11. Visegrad Film Forum

Hollywood, severský film či stop-motion animácia: VFF 2024 bodovalo na plnej čiare 

Zasvätený pohľad do sveta výroby filmu ponúklo výnimočné networkingové podujatie Visegrad Film Forum aj tento rok hneď počas prvého večera a, ako býva zvykom, v podobnom duchu pokračovalo aj počas nasledujúcich troch dní nabitých programom. V poradí už 11. ročník VFF sa v Bratislave konal od 13. do 16. marca a sčasti sa tak prekrýval s partnerským MFF Febiofest. 

Centrom diania boli opäť Filmová a televízna fakulta VŠMU a zrenovované kino Lumière. Ich priestory zaplnila medzinárodná účasť študentov, ktorí si prišli vypočuť a pozrieť hollywoodskych aj európskych filmárov. Obe miesta prekypovali nadšením z lásky k siedmemu umeniu. „Som rád, že skupina hostí, ktorí tento rok prijali pozvanie na VFF dokázala naše medzinárodné publikum úspešne motivovať a inšpirovať svojimi skúsenosťami a pohľadom na filmovú tvorbu. Je to aj pre nás ako organizátorov veľká motivácia pokračovať ďalej,“ povedal riaditeľ Visegrad Film Fora, producent Jakub Viktorín. 

Svojou prítomnosťou v Bratislave poctilo Visegrad Film Forum hneď niekoľko významných mien. Časť programu tvorenú masterclassmi otvárala holandská animátorka Mascha Halberstad, ktorej animovaný film Kvik (2022) získal nomináciu na Európsku filmovú cenu, ale tiež umelkyňa stojaca za videoklipom Wild Frontier kapely Prodigy. V práci sa zameriava na stop-motion animáciu a publiku prišla osvetliť oživenie tejto starej animačnej techniky, ale tiež presvedčiť nádejných animátorov, aby ako tvorcovia našli dôvody, prečo by sa k nej mali vrátiť. 

Éric Toledano (Nedotknuteľní, 2011), polovica zo známeho francúzskeho režisérskeho tandemu Éric Toledano/Oliver Nakache, uviedol na Visegrad Film Fore svoj najnovší film Ťažký rok (2023), ktorý prináša nielen trpkú, ale aj zábavnú stránku problematiky klimatickej krízy. Počas diskusie Toledano spomínal na nevrlosť Parížanov pri natáčaní a o práci vo dvojici sa vyjadril, že sa nehádajú, a ak, tak spôsobom, akým to robia rodičia pri deťoch – je potrebné nachvíľu odísť a vrátiť sa zmierení.

Neskoré premietanie sa ušlo kultovému bizarnému počinu Davida Cronenberga Nahý obed (1991). Sprevádzala ho diskusia s jeho kameramanom Petrom Suschitzkým. S Cronenbergom nakrútil mnohé snímky, počas ďalšieho dňa však viedol aj prednášku o svojej práci na kultových snímkach ako Star WarsImpérium vracia úder (r. Irvin Kershner, 1980), sci-fi komédii Tima Burtona Mars útočí! (1996) či nezabudnuteľnom muzikálovom horore Rocky Horror Picture Show (r. Jim Sharman, 1975). 

Svoje skúsenosti a rady odovzdal publiku aj významný španielsky kameraman José Luis Alcaine, dvorný spolupracovník režiséra Pedra Almodóvara. Alcaine bol v 70. rokoch priekopníkom využívania fluorescenčných svetelných túb a počas svojej vyše 60-ročnej kariéry sa podieľal nielen na filmoch ako Ženy na pokraji nervového zrútenia (1988), Spútaj ma!(1989), Zlá výchova (2004), Volver (2006) či Koža, v ktorej žijem (2011), ale tiež na Oscarom ocenenej snímke Belle époque (1992) režiséra Fernanda Truebu či Almodóvarovej krátkometrážnej kovbojskej novinke s Pedrom Pascalom a Ethanom Hawkom Zvláštny spôsob života (2023). Festival na jeho počesť premietol Almodóvarove Paralelné matky (2021). 

