Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“.

V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života

„Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko. 

Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú sa či doslova tryskajú viaceré výrezy reality. Raz do širokouhlého obrazu poľnohospodárskej krajiny dokonca vstúpia aj malé výseky z iných prostredí – napríklad záber hmýriacich sa ošípaných, ktorý naznačí súvislosť medzi zavlažovaním, poľnohospodárskou a živočíšnou výrobou, či záber technika obsluhujúceho zavlažovací systém.

Formálnu dômyselnosť obrazu, ktorý charakterizuje čisté, až modernistické videnie Milana Černáka a zmysel pre kompozíciu i akciu kameramana Vladimíra Holloša, ochotného postaviť sa pre efektný záber hoci aj pod lietadlo, z ktorého prší močovka, podporuje aj hudba Ladislava Gerhardta. Jeho skladba je rovnako dlhá ako film a významne určuje jeho vyznenie. 

Úvodný, nežný a ľúbezný hudobný motív s flautami a harfou sa v obraze najskôr spája s dielom prírody – s kvapkami dažďa, vodnými plochami a tokmi. Vzápätí naberie na symfonickej sile, keď sa v obraze zjavia ľudské vodné diela a mohutné prúdy vody z priehrady. 

V nasledujúcej „jarnej“ časti filmu, zachytávajúcej osievanie polí a kvitnutie ovocných sadov, sa hudba drží v pokojných, takmer clivých polohách. No len čo zaznie živý, džezovo spracovaný motív, objaví sa aj ústredná téma – čo téma, ústredný hrdina filmu: zavlažovanie! Za radostného zvuku trubky, energických bicích či gitár predvádzajú v obraze svoje umenie rôzne zavlažovacie prístroje: od jednoduchých postrekovačov, cez tie úderové, ktoré rytmicky trieštia vodný prúd a krútia sa okolo vlastnej osi, až po fantastické stroje so štíhlou kovovou konštrukciou a čerpadlami, pripomínajúce vysoké, zreťazené bicykle. V ukáznenej, ale i bláznivej choreografii vodotrysky a chrliče ukazujú, ako dokážu zavlažiť pasienky, zemiaky či vinič. 

Potom džezový motív vystrieda iný, rozprávkovejší: úderové postrekovače akoby zrazu poliam kývali, zdravili ich a, čuduj sa, svete, zavlažené rastliny im spod oblúka dúhy mávajú späť. Špicatými listami kýva kukurica, aj jablone kývajú konármi. A lány zrelého obilia čakajú na kombajn, a repa čaká, kým ju vytiahnu zo zeme, broskyne a strapce hrozna zase, kým padnú do ženských rúk. Novodobé poľnohospodárske draky chrlia do vlečiek traktorov zrno, debničky sú plné jabĺk a titulok oznamuje, o koľko percent sa vďaka závlahe zvýši úroda. Je v tom humor, aj radosť z tvorby. Je v tom irónia?

Apoteózu zavlažovania totiž v závere filmu zvláštne stlmí návrat pokojného, clivého hudobného motívu spolu so záberom na umelú vodnú nádrž a napokon dlhá jazda kanálom s vybetónovaným korytom, odkiaľ síce kamera vidí pšeničné pole, no aj pár chatrných stromkov, a hlavne krajinu, ktorá pod zásahmi človeka nepripomína divočinu, ale pustatinu.

Mária Ferenčuhová
foto: SFÚ