Fjord Mungiu Cannes Záber z filmu Fjord. Foto: MFF Cannes
Písmo: A- | A+

Zlatú palmu na 79. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Cannes získala dráma Fjord. Nakrútil ju rumunský režisér Cristian Mungiu. „Film rozpráva o násilí, ktoré dnes vidíme v spoločnosti,“ povedal Mungiu o príbehu rumunsko-nórskeho páru a ich detí. „Nie je to film o Nórsku, je o severských krajinách, ktoré istým spôsobom reprezentujú túto veľmi progresívnu spoločnosť, v ktorú veľmi veria a tiež veria, že je dobrá pre každého,“ povedal filmár na tlačovej konferencii po vyhlásení cien. „Žil som v komunistickej krajine a nie je nič otravnejšie než žiť niekde, kde si niekto iný myslí, že vie lepšie ako vy, čo je pre vás dobré.“

Film Fjord rozpráva o strete hodnotových svetov. „Treba povzbudiť postoj, v ktorom sa neponáhľame tak jednoducho súdiť druhých. Je dobré ustúpiť o krôčik späť a pochopiť, že všetci používame mnoho stereotypov, klišé a zjednodušení, aby sme druhých súdili. Delíme ľudí do kategórií, ale viete – ľudia sú ľudia a každý je iný. Vždy, keď si doprajete slobodu a trpezlivosť spoznať druhých, pochopíte, že nie sú od vás až takí odlišní. Keď sa sústredíte iba na odlišnosti, uvidíte v druhom nepriateľa“ povedal Mungiu.

Cena za réžiu pre dva filmy a troch režisérov

Fjord vznikol v koprodukcii Rumunska, Francúzska a severských krajín. Hlavné úlohy v ňom stvárňujú Sebastian Stan a Renate Reinsve. Mungiu už jednu Zlatú palmu má – získal ju za film 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni (2007). S filmom Za kopcami (2012) si z Cannes odniesol cenu za scenár a jeho snímka Skúška dospelosti (2016) získala v Cannes Cenu za réžiu. Tú si tento rok odniesli netradične dva filmy a traja režiséri. Španielsko-francúzsky film La Bola Negra režisérov Javiera Calvu a Javiera Ambrossiho vznikla podľa nedokončeného diela Federica García Lorcu. Rozpráva prepojené príbehy troch mužov z troch rozličných období. Cenu za réžiu získal aj poľský filmár Pawel Pawlikowski za snímku Fatherland. V nej sa Thomas Mann (Hanns Zischler) v roku 1949 vracia po rokoch exilu v Amerike do Nemecka aj so svojou dcérou (Sandra Hüller).

Veľkú cenu získal exilový ruský režisér Andrej Zvjagincev so snímkou Minotaurus. Rozpráva príbeh ruskej rodiny, do ktorej života zasiahne vojna na Ukrajine aj nevera. 79. ročník MFF v Cannes sa konal od 12. do 23. mája 2026. Kompletný prehľad všetkých ocenených nájdete tu.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články