Rúnar Rúnarsson, aktuálne asi najoceňovanejší režisér krátkych filmov, sa ako hosť VFF predstavil so svojimi islandskými filmami. Autor porozprával o svojej láske ku krátkometrážnej tvorbe, ktorú prirovnáva k poézii. Tvrdil, že aj napriek občasnému „skĺznutiu“ ku celovečerným filmom cíti silnú potrebu vždy sa vrátiť naspäť k svojim koreňom.

Program Visegrad Film Fora uzatvárala vypredaná sála s nesmrteľnou snímkou Sama Mendesa, Americká krása (1999). Diváci však neprišli iba kvôli dokonalej záhrade plnej červených ruží, ale aj kvôli strihačovi filmu Tariqovi Anwarovi, ktorý bol takisto jedným z tohtoročných hviezdnych hostí. Za Americkú krásu a za Kráľovu reč (r. Tom Hooper, 2010) bol nominovaný na Oscara, okrem toho však pracoval aj na Núdzovom východe (r. Sam Mendes, 2008) či Noci v Miami... (r. Regina King, 2020).  Publikum sa Anwara s nadšením vypytovalo na všetky detaily a on s obdobným entuziazmom odpovedal. 

Visegrad Film Forum pripomenulo návštevníkom aj tentokrát svoju jedinečnosť: v rámci filmových podujatí ide o nezameniteľný koncept. Už teraz sa nevieme dočkať, aké inšpiratívne novinky a zaujímavých hostí prinesie v nasledujúcom roku!

Tereza Kravecová, poslucháčka Katedry filmových štúdií FTF VŠMU
foto: Robert Tappert / VFF

31. MFF Febiofest

Návrat Febiofestu do Kina Lumière a zakrádajúci sa opar neslobody

Tvárou v tvár filmom so silne politickými odkazmi je nemožné nevnímať kontext, v akom prebiehal 31. ročník Medzinárodného filmového festivalu Febiofest. 

V súvislosti s krokmi súčasnej vlády, predovšetkým avizovanými zmenami a návrhmi rezortu kultúry, je najskloňovanejším slovom orbanizácia. Priliehavú analógiu rozdelenej spoločnosti kŕmenej nacionalizmom a nenávisťou prostredníctvom krajne pravicových médií ponúkla festivalovému publiku maďarsko-slovenská snímka Vysvetlenie na všetko režiséra Gábora Reisza. 

Maďarský kameraman Péter Lehr Juhász v diskusii po projekcii svojho krátkometrážneho režijného debutu Metronóm, ktorý sa premietal v druhom bloku Súťaže krátkych filmov V strede Európy, hovoril o zložitej situácii (financovania) súčasného maďarského filmu – filmári a filmárky musia hľadať primárne zahraničné koprodukcie či súkromné financovanie, pretože štátnymi prostriedkami sú podporované takmer výlučne historické eposy. Koproducenti však očakávajú, že projekt bude mať zabezpečený väčší podiel rozpočtu, a preto sa dostávajú do situácie, keď filmy vznikajú s extrémne nízkymi rozpočtami. 

