prehľad o tvorcovi do 200 strán. V prípade osobnostne aj tvorivo svojrázneho Jana Němca potreboval viac ako trojnásobný priestor len na prvý diel, ohraničený rokom režisérovej emigrácie. Jeho osobný aj umelecký život totiž skúma neobyčajne podrobne, popri analyzovaní filmov robí sondy do scenáristickej práce, schvaľovacích procesov, nakrúcania, uvádzania a ohlasu diel, bokom nezostáva ani rad nerealizovaných zámerov a spracovaných je tu množstvo rozhovorov a dokumentov. Němec sa v sledovanom období zapísal do pamäti už raným „kraťasom“ Sousto, potom uhrančivým celovečerným debutom Démanty noci, podobenstvom o totalitnej manipulácii O slavnosti a hostech, dokumentom o vpáde ruských tankov do Prahy i medailónmi speváčky Kubišovej, svojej vtedajšej manželky.

Společenské vědy a audiovize
Helena Bendová, Matěj Strnad (eds.)
(Nakladatelství Akademie múzických umění, Praha, 2015, 768 strán)

Rôznym aspektom audiovizuálnej kultúry je venovaná antológia teoretických štúdií poskladaná z významných príspevkov vyše dvadsiatich rešpektovaných osobností minulosti aj súčasnosti, zastupujúcich kompletnú škálu spoločenských a humanitných vedných disciplín – filozofiu, estetiku, psychológiu, sociológiu, antropológiu, politológiu, literárnu vedu, jazykovedu, kulturálne štúdie a ďalšie odvetvia. Do širokého okruhu problematiky, tematicky súvisiacej s audiovíziou, vstupujú prostredníctvom zhromaždených textov Sigmund Freud, Ferdinand de Saussure, Jan Mukařovský, Karl Popper, Roland Barthes, Louis Althusser, Michel Foucault, Pierre Bourdieu, Daniel Dennett, Janice Radway, Judith Butler a ďalší. Každý text je v zborníku doplnený doslovom editorov, záverečným doslovom Úvod do společenských věd prispel Miroslav Petříček. Objemná čítanka má poskytnúť koncentrovaný interdisciplinárny prehľad základných konceptov predovšetkým študentom prenikajúcim do osobitostí audiovízie. Čitateľovi môže byť nápomocný menný aj vecný register.

Peter Ulman

Film a dějiny 4. Normalizace
Petr Kopal (ed.)
(Casablanca a Ústav pro studium totalitních režimů, Praha, 2014, 664 strán)

Keď plénum štátostrany nazvalo represívny režim nastolený po okupácii normalizáciou a konečnosť „konsolidácie“ pomerov bola vo hviezdach (hlavne v tej na veži Kremľa), dezilúzia z pretnutia katarzne pôsobiaceho spoločenského vzopätia a vynucovanie konformistickej adaptácie spustené kádrovými previerkami pochovali demokratizačné nádeje vtedajšieho spoločného štátu Čechov a Slovákov. Aj ako zmárňujúca, aj ako mýtizovaná prežíva tá doba v polemickom verejnom diskurze a v modifikujúcej sa pamäti. I prostredníctvom filmových obrazov. A reflektuje ju aj publikácia Film a dějiny 4. Normalizace.

Od pádu režimu uplynulo vyše dvadsať rokov, kým sa objavila precízna práca o začiatku normalizácie na Barrandove (jej autor bol v roku 1989 ešte v predškolskom veku), a celé štvrťstoročie, kým výskum normalizačných praktík a významov v českej a slovenskej kinematografii pokročil k tomuto reprezentatívnemu súboru analýz, keď ešte nie k syntetickej práci. V tridsiatich odborných štúdiách práve vydaného zborníka, sprehľadneného fotografiami, faksimíliami dokumentov a menným registrom, sa popri tvorbe predmetného obdobia a vtedy prebiehajúcich procesoch skúmajú obrazy normalizácie v dielach postsocialistickej kinematografie alebo televízie, reprezentujúcich životné skúseností „normalizačnej generácie“ a nesúcich odkaz pre mladšie vekové skupiny (na didaktické ciele sa špeciálne zameriava trojica záverečných štúdií).

Dozvieme sa napríklad, ako sa v 70. rokoch popri biči vynucovanej sebakritiky vyťahoval aj horký cukor finančného motivovania prorežimovo angažovanej tvorby, ako sa prejavila tvorivá rezistencia Trančíka a Jakubiska v Štúdiu krátkych filmov, ako sa menili sociálne témy v dokumentárnej tvorbe alebo nakoľko nezávislá bola pozícia najvýraznejšieho vtedajšieho filmového amatéra. Objavné sú fakty o sledovaní režisérky Chytilovej Štátnou bezpečnosťou.

Rad tém vychádza z procesov vzájomného prenikania minulosti a súčasnosti. Prebádané sú tri rôznorodé televízne seriály o normalizácii (Přítelkyně z domu smutku, Zdivočelá země a Vyprávěj), spomienková prax publika mediálne rezonujúceho seriálu Sanitka 2 alebo rôznosť limitov hodnovernosti obrazu „každodennosti“ v „normalizovanej“ filmovej tvorbe a v ponovembrových filmoch o tzv. normalizácii. Nechýbajú ani príspevky o filmovej publicistike, o tom, ako ju tvaroval dogmatický spoluautor kultúrnej politiky KSČ Kliment aj ako od 90. rokov ustaľovala dominantný trend pri reflexii minulého obdobia. Plasticitu mozaiky zvyšuje interpretačne exkluzívna esej nachádzajúca paralely Menzlovho „vykupiteľského“ filmu Kdo hledá zlaté dno s neskorším americkým megahitom Matrix.

Mimoriadny význam publikácie spočíva nielen v koncentrácii širokého spektra spoločensky, sociologicky, filmologicky a pedagogicky cenných odborných pohľadov a vo vysokej miere ich faktografickej a metodologickej unikátnosti, ale aj v posilňovaní vedomia súvislostí. Zborník prekračuje funkciu obsažného úložiska vedecky spracovanej kultúrne a sociálne živej matérie, keď v záujme mementa aj generačnej kontinuity projektuje historicky uvedomelý, občiansky identifikačný most medzi Vtedy a Teraz, pričom vo viacerých príspevkoch nabáda na potlačenie neproduktívneho moralizujúceho diskurzu vo vzťahu k tzv. mlčiacej väčšine ako stabilizátoru bývalého režimu.

Peter Ulman