Záber z filmu Via Slovakia.

Festival Pocity opäť oslavuje artové filmy, pritiahol silné ženské postavy

Písmo: A- | A+

V Prešove už nedávajú priestor iba filmárom z východného Slovenska. Pätnásty ročník festivalu Pocity sa stará o vyberaný prehľad nezávislých filmov.

Festival Pocity prešiel za roky svojej existencie mnohými zmenami a dorástol na plnohodnotnú filmovú prehliadku. Ako mnohé iné podujatia na Slovensku, tiež bojuje s rozpočtom, poddimenzovaným organizačným štábom a hľadá nové možnosti, kde by sa dalo premietať. 

Program pätnásteho ročníka, ktorý sa začína 10. októbra a potrvá šesť dní, ponúkne  vyše tridsať premietaní a diskusie s tvorcami. Odovzdávať sa bude cena Zrnko soli. Festivalové dianie sa sústredí do štyroch premietacích sál. 

Začínali sme ako trojdňová letná prehliadka v podobe ozvien festivalu Artfilm. Postupne sme sa osamostatnili, prešli na októbrový dátum, dni predĺžili na týždeň a dramaturgicky sme sa snažili priniesť lokálne filmy, ktoré by zaujali prešovských divákov,“ spomína na históriu festivalu organizátorka Nina Šilanová. 

Hlási sa ekológia

Keďže programovo chceli zaujať, v minulosti premietali napríklad nemé filmy s hudbou na netradičných miestach a snažili sa poukázať na to, že v treťom najväčšom krajskom meste nemajú kamenné kino, ktoré by umožnilo premietať viac artových filmov. Na festival začali pozývať tvorcov a získavať exkluzívnejšie tituly v predpremiérach, aby divákom ponúkli prehľad súčasnej nezávislej, no stále divácky prístupnej filmovej tvorbe.

Postupným profilovaním dramaturgie sa Pocity dopracovali k prehliadke výrazných snímok zo súčasnej, prevažne európskej kinematografie. Zároveň počas roka v Prešove organizujú pravidelný filmový klub. 

Tohtoročný jesenný festival je opäť oslavou artového filmu. Okrem slovenskej produkcie ponúka viacero filmov, ktorých príbehy stoja na silných ženských postavách a prinášajú aj ekologické témy.

Príde aj oscarový kandidát

Jedným z hlavných hostí bude Peter Kerekes s novým dokumentárnym filmom Wishing on a Star. Režisérka Iveta Grófová prinesie do Prešova Emu a smrtihlava, slovenského kandidáta na nadchádzajúceho Oscara. 

György Kristóf uvedie svoj dystopický tanečný film Zenit. V predpremiére sa bude premietať snímka Via Slovakia o turistovi Slavomírovi Duchovičovi, ktorý za 82 dní prešiel najdlhšiu turistickú trasu na Slovensku. Osobne ju predstaví režisér Víťazoslav Chrappa. 

Prešovčan David Kollar uvedie film Miki, ku ktorému zložil hudbu. Silný dokumentárny zážitok sľubuje snímka Architektúra ČSSR 58 – 89. V programe figuruje aj dráma Jiřího Mádla Vlny

Aktuálne filmy a témy zo sveta zastúpia tituly Substancia, Až na koniec sveta, Krv na perách, Tatami, Dozorkyňa, či Žena v boji, animované snímky Umelohmotné nebo, Mačacia odysea a ďalšie tituly. 

Pocity v kraťasoch

Aj tento rok sa bude súťažiť v kategórii krátkometrážneho filmu Pocity v kraťasoch. Do poroty zasadli filmová producentka Marka Staviarska, Boris Švirloch, ktorý dlhé roky viedol filmový klub Iskra v Kežmarku a bol náhle zo svojej funkcie odvolaný z politických dôvodov, a Martina Martausová, pedagogička z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. 

Z tridsiatich titulov prihlásených do súťažnej sekcie premietne festival sedem, ktoré budú súťažiť o ocenenie Zrnko soli.

Podobné ocenenie ako prekvapenie odovzdajú organizátori aj jednému z hostí festivalu. V minulosti ho už získali Marek Kuboš, Marko Škop, Peter Kerekes či Martin Palúch alebo bulharská herečka Irmena Chichikova. Tento rok dostane ocenenie opäť žena, prezradila organizátorka.

Hoci sa profilujeme ako festival artového filmu, čím ďalej, tým viac si získavame priazeň širšieho okruhu divákov,“ bilancuje Nina Šilanová. Prešovčania o festivale vraj už veľa vedia a obľúbili si ho. „Som rada, že ho pozitívne vnímajú aj ľudia z iných častí Slovenska a tvorcovia, ktorí k nám chodia predstaviť svoje filmy. Radi sa k nám vracajú.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Anora (r. Sean Baker) / Zdroj: CinemArt SK