Zóna záujmu režiséra Jonathana Glazera zase mrazivo a univerzálne poukázala na to, aké môže byť každodenné zlo nepovšimnut(eľn)é, kradmé, no oddeliteľné múrom či ignorantstvom; z bombardovaní a mŕtvych na Ukrajine sú čísla, ktorých pravidelnosť otupuje a znecitlivuje, podvyživené či predčasne narodené deti v Gaze sú príliš ďaleko, obrazov a videozáznamov znetvorených nevinných tiel je priveľa na to, aby zaktivizovali. V Zóne záujmu Glazer sleduje rodinu Rudolfa Hössa, veliteľa koncentračného aj vyhladzovacieho tábora v Auschwitzi. Dokonale udržiavaná záhrada so skleníkom a bazénom je pýchou Hedwig Höss, veliteľovej manželky. Neprekáža, že pestrofarebnú záhradu s dokonale zeleným trávnikom od miesta masového vraždenia oddeľuje betónový plot – zabíjanie totiž členovia rodiny a hostia nevidia, iba počujú. Režisér Jonathan Glazer pri preberaní Oscara za najlepší medzinárodný film apeloval na svedomie tvárou v tvár dnešnej neľudskosti: „Náš film ukazuje, kam až vedie dehumanizácia. Formovalo to celú našu minulosť a prítomnosť. A teraz tu stojíme ako muži, ktorí odmietajú, aby ich židovstvo a holokaust boli zneužívané v prospech okupácie, ktorá viedla ku konfliktu [ubližujúcemu] takému veľkému množstvu nevinných ľudí. Či už ide o obete zo 7. októbra v Izraeli, alebo obete pokračujúceho útoku na Gazu, všetky obete tejto dehumanizácie. Ako sa staviame na odpor? Aleksandra Bystroń-Kołodziejczyk, dievča, ktoré žiari vo filme tak, ako žiarilo v živote, sa rozhodla. [Túto cenu] venujem jej pamiatke a jej odporu.“ Film Veni, vidi, vici, satirická kritika suberbohatých, ktorým je dovolené všetko – aj poľovať na ľudí – rakúskeho režisérskeho dua Daniel Hoesl a Julia Niemann (a producenta Ulricha Seidla) priniesla ďalší aktuálny tematický rozmer a odniesla si Zvláštne uznanie poroty v súťažnej kategórii celovečerných filmov. 

Pri otvorení Febiofestu prezident festivalu a generálny riaditeľ hlavného spoluorganizátora – Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký poďakoval všetkým, ktorí participovali na rekonštrukcii a starali sa o chod Kina Lumière a zároveň ich zavolal pred publikum. Napriek tomu, že ďakovania sa často – najmä pri vyčerpávajúco dlhých ceremoniáloch – môžu zdať vyprázdnené, je dôležité vedieť, že za podujatím, akým je MFF Febiofest, ako aj za chodom kultúry je pracovné nasadenie mnohých ľudí, ktorí zostávajú neviditeľní najmä počas nablýskaných premiér. 

Otváracím filmom bola česká hororová komédia Prišla v noci, čerstvo ovenčená dvoma Českými levmi, ako aj troma Cenami českej filmovej kritiky, a záverečným filmom bola taktiež česká snímka Suchorežiséra Bohdana Slámu. Kým Sucho do popularizačnej podoby spracováva tému klimatickej krízy, Prišla v noci (explicitný) spoločenský presah nemá (možno mimo poučenia, že bývalý disent, sklamaný z porevolučného kapitalistického smerovania spoločnosti, nenávidí mileniálov za rekonštrukcie zdedených bytov a donášky hotových jedál). 

Febiofest už tradične priniesol niekoľko premiér slovenských (koprodukčných) filmov: experimentálny dokumentárny portrét Chýbanie venovaný umelcovi Jánovi Mančuškovi, islandsko-slovensko-francúzsku koprodukciu Samota o výnimočnom priateľstve farmára a malého chlapca, Manželov Stodolovcov, príbeh inšpirovaný skutočným párom, ktorý vraždil osamelých seniorov, Kyslíkovú stanicuo krymsko-tatárskom disidentovi, stredometrážny Swaggiest of the Swaggiest režisérok Debory Pastirčákovej a Martiny Buchelovej a spomínané Vysvetlenie na všetko sa stretli v Súťaži celovečerných filmov V strede Európy. Medzinárodná porota Hlavnú cenu udelila práve maďarsko-slovenskej koprodukcii „(...) pre schopnosť tvorcov priniesť kontroverznú tému prostredníctvom nápaditej naratívnej štruktúry s rôznymi uhlami pohľadu, s humorom a citlivosťou,“ zdôvodnili Roberto Cueto (MFF San Sebastian), Joshua Jádi (Film Festival Cottbus) a Marion Czarny (FIPADOC). Víťazným filmom súťaže krátkych filmov sa stalo Echo poľskej režisérky Emi Buchwald, súťažiace v konkurencii výrazných tém a formálnych spracovaní, akými boli dojímavý animovaný film o strate psíka Deniska umrela (r. Philippe Kastner), ponurá štúdia antropocentrizmu ako portrét malého mesta v animovanom filme Zima (r. Tomek Popakul, Kasumi Ozeki), alebo hravo subverzívny Soeder. V súťaži krátkych filmov sa predstavili aj tri slovenské filmy – Konštanta, rozlúčka s bytom Pauly Ďurinovej, Oči plné piesku Juraja Janiša a Tapping Black Boots – eklektická animácia inšpirovaná vizualitou slovenského folklóru od režisérskeho dua Kaoru Furuko a Christian Welbo. Sekcii krátkych filmov by prospelo, ak by tím Febiofestu mal kapacity delegovať Q&A na osobu, ktorá by bola prítomná aj počas projekcií – predišlo by sa tým čakaniu či pocitu generickejších otázok. 

Počas Febiofestu malo publikum možnosť spoznať zo slovenských režisérok a režisérov predovšetkým tvorbu najmladšej generácie. Buchelová a Pastirčáková svoj film Swaggiest of the Swaggiest nakrútili ako jeden z výstupov sociologického projektu. Vybrali si 16-ročného Sebastiana, ktorý vyrastal v jednej z najnebezpečnejších štvrtí Coventry, s násilným otcom, od ktorého s mamou a sestrou odišli, no napriek prostrediu plnému násilia a toxickej maskulinity je Sebastian citlivým a vyspelým mladým chlapcom. Paula Ďurinová vo filme Konštanta, rozlúčka s bytom konštruuje intímny dialóg so svojimi starými rodičmi a s bytom pod hradným kopcom, ktorý má výhľad na Dunaj a agresívne sa približujúcu výstavbu nového developmentu. Do dialógu zároveň prenikajú socio-politické kontexty z minulosti aj prítomnosti – okupácia v roku 1968, výhľad za železnú oponu či prezidentské voľby. 

Na 9. ročníku Bratislava Industry Days sa tiež predstavili pripravované filmy najmä mladšej generácie – Mareka Moučku, Štefánie Lovasovej, Kataríny Gramatovej, Lucie Kašovej, Andrey Kalinovej, no aj etablovaných tvorcov Jara Vojteka či Joanny Kożuch. Best Febio Pitch Award získal projekt Krásna utópia, pripravovaný dokumentárny debut Mareka Moučku o fiktívnych mikroštátoch, ktorý nazýva „antropologickou štúdiou ľudí hľadajúcich svoju identitu“. Súčasťou Bratislava Industry Days bola aj diskusia o budúcnosti filmovej distribúcie na Slovensku. Febiofest ponúkol aj dve sekcie určené pre špecifickejšie profilované publikum – Polnočné pokušenie, v ktorej sa premietali žánrové filmy (pričom na dvoch projekciách participoval Festival otrlého diváka) a sekciu Bez limitov, určenú nekonformnejším dielam. V nej uviedli aj film Život a podivné prekvapivé dobrodružstvá Robinsona Crusoea, ktorý žil dvadsať a osem rokov úplne sám na obývanom ostrove a povedal, že je jeho (r. Benjamin Deboosere), ktorý by bolo možné charakterizovať ako rozmarnú dekolonizačnú alúziu na kánonické dielo.

Prvý deň MFF Febiofest ohrozila nefungujúca voda, no v rozhovoroch medzi projekciami či počas príhovorov autorov a autoriek bolo cítiť vážnejšiu hrozbu vplývajúcu nielen na festival, ale aj slobodné médiá a kultúru všeobecne. Na záver festivalu riaditeľ Peter Dubecký oznámil, že Febiofest žiada o grant na tri roky a ak ho dostane, jeho kontinuita by nemala byť narušená. Otázne je, ako ho (a nás) ovplyvní spoločenský a politický vývoj nasledujúcich mesiacov a rokov.

Barbora Nemčeková
foto: Robert Tappert / MFF Febiofest