„Mama sama má k dokumentárnemu zobrazovaniu vlastnej osoby veľký ostych. Nakoniec za tým vždy videla skôr snahu rýchlo na objednávku vyrobiť televízny medailónik. Keď som jej natáčanie navrhla ja, prejavila skôr údiv vo svojej vrodenej skromnosti – že mi to vôbec napadlo a že sa tým chcem zdržiavať. Nakoniec opatrne súhlasila,“ povedala v presskite Theodora Remundová, ktorá pri realizácii filmu Janžurka musela zladiť úlohu dcéry s úlohou režisérky. „Učila som ich – tú ,ohľadnúʻ dcéru aj tú ,bezohľadnúʻ režisérku, že spolu skrátka musia v daný okamih nejako vyjsť a nepobiť sa.“

Iva Janžurová má za sebou obdivuhodnú hereckú kariéru. Vyše dvadsať rokov pôsobila vo Vinohradskom divadle, odtiaľ v roku 1987 prešla do činohry českého