Rubrika: Tipy a ohlasy

Potom, čo sa v roku 1965 autonómnosť tvorby týždenníka – od plánovania obsahu až po záverečné spracovanie – vrátila do bratislavskej redakcie, tvorcovia sa snažili dať slovenskému žurnálu vlastnú tvár, vrátiť mu atraktívnosť, aby divák počas jeho premietania v kinách (pred hraným filmom) nestál radšej vo foyeri. Úlohu aktuálneho informátora už desať rokov plnilo televízne spravodajstvo. Bolo […]

V samom historickom centre Bratislavy otvorili koncom januára nové kino Edison Filmhub. Nie je to každodenná udalosť. Mimochodom, udialo sa to cirka 120 rokov po otvorení prvého stáleho kina v Bratislave. A Edison Filmhub nie je veru žiadny sterilný popkornový multiplex, ale „butikové“ kinečko s dvomi neveľkými, ale o to krajšími a pohodlnejšími sálami. Film a kino, to sú nerozlučné dvojčatá, veď […]

Nevera ako triler má sympatických a tvorivých hrdinov. Prečo sa zrádzajú a tak veľmi si ubližujú? Čerstvý dokumentárny film Diany Fabiánovej Hranice vernosti posúva filmovú intimitu do menej príjemných polôh. Pod vplyvom diskusií, ktoré vzbudil, som si spomenula na absolútny šok, ktorý vo mne vyvolal švédsky film Nevera (r. Liv Ullmann, 2000). Hoci odvtedy už prešlo celé […]

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Sojky v hlave (1983). Sojky v hlave (1983) režiséra Juraja Lihosita a scenáristu Dušana Dušeka sú filmom, ktorý nevznikol z potreby niečo vysvetľovať. Skôr z potreby pozorovať. Pôsobia ako […]

21 gramov je surový, erotický a až bolestivo nežný tanec smrti. Lebo sú filmy a filmy. „Koľko životov žijeme? Koľkokrát zomierame? Hovorí sa, že presne v momente smrti sme všetci ľahší o 21 gramov…“  (epigraf z filmu 21 gramov, 2003) Sú filmy a filmy. Niektoré som videla viackrát a po týždni dokázala zabudnúť, o čom boli. Iné sa stali osobnou […]

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Dokumentárny portrét Najlepšie roky života majstra Ľuptáka nakrútil Ľubomír Štecko v roku 1987. Vtedy ešte nikto netušil, že už o pár rokov sa stavebný majster Ján Ľupták nakrátko stane neprehliadnuteľnou figúrkou slovenskej parlamentnej politiky.

V krátkej histórii uvádzania filmových týždenníkov sa ešte nestalo, aby mal divák v jednom programe možnosť porovnať žurnály dvoch rôznych desaťročí. Žiaľ, ani táto výnimka (10. a 11. januára) mu neponúkne nič zaujímavé. Posledné číslo ročníka 1975 je (ako tradične) bilančné, teda o súčasnosti nehovorí takmer nič. A aj vstup do nového roku 1966, síce ondrkalovsky (pre nezasvätených: režisér […]

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme poviedkovým filmom Iba deň (1988) režisérov Michala Ruttkaya, Vladimíra Štrica a Kvetoslava Hečka. Osemdesiate roky sa vyznačovali zvýšeným počtom režisérskych debutov, v ktorých sa autori snažili etablovať osobitým rukopisom. […]

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky, len čosi vyše 6-minútový film Vlada Balca Quo vadis? je súčasne esejou, elégiou i anekdotou, ktorá nás pozýva na prechádzku po […]

Firenze, Florencia. Najúžasnejšie európske mesto plné umenia. Kde inde, ak nie tu, mohol vzniknúť nápad realizovať Medzinárodný filmový festival archeológia – umenie – prostredie. Bolo to v roku 2018 a tohoto roku v marci sa realizoval už jeho siedmy ročník. Jeho program bohato navštevujú diváci bez rozdielu veku. Majú jedno spoločné. Chcú poznať svoju, a nielen […]

Jeden z najrešpektovanejších kameramanov slovenskej kinematografie Laco Kraus prináša vo svojej novej publikácii osobný pohľad na cestu, ktorá ho priviedla z detských rokov na juhu Slovenska, z Liptova a Bratislavy až na prestížnu pražskú FAMU a napokon k desaťročiam filmárskej práce.

Film má moc vytvárať komunitu. Aj vďaka tomu dnes mladá filmárka cíti, že má svoje miesto vo svete. Z filmov si väčšinou pamätám len málo. Záber, svetlo, atmosféru, náladu alebo moje vlastné myšlienkové či emočné rozpoloženie. Namiesto hĺbkových analýz si teda dovolím v zábleskoch porozprávať o tom, akým je pre mňa film dôležitým životným sprievodcom. […]