recenzia Anora

Dvadsaťtriročná Ani tvrdo pracuje. Z náročných nočných zmien chodí domov nadránom. Náročné sú preto, lebo nikdy nevie, s kým večer skončí zavretá v izbe. Komunikácia so zákazníkmi nie je ideálna, no Ani nosí na perách široký úsmev. Ako sexuálna pracovníčka nemá na výber. V klube stretáva zábavného a bohatého Ivana, moderného princa s luxusným domom a zmyslom pre utrácanie, ktorý využije jej služby a čoskoro jej už sľubuje snubný prsteň. Do idylky vstúpia Ivanovi ruskí rodičia – zo svadby vôbec nie sú nadšení. V Kine Lumière zavládla po premietaní filmu Anora zvláštna atmosféra; diváci narodení po roku 1990 žasli, no generácia starších pohoršene krútila hlavou nad prvou polovicou filmu. Veď to je porno! Samý sex! Po ťaživej súdnej dráme Anatómia pádu, ktorá v Cannes zvíťazila vlani, sa pozabudlo na to, že divák sa pri sledovaní držiteľa Zlatej palmy môže aj baviť. A práve o očakávaniach je aj snímka Anora. Príbeh šikovne pracuje s vyvracaním predsudkov zaužívaných voči sexuálnym pracovníčkam, mužom, Rusom. Aj spoločníčka môže mať svoje potreby. V tomto prípade rýchlo uverí, že splynutie nie dvoch duší, ale finančných prevodov nemá dátum exspirácie a bude si naďalej žiť ako v rozprávke. Herečka Mikey Madison predstavuje dve tváre hrdinky – nebojácnu, silnú a bojovnú, a potom tú reálnu Ani, ktorá pod tvrdou škrupinkou predsa len dúfa...
Záber z filmu Všetci ľudia budú bratia. FOTO: Film Expanded

35 rokov od Nežnej: Úlohou umenia je konfrontovať aj ostalgiu. Sme schopní ďalšej revolúcie?

Pri pohľade na súčasnú rozháranú spoločnosť si viac ako kedykoľvek predtým musíme uvedomovať, aká krehká je demokracia, ktorú sme si vybojovali v Novembri 1989. Pri rozpade Československa si ľudia pri moci demokraciu takpovediac bratsky rozdelili, nechajúc plebsu nádej, že keď tu je, bude aj fungovať. Príbeh revolúcie sa odvtedy skloňuje podľa toho, ako ju kto cíti. Pozreli sme sa, čo dnes jej odkaz vyvoláva v mysliach tých, čo ju vidia filmovým okom. „Je mi to úplne jedno. Prečo? Lebo. Veď je to tu úbohé. Všetko zdraželo. Predtým tu bolo lepšie.“ Známe frázy? Bohužiaľ. Už pred tridsiatimi rokmi takto odpovedali mladí respondenti vo filmovom dokumente Dušana Hanáka Papierové hlavy na otázku, ako vnímajú svoju krajinu. Len pár rokov po páde komunizmu sa o stave svojej krajiny vyjadrovali, akoby ani neboli jej súčasťou. Časy pred Novembrom 1989 si ako neplnoleté deti nemuseli vôbec pamätať, o to zarážajúcejšie sú aj dnes vtedajšie reakcie, neadekvátne pocitu vybojovanej slobody, ktorý medzitým mohli sprostredkovať dospelí a škola. Rodičia tých mladých ľudí do pádu železnej opony síce slobodu nepoznali, no už mohli začať chápať, že kedykoľvek sa človek sám rozhodne, môže byť tvorcom svojho osudu. A že práve to je ten fantastický pocit, ktorý im historická chvíľa priniesla. Tridsaťpäť rokov po Nežnej revolúcii...
Ladislav Snopko na Brízgalkách. FOTO: Archív Ladislava Snopka

Ladislav Snopko: Nežná revolúcia sa atmosférou vyrovná jedinečnému rockovému koncertu

Čo považujete za najsilnejšiu motiváciu tohto filmu? Robiť film v hlavnej úlohe s hudbou revolúcie je pre mňa celkom prirodzené. Vyplynulo to akosi automaticky z toho, že keď prebiehal November '89, chopil som sa dramaturgie hudobných vstupov na Námestí SNP a vzápätí aj konceptu obrovského projektu, ktorý sme robili spolu s Martinom Bútorom a volal sa Ahoj, Európa! Spomínate si? Jasné. To bolo doslova napínanie hraníc, kam až môžeme slobodne zájsť. Bol to nadšený Martin Bútora, ktorý vymyslel, aby sme sa išli pozrieť na našu krajinu spoza ostnatých drôtov železnej opony. A vy ste to hneď spojili s hudbou? Navrhol som koncept, ktorý spočíval v tom, že medzi hradom Devín a hainburským brehom Dunaja vyložíme na remorkér dve sady zvukových aparatúr, jednu otočenú smerom do Československa, druhú do Rakúska. A uprostred nich bude sedieť a hrať Karel Kryl, legenda šesťdesiateho ôsmeho roku a redaktor Slobodnej Európy. Jeho účasť mala, samozrejme, viaceré konotácie – Kryl hral na oba brehy a vytváral akýsi svorník medzi rozpúšťajúcim sa totalitným Východom a otvoreným Západom. Na rakúskom brehu Dunaja boli okrem toho mikrofóny v podobe vojenských vysielačiek prepojené na aparatúru na remorkéri, takže keď Milan Kňažko a Ján Budaj rečnili, ozvučenie šlo cez loď naraz do Rakúska aj do Československa. Čiže loď plnila novú a zásadnú funkciu...
Zobraziť všetky články