Alexandra-Borbély vo filme Ema a smrtihlav.

Vo Varoch súťaží Ema a smrtihlav aj Lapilli, premiéra čaká tiež Janžurku

Písmo: A- | A+

V Hlavnej súťaži karlovarského festivalu sa predstavia tri slovenské filmy – Ema a smrtihlav Ivety Grófovej a dve minority. O cenu v súťaži Proxima sa uchádza dokumentárny debut Pauly Ďurinovej Lapilli a Slovensko má zastúpenie aj v ďalších sekciách festivalu, ktorého 58. ročník sa koná v termíne 28. 6. – 6. 7.

Film Ema a smrtihlav podľa vlastnej literárnej predlohy pôvodne pripravoval režisér a spisovateľ Peter Krištúfek. Po jeho tragickej smrti sa réžie ujala Iveta Grófová, ktorá upravila aj Krištúfkov scenár. „Projekt Ema a smrtihlav ma oslovil svojou jedinečnou atmosférou a témou. Historická dráma z éry Slovenského štátu mi ponúkla priestor pre autorské a výtvarne silné spracovanie chúlostivej témy budovania národnej identity Slovákov počas druhej svetovej vojny. (…) Rozprávame príbeh o vrtkavých hraniciach medzi ľudskosťou a túžbou žiť tam, kde jedno takmer vylučuje druhé,“ povedala režisérka Iveta Grófová.

Snímku produkovala spoločnosť PubRes v koprodukcii s partnermi z Česka, Maďarska, Nemecka a takisto RTVS. Dej filmu sa odohráva v 40. rokoch minulého storočia počas takzvaného Slovenského štátu na slovensko-maďarských hraniciach, kde maďarská vdova Marika, ktorej zarizovali krajčírstvo, ukrýva židovského chlapca a ocitá sa v centre pozornosti dvoch mužov – kapitána Hlinkovej gardy a nacistického dôstojníka. V hlavných úlohách sa predstavia Alexandra Borbély, Nico Klimek, Milan Ondrík a Alexander E. Fennon.

V Hlavnej súťaži festivalu uvedú aj dve minoritné slovenské koprodukcie – debut Adama Martinca Mord a Svetielka režisérky Beaty Parkanovej.

Mord je príbehom jednej zabíjačky a popri tom podľa festivalového katalógu aj „podivuhodne trefnou štúdiou českej nátury“, pričom vykreslením postáv a humorom evokuje vrcholné diela československej novej vlny. Hudbu k filmu skomponoval Jonatan Pastirčák, slovenským koproducentom je filmsomnia.

Svetielka prinášajú tému rozpadu rodiny optikou šesťročného dievčatka. Vo filme účinkujú Mia Bankó, Elizaveta Maximová, Marek Geišberg či Veronika Žilková, hudbu skomponoval Michal Novinsky, zvuk mal na starosti Viktor Krivosudský spolu s Kryštofom Blablom a slovenským koproducentom je AZYL Production.

Trailer k filmu Lapilli.

Súťažná sekcia Proxima je venovaná filmárom čakajúcim na objavenie, rovnako ako osvedčeným autorom, ktorí v dielach využívajú nové kreatívne postupy a unikátny filmový jazyk. Predstaví sa v nej dokumentárny debut Pauly Ďurinovej Lapilli, v ktorom hľadá spojenie medzi smútkom a skalami. Je environmentálnou esejou a zároveň poctou režisérkiným starým rodičom. „Keď moji starí rodičia nečakane zomreli počas pandémie, čakala ma nová realita. Moje racionálne ja na začiatku skúmalo štádiá a priebeh smútku. Krátko po ich odchode som sa ale stala posadnutá príbehom Aralu, kedysi štvrtého najväčšieho jazera na svete, ktoré takmer zmizlo v priebehu nášho života. Z toho sa mi v mysli vynárali obrazy kameňov a skalných údolí. Rozhodla som sa nasledovať svoju intuíciu a navštíviť niektoré z tých miest. Tvrdá hmota mi dávala pocit zastaveného času. Keď som sa ponorila do horniny, uvedomila som si, že to je čas a priestor, ktorý trávim so svojimi starými rodičmi,“ uviedla režisérka a zároveň kameramanka slovensko-nemeckého filmu. Jeho slovenským producentom je guča films.

V rovnakej sekcii súťaží tiež česká snímka Od marca do mája bratislavského rodáka Martina Pavla Repku. Zuzana Fialová v nej stvárnila starnúcu matku, ktorej tehotenstvo zaskočí jej päťčlennú rodinu.

V sekcii Návraty k prameňom bude mať svetovú premiéru portrét herečky Ivy Janžurovej Janžurka. Slovenskými korpoducentami snímky sú PubRes, RTVS a Slovenský filmový ústav. Nakrútila ho jej dcéra Theodora Remundová. „Povedala, že to nebude žiadna glorifikácia. Zasmiala som sa a odľahlo mi. Bolo by tak trochu trápne nechať sa od dcéry vychvalovať a diváka – dúfam, že film v distribúcii uspeje – nútiť k obdivu a uvedomovaniu si vlastnej nedostatočnosti. Naopak, hádam sa v mojom obraze uvidia sami, v prostom údele vo svojich životoch, vzťahoch a profesiách úsmevne obstáť,“ povedala herečka. Remundová sa dlho nemohla k filmu odhodlať, nakoniec sa však rozhodla, že sa predsa len pokúsi o „filmový, dokumentárny pohľad na ňu a celý jej doterajší život, ktorý si bezpochyby zaslúži niečo viac, než len televízny medailón,“ povedala režisérka.

Trailer k filmu Janžurka

Sekciu Future Frames spoluorganizuje European Film Promotion, ktorého členom je aj Slovenský filmový ústav. Je určená začínajúcim tvorcom a desať mladých európskych režisérov a režisérok nastupujúcej generácie v nej predstavuje svoje študentské filmy. Slovensko v nej tento rok zastupuje Katarína Gramatová s absolventským filmom z FTF VŠMU Dom strom. Ide o príbeh jedného dvanásťročného rómskeho chlapca Adama a jednej zapadnutej dedinky, kde život nie je jednoduchý. „Dom Strom je veľmi špecifický projekt. Od vzniku námetu, cez nakrúcanie, až po strih a tvorbu voiceoveru, bol celý film vyrobený v Utekáči. Keď som počas strihu zistila, že mi chýba záber, vybehla som von a nakrútila čo mi chýbalo. Alebo ma navštívil Adam a zabávali sme sa aj celý deň nad vymýšľaním voiceoveru. Výroba tohto projektu je to najúprimnejšie a najkrajšie na čom som kedy pracovala, úspech u divákov bude iba bonus,“ povedala režisérka pre newsletter What’s Slovak in Karlovy Vary?

Mimo súťaže, v sekci Zvláštne uvedenie, premietne karlovarský festival 4 slovenské minority. Intímny portrét fotografky Libuše Jarcovjákovej v réžii Kláry Tasovskej Ešte nie som kým chcem byť mal premiéru na festivale v Berlíne. Vznikol v česko-slovensko-rakúskej koprodukcii, slovenským koproducentom je nutprodukcia.

Česko-slovenský časozberný dokument Tá druhá je debutom režisérky Marie-Magdaleny Kochovej a sleduje dospievajúcu Johanu, ktorá sa stará o svoju autistickú sestru. „Príbeh Johany je aj mojím príbehom a príbehom miliónov ďalších ľudí po celom svete, ktorí vyrastali v podobnej situácii. Prostredníctvom Johaninho príbehu som sa rozhodla zachytiť krehké obdobie medzi detstvom a dospelosťou a vyrozprávať intímny príbeh dospievania, hľadania slobody a zodpovednosti za iných, ale aj za seba,“ uviedla režisérka. Hudbu k filmu skomponoval Pjoni. Slovenským koproducentom filmu je guča films.

Zvláštne uvedenie ponúkne takisto svetovú premiéru filmu Jiřího Mádla Vlny, ktorý sľubuje napínavé a doposiaľ utajené príbehy novinárov Československého rozhlasu. V jednej z hlavných úloh sa predstaví Táňa Pauhofová, kameramanom filmu bol Martin Žiaran, slovenským koproducentom je Wandal production.

Štvrtým česko-slovenským filmom v sekcii je dokument Architektúra ČSSR 58–89 v réžii Jana Zajíčka. Na scenári sa podieľala Henrieta Moravčíková, hudbou prispel Vladimír Gorár a slovenskými koproducentami sú AZYL Production a RTVS.

Česko-slovensko-francúzsky film Keď život chutí (r. Kristína Dufková) si nedávno z festivalu v Annecy odniesol Cenu poroty v súťažnej sekci Contrechamp. Bábková rodinná snímka odpovedá na otázky, aké je to dospievať s nálepkou „tučko“ a či je diéta odpoveďou na všetko. Slovenským producentom filmu je spoločnosť Novinski, hudbu zložil Michal Novinski, strih mal na starosti Matej Beneš.

V Karlových Varoch premietnu aj česko-francúzsko-slovenský animovaný film Electra (r. Daria Kashcheeva, sekcia Pragueshorts ve Varech) a maďarsko-slovenskú drámu Vysvetlenie na všetko (r. Gábor Reisza, sekcia Horizonty).

Na fóre Works in Progress predstavia vo Varoch pripravovaný projekt Milovník, nie bojovník režisérky Martiny Buchelovej (prod. NINJA FILM).

Čestnými cenami karlovarský festival tradične vyzdvihuje domáce a svetové osobnosti, tento rok to budú Viggo Mortensen, Daniel Brühl, Clive Owen a Ivan Trojan.

Alexandra Borbély vo filme Ema a smrtihlav. FOTO: Anton Faraonov / PubRes

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články