Anna a Šimon Domček 33 krokov režisérske dvojice Zľava producent Jiří Konečný, Anna Domček a Šimon Domček na MFF Karlove Vary. Foto: Filmservis Karlove Vary

5 otázok pre Annu a Šimona Domčekovcov

Písmo: A- | A+

Milan Daniel síce prežil vlastnú smrť, ale následky osudného dňa si v sebe nesie stále. Trinásť rokov po tom, ako utrpel ťažké zranenie hlavy v rámci rasisticky motivovaného útoku, majú jeho útočníka prepustiť. Čo takáto chvíľa vzbudzuje v traumatizovanom mužovi, pýta sa film 33 krokov, ktorý nakrútili Anna a Šimon Domček. Snímka na pomedzí hraného filmu a dokumentu mala svetovú premiéru na MFF Karlove Vary. Získala tam Zvláštne uznanie poroty v sekcii Proxima. Od 8. októbra 2026 je film 33 krokov aj v slovenských kinách.

Ako ste sa dostali k príbehu Milana Daniela?

Šimon Domček: Dal som sa do reči s jedným tvrďákom v staničnom bufete v Břeclavi, keď som cestoval. Veľmi som sa ho bál. Mal som pocit, že odo mňa bude chcieť peniaze alebo mi nejako ublížiť. Keď som videl jeho zjav, napadlo mi, že mu ponúknem, že študujem na filmovej škole a či by si nechcel zahrať vo filme nejakú menšiu rolu. Prišlo mi to ako super nápad – že  potom budem vlastne jeho filmový kamarát a on mi neublíži. Potom mi porozprával svoj životný príbeh a veľmi sme sa spriatelili.

Kedy a prečo ste sa rozhodli nakrútiť ho ako hraný film a nie ako dokument?

Šimon Domček: Chceli sme štruktúrovaný scenár, thriller a organizovanú dekupáž. Zároveň nás veľmi bavila predstava pomiešať Milana s profi hercami. Bola to výzva.

Ako sa zrodilo rozhodnutie, že ho budete režírovať spoločne?

Šimon Domček: My robíme všetko spoločne. Zlé jazyky by tvrdili, že Anna sa vyzná v Tennessee Williamsovi a Faulknerovi a rozumie vzťahom a ja točím tie nočné cesty keď prší s tou experimentálnou hudbou.

Anna Domček: To bola možno pravda, keď sme sa spoznali, teraz si ukazujeme zaujímavé diela navzájom už osem rokov a nejako si formujeme vkus.

Ako ovplyvnilo podobu filmu to, že v ňom účinkuje skutočný protagonista?

Šimon Domček: Ťažko povedať. To, že boli skutočná rodina, spôsobilo, že nie vždy sa dal točiť všetky obrazy. Ak mali medzi sebou konflikt, nešlo točiť tie veselé obrazy. Ale my sme chceli fakt surový herecký výkon, neorealizmus ako Franco Citti. Veľa hercov sa snaží dostať do toho bodu, ale je to vzácne miesto.

Prekvapil vás úspech a prijatie filmu v Karlových Varoch?

Šimon Domček: Rozmýšľali sme, na ktorý festival budeme film smerovať.

Anna Domček: Je to krásne, že nás vzali do Varov a mohol prísť štáb aj s Milanom. Milan a jeho rodina sa mohli zúčastniť diskusií, mohli sme to spolu osláviť. A prijatie bolo fakt krásne aj od publika aj od organizátorov. Dodnes cítime takú tichú vďaku.

Prečítajte si tiež tému o režisérskych dvojiciach.

Zľava český producent Jiří Konečný a slovenská režisérska dvojica Anna Domček a Šimon Domček na MFF Karlove Vary. Foto: Filmservis Karlove Vary

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Peter Jaroš (22. 1. 1940 Hybe – 8. 11. 2026 Bratislava). Foto: Zuzana Mináčová/SFÚ

in memoriam Peter Jaroš (22. 1. 1940 – 8. 11. 2026)

Aby na svete vôbec mohol žiť, musel ho – či už v umení alebo aspoň súkromne – dennodenne ironicky glosovať. Život na Zemi ho k irónii nielen nabáda, ale aj vychováva. Tak nahliadal na tvorbu od svojich začiatkov Peter Jaroš. Dnes nikto nepochybuje, že jeho literárne aj sfilmované diela nesú práve túto stopu. Uznávaný slovenský spisovateľ, scenárista a dramaturg zomrel vo veku 86 rokov. Hybe, ktoré hýbe Keď sa povie Peter Jaroš, jednoznačne vyskočí v pamäti Tisícročná včela – monumentálna románová sága, ktorá sa zaradila medzi vrcholné diela slovenskej literatúry 20. storočia. Zachytil v nej tri generácie liptovskej murárskej rodiny Pichandovcov v období od konca 19. storočia po koniec prvej svetovej vojny. Ich život plynie v dedinke Hybe, odkiaľ Peter Jaroš sám pochádzal. Reálne, historicky presné prostredie bolo preňho mnohokrát silnou inšpiráciou, na ktorej mohol ako literát stavať svoje bizarné situácie, sny, mýty a symboliku v duchu magického realizmu. Narodil sa v roku 1940 ako prvorodený syn. Otec bol murár, mama skúsená a rozhľadená žena v domácnosti. Základnú školu vychodil v rodnej dedine Hybe, gymnázium v Liptovskom Hrádku. Napokon vyštudoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po škole chvíľu pôsobil ako redaktor vydavateľstva Mladé letá. Krátko nato, v rokoch 1964 – 1965, bol redaktorom týždenníka Kultúrny život. Potom do roku 1971 pôsobil...
Zobraziť všetky články