Záber z filmu Róberta Šuláka Návraty k Obrazom starého sveta / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Etnofilm – rozdiely, ktoré spájajú

Písmo: A- | A+

Precítiť rozdiely i podobnosti, ktoré spájajú jednotlivcov i komunitu. Medzinárodné bienále etnologického dokumentárneho filmu Etnofilm Čadca čaká v novembri už 23. ročník. Okrem svojho domovského mesta bude tento rok prebiehať aj v ďalších väčších mestách – v Banskej Bystrici, Bratislave, Nitre a Žiline.

Od 12. do 15. novembra sa v medzinárodnej súťaži stretnú snímky z oblasti sociálnej a kultúrnej antropológie a etnológie v širokom zábere od rozmanitých prejavov tradičnej ľudovej kultúry až po mapovanie života súčasného človeka v komplexnosti a zložitosti meniaceho sa sveta i spôsobu života. Medzi 29 titulmi z 22 krajín diváci nájdu aj päť slovenských – dokument o rómskych hudobníkoch Hopa lide (r. P. Nuska), portrét jedného z posledných tradičných debnárov na Slovensku s názvom Laco Hruškovič z Pukanca (r. J. Kuska), dokument o tvorbe režiséra Dušana Hanáka Návraty k Obrazom starého sveta (r. R. Šulák), rómsku love story zo súčasnej Európy Pongo Calling (r. T. Kratochvíl) a intímny príbeh človeka, ktorý objavil svoje pravé ja, Šťastný človek (r. S. G. Lutherová).

Festival prináša pestrú škálu dokumentárnych filmov, ktoré zachytávajú rozličné príbehy, kultúry a spoločenské otázky. Filmy sú tematicky rozdelené do oblastí ako tradície, identita, migrácia a moderné výzvy, ktorým dnešná spoločnosť čelí. Spája ich snaha o autentické zobrazenie ľudských osudov, skúmanie kultúrnych koreňov a reflektovanie aktuálnych problémov, ktoré ovplyvňujú ľudí na celom svete,“ približuje pre Film.sk členka realizačného tímu a riaditeľka Kysuckého kultúrneho strediska v Čadci, Silvia Kajanková.

Filmovú súťaž doplní sprievodný program, v ktorom návštevníci nájdu výstavy, napríklad Tlače a tlačoviny na Kysuciach k 780. výročiu prvej písomnej zmienky o Kysuciach či tvorbu jubilujúcich neprofesionálnych výtvarníkov Kysúc, ako aj prehliadku autentických detských krojov. „Divákom ponúkneme aj premietanie dokumentu Hniezdo ďaleko od domova, ktorý vznikol v spolupráci RTVS a UNICEF Slovensko pod režisérskou taktovkou Mareka Vaňousa a Tomáša Hallona. Ďalej to budú besedy s tvorcami filmov v Čadci a Žiline a odborné semináre v Bratislave,“menuje Kajanková.

Na festivale sa osobne zúčastnia viacerí režiséri a producenti súťažných dokumentov a diváci sa dozvedia viac o ich práci, inšpiráciách a výzvach, ktorým pri tvorbe čelili. Okrem nich prídu na Etnofilm Čadca aj odborníci z oblasti dokumentárnej tvorby a etnológie.

Novinkou tohtoročného bienále je rozšírenie do ďalších krajských miest. „Je to pre nás krok, ktorý umožňuje priniesť hodnoty a posolstvá festivalu širšiemu publiku. Veríme, že dokumentárne a etnografické filmy sú výnimočným médiom na rozširovanie poznatkov o kultúrnej rozmanitosti, tradíciách a súčasných spoločenských otázkach, a preto chceme, aby mali čo najväčší dosah,“vysvetľuje Kajanková.

Zároveň nám toto rozšírenie pomáha napĺňať hlavnú víziu festivalu – podporovať dialóg medzi komunitami, budovať kultúrne povedomie a vzdelávať o hodnotách a výzvach, ktoré jednotlivé kultúry spájajú. Týmto krokom festival získava na dynamike a umožňuje prepojiť ľudí s podobnými záujmami naprieč Slovenskom, čo posilňuje jeho poslanie a prispieva k vytváraniu živého kultúrneho priestoru. Taktiež chceme osloviť stredoškolskú a vysokoškolskú mládež a podnietiť záujem o tento druh kultúry.

Všetky súťažné projekcie si diváci budú môcť pozrieť aj online na stránke Etnofilmu Čadca. V Banskej Bystrici sa bude premietať na Akadémii umení, v Bratislave v Národnom osvetovom centre vo  V-klube, v Nitre na Univerzite Konštantína Filozofa a

Silvia Kajanková dodáva: „Festival zameraný na etnografický a dokumentárny film má vo filmovom svete osobitné miesto, pretože sa venuje dokumentovaniu reálnych životov, tradícií a sociálnych výziev. Týmto spôsobom pomáha uchovávať kultúrne dedičstvo, rozširuje poznanie a podporuje porozumenie naprieč rôznymi komunitami a generáciami. Takéto podujatie navyše poskytuje priestor témam, ktoré často v komerčnej kinematografii nedostávajú patričnú pozornosť, no sú pre spoločnosť veľmi hodnotné.“ Na Etnofilme bude súťažiť aj film Róberta Šuláka Návraty k Obrazom starého sveta, ktorý vznikol v produkcii Slovenského filmového ústavu.

Autor:

Záber z filmu Návraty k Obrazom starého sveta (r. Róberta Šuláka) / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Lapilli / Zdroj: Film Expanded

recenzia Lapilli

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...
Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...
Zobraziť všetky články