Alexandra Borbély vo filme Ema a smrtihlav

Slovenským kandidátom na Oscara je Ema a smrtihlav

Písmo: A- | A+

Drámu režisérky Ivety Grófovej Ema a smrtihlav, ktorá je adaptáciou rovnomennej knihy Petra Krištúfka, vybrali členovia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie ako slovenského kandidáta na Oscara v kategórii Zahraničný film. Rozhodnutie oznámila na festivale Cinematik v Piešťanoch prezidentka SFTA Katarína Krnáčová.

Veľmi pekne ďakujeme organizátorom tohto skvelého festivalu, že sme mohli počas záverečného ceremoniálu slávnostne vyhlásiť názov víťazného filmu, ktorý bude reprezentovať Slovensko v boji o Oscara, Pevne dúfam, že naša spolupráca s festivalom bude v budúcich ročníkoch ešte intenzívnejšia,“ povedala prezidentka SFTA Katarína Krnáčová.

Členovia SFTA vyberali slovenského kandidáta na Oscara z 10 prihlásených filmov. Hlasovania sa tento rok zúčastnilo 111 členiek a členov akadémie. „Tento rok sme zaznamenali rekordný počet hlasov, z čoho sa veľmi teším a ďakujem každému*ej, kto poslal svoj hlas. Medzi filmami, ktoré skončili na prvých troch miestach, bol rozdiel len niekoľko hlasov, dokonca o víťazovi rozhodol iba jeden,“ prezradila Krnáčová.

Snímka sa odohráva v dramatickom období vojnového slovenského štátu. „Čím viac som si o tomto období študovala, tým viac som si uvedomovala, že sme vznik vojnového slovenského štátu akosi preskočili. V hranom filme sme dostatočne nespracovali unikátny multikultúrny rozmer vtedajšej Bratislavy, ktorý sa krátko po skončení druhej svetovej vojny úplne vytratil. Ani nemáme hraný film o Hlinkovej garde a jej predstaviteľoch, ani o klérofašistoch a už vôbec nie o slovensko-maďarskom konflikte. Mala som potrebu vo filme Ema a smrtihlav všetky tieto témy aspoň jemne naznačiť, aby dodali tejto vzťahovej dráme ďalší rozmer,“ povedala pre Film.sk Grófová. Film prebrala po tragickej smrti Petra Krištúfka, ktorý ho mal pôvodne režírovať.

Snímka, do ktorej Grófová obsadila Alexandru Borbély, Nica Klimeka či Milana Ondríka, mala svetovú premiéru v Karlových Varoch. V slovenskej premiére otvárala tohtoročný festival Cinematik. Do kín na Slovensku príde 26. 9.

Kameramanom filmu je Martin Štrba, architektom Tomáš Svoboda, kostýmovou výtvarníčkou Katarína Štrbová Bieliková, strih mal na starosti Martin Malo. Hudbu zložil Matej Hlaváč, ktorý mal spolu s Tobiášom Potočným na starosti aj zvuk. Producentami sú Zuzana Mistríková, Ľubica Orechovská (PubRes), Ondřej Trojan (T.H.A.), Sára László a Marcell Gerö (Campfilm) a koproducentami Sára László, Marcell Geröő a Miloslav Glac (Campfilm).

Slávnostne vyhlásenie oscarových víťazov sa uskutoční 2. 3. 2025. Oscarový shortlist výberu 15 zahraničných filmov zverejní americká Akadémia filmového umenia a vied 17. 12. Nomináciu piatich filmov, ktoré sa vo finále budú o prestížnu sošku uchádzať vyhlásia 17. 1. 2025.

Trailer filmu Ema a smrtihlav
Autor:

Alexandra Borbély vo filme Ema a smrtihlav. FOTO: PubRes

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Milan Ondrík na zábere z filmu MIKI ©Joseph Marčinský/PubRes

téma Hodnotenie slovenského hraného filmu 2024

390 tisíc divákov a diváčok pre film MIKI, 290 tisíc pre film Kavej, 260 tisíc pre film Jedeme na teambuilding – to sú distribučné výsledky, akými sa môže pochváliť len pár titulov predpandemických čias a aké nedosiahol divácky ani najúspešnejší film roka 2023 Invalid. Ten totiž do kín prilákal „len“ 200 tisíc divákov a diváčok. V roku 2024 sa však darilo aj minoritnej slovenskej koprodukcii Vlny, ktorá u nás dosiahla návštevnosť 173 tisíc a dostala sa aj do užších nominácií na Oscara, či Vojne policajtov, ktorá predala 140 tisíc lístkov. Výrazná divácka profilácia aj nadštandardná návštevnosť uvádzaných titulov potvrdzujú narastajúci mainstreamový trend predchádzajúcich rokov. Pre kondíciu kinematografie by to samo osebe bola dobrá správa, keby slovenským hraným filmom uplynulého roka nechýbala štylistická diverzita či rozmanitejšie divácke zacielenie a keby namiesto recyklácie už osvedčených námetov prinášala nové témy. Vo vodách mimo bezpečného stredného prúdu sa omočil iba tanečný experiment Zenit. A rok 2024 nepriniesol objav žiadneho originálneho autorského debutu. Žánrové spektrum filmov sa vlani pohybovalo od kriminálnych trilerov cez komédie po historické drámy. Niektoré pracujú so žánrovými konvenciami so snahou o presah smerom k reflexii aktuálneho sveta, iné si vystačia s generickými formulami. Viaceré spracúvajú skutočné udalosti – dominuje im reflexia 90. rokov vo filmoch Vojna policajtov a MIKI a obdobia...
Záber z filmu Vedľajšia izba. FOTO: Continental film

recenzia Vedľajšia izba

Po troch rokoch od snímky Paralelné matky pri Pedro Almodóvar s novým filmom, v poradí už dvadsiatym tretím. Vedľajšia izba je vzťahovou drámou dvoch postáv, ktoré spája spoločná minulosť, no zároveň voči sebe nepociťujú nijaké záväzky. Tento film je odlišný od toho, na čo sme u slávneho španielskeho režiséra zvyknutí. Almodóvar, ktorý vyrastal prevažne v ženskej spoločnosti, sa vie hlboko vcítiť do duše ženských postáv. Jeho prvý celovečerný film v angličtine vychádza z románu What Are You Going Through od Sigrid Nunezovej. Je zaujímavé, že už dlhšie koketoval s americkým publikom a ponukami z Hollywoodu, no buď ich odmietol, pretože sa obával, že by bola oslabená jeho umelecká integrita, alebo si podľa vlastných slov neveril, že by dokázal v angličtine komplexne a autenticky vyrozprávať zaujímavý príbeh. Prorocký výkrik, aby odolal hollywoodskemu vábeniu, napokon ignoroval. Zápletka sa točí okolo stretnutia dvoch dlho odlúčených priateliek: vitálnej, no trochu úzkostlivej Ingrid stvárnenej Julianne Moore, a chorou Marthou v podaní Tildy Swinton. Pre ňu to bola vytúžená spolupráca s Almodóvarom na celovečernom filme (predtým si zahrala v jeho krátkom filme Human Voice). Radosť z opätovného stretnutia vystrieda smútok z toho, že Martha sa už nemôže vyliečiť. Rozhodne sa ukončiť život, keď bude cítiť, že ju opúšťajú sily. Prejde rýchlym kurzom...
Radoslav Passia, literárny vedec a publicista. Foto: Archív autora

Obľúbené slovenské filmy Radoslava Passiu

Hlavné miesto mojej filmovej iniciácie – Klub filmového diváka v Odborovom dome kultúry v Prešove – už dávno nefunguje, kino zavreli v roku 2008. Ako študent filozofickej fakulty som sa tam v druhej polovici 90. rokov počas pravidelných filmových utorkov stretol s filmami, ktoré bolo treba vidieť práve v kľúčovom veku okolo dvadsiatky. Z mnohých spomeniem jeden, ktorý sa vtedy do môjho vnútorného sveta presne trafil – Ilumináciu (1973) Krzysztofa Zanussiho. Osobnostne ma formoval hraničný priestor severovýchodného Slovenska v prahovom období neskorého socializmu a postsocialistickej reality 90. rokov 20. storočia. Tejto téme, teda ako tento areál reflektuje literatúra a čo znamená pre našu kultúru, som sa neskôr venoval ako literárny vedec. Aj preto mám rád filmy, ktoré sa v inom médiu pokúšali o čosi podobné, teda zachytiť zaujímavý kultúrny priestor na hranici dvoch svetov, západného a východného. Ejha, ako nám medzičasom tá téma znovu zaktuálnela! Spomeniem študentský film Petra Kerekesa Ladomírske morytáty a legendy (1998), jeho dokument 66 sezón (2003) o dejinách košickej plavárne alebo Marka Škopa a Iné svety (2006) či Osadné (2009).  Peter Kerekes: 66 sezón. Foto: ASFK No a keď sme už pod Karpatami, rád by som pripomenul ešte jeden poľský hraný film, ktorého dej sa síce začína v roku 1977 na bezútešnom varšavskom panelovom sídlisku, ale výrazne ho spoluurčuje rodinná história...
Zobraziť všetky články