20. Cinematik film Otec Milan Ondrík

Jubilejný Cinematik otvorí film Otec Terezy Nvotovej

Písmo: A- | A+

Jubliejný 20. ročník MFF Cinematik otvorí tretí celovečerný film režisérky Terezy Nvotovej Otec. Snímka podľa skutočných udalostí vznikla v slovensko-česko-poľskej koprodukcii. Diváci v nej uvidia Milana Ondríka, Dominiku Morávkovú či Aňu Geislerovú.

Otca považujem za jeden z najdôležitejších filmov našej kinematografie za ostatných dvadsať rokov. Ide o jeden z vôbec najpôsobivejších titulov celej histórie Cinematiku. Kvalitným slovenským filmom pravidelne venujeme veľkú časť programu a veríme, že Cinematik v tom bude pokračovať aj naďalej,“ hovorí člen programového tímu festivalu Peter Konečný. Film Otec premietnu za bohatej účasti tvorcov, hercov a herečiek. Festival sa začne už 10. septembra. 

Keď som film videl prvýkrát na skúšobnej projekcii začiatkom roka, bol som emočne mimoriadne zasiahnutý. Tereza Nvotová zvolila v našom prostredí náročné filmové spracovanie a docielila pocit, že príbeh prežijete s hlavným hrdinom. Všetky jej celovečerné hrané filmy posúvajú dopredu záujem o náš film v zahraničí, a to je skutočná prezentácia kultúry. S emóciami pracujem v rámci programového tímu celý rok, ale je len pár filmov, ktoré dokážu byť takto sugestívne a zároveň pravdivé,” dodáva Konečný.

Sugestívnosť filmu s tragickou zápletkou umocňuje dôraz na dlhé intenzívne zábery, na ktoré si Tereza Nvotová (Svetlonoc, Špina) prizvala skúseného poľského kameramana Adama Suzina (Nepela). Aj s ich pomocou dej diváka vtiahne priamo do kože ústrednej postavy, nútiac ho tak nahliadnuť na zdanlivo jednoznačnú situáciu s otvorenou mysľou.

Následky tragickej chyby

Film Otec vychádza zo skutočnej udalosti. V júli 2015 otec zabudol svoju dvojročnú dcéru v rozpálenom aute a ona zomrela. Inšpiroval sa aj podobnými udalosťami v zahraničí. Otec za tragickú chybu nesie následky v rámci vzťahu s manželkou, kamarátskych a pracovných vzťahov, na súde, ale najmä v rámci vzťahu so sebou samým. V hlavných úlohách sa predstavia Milan Ondrík a Dominika Morávková.

Medzinárodný filmový festival Cinematik sa bude tento rok konať od 10. do 15. septembra v Piešťanoch. Jeho šesťdňový program okrem filmu Otec prinesie aj desiatky ďalších silných filmových zážitkov. Viaceré z nich návštevníci podujatia uvidia ako prví. Iné už do Piešťan prídu ocenené aplauzom a ovenčené cenami z prestížnych medzinárodných festivalov v Cannes, Toronte, Benátkach, Berlíne, či Karlových Varoch.

Diváčky a diváci, ktorí sa do Piešťan na Cinematik chystajú, si na oficiálnej stránke festivalu môžu zakúpiť cenovo zvýhodnené akreditácie.

Autor:

Milan Ondrík vo filme Otec. Foto: DANAE Production

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články