Milan Daniel síce prežil vlastnú smrť, ale následky osudného dňa si v sebe nesie stále. Trinásť rokov po tom, ako utrpel ťažké zranenie hlavy v rámci rasisticky motivovaného útoku, majú jeho útočníka prepustiť. Čo takáto chvíľa vzbudzuje v traumatizovanom mužovi, pýta sa film 33 krokov, ktorý nakrútili Anna a Šimon Domček. Snímka na pomedzí hraného filmu a dokumentu mala svetovú premiéru na MFF Karlove Vary. Získala tam Zvláštne uznanie poroty v sekcii Proxima. Od 8. októbra 2026 je film 33 krokov aj v slovenských kinách.
Ako ste sa dostali k príbehu Milana Daniela?
Šimon Domček: Dal som sa do reči s jedným tvrďákom v staničnom bufete v Břeclavi, keď som cestoval. Veľmi som sa ho bál. Mal som pocit, že odo mňa bude chcieť peniaze alebo mi nejako ublížiť. Keď som videl jeho zjav, napadlo mi, že mu ponúknem, že študujem na filmovej škole a či by si nechcel zahrať vo filme nejakú menšiu rolu. Prišlo mi to ako super nápad – že potom budem vlastne jeho filmový kamarát a on mi neublíži. Potom mi porozprával svoj životný príbeh a veľmi sme sa spriatelili.
Kedy a prečo ste sa rozhodli nakrútiť ho ako hraný film a nie ako dokument?
Šimon Domček: Chceli sme štruktúrovaný scenár, thriller a organizovanú dekupáž. Zároveň nás veľmi bavila predstava pomiešať Milana s profi hercami. Bola to výzva.
Ako sa zrodilo rozhodnutie, že ho budete režírovať spoločne?
Šimon Domček: My robíme všetko spoločne. Zlé jazyky by tvrdili, že Anna sa vyzná v Tennessee Williamsovi a Faulknerovi a rozumie vzťahom a ja točím tie nočné cesty keď prší s tou experimentálnou hudbou.
Anna Domček: To bola možno pravda, keď sme sa spoznali, teraz si ukazujeme zaujímavé diela navzájom už osem rokov a nejako si formujeme vkus.
Ako ovplyvnilo podobu filmu to, že v ňom účinkuje skutočný protagonista?
Šimon Domček: Ťažko povedať. To, že boli skutočná rodina, spôsobilo, že nie vždy sa dal točiť všetky obrazy. Ak mali medzi sebou konflikt, nešlo točiť tie veselé obrazy. Ale my sme chceli fakt surový herecký výkon, neorealizmus ako Franco Citti. Veľa hercov sa snaží dostať do toho bodu, ale je to vzácne miesto.
Prekvapil vás úspech a prijatie filmu v Karlových Varoch?
Šimon Domček: Rozmýšľali sme, na ktorý festival budeme film smerovať.
Anna Domček: Je to krásne, že nás vzali do Varov a mohol prísť štáb aj s Milanom. Milan a jeho rodina sa mohli zúčastniť diskusií, mohli sme to spolu osláviť. A prijatie bolo fakt krásne aj od publika aj od organizátorov. Dodnes cítime takú tichú vďaku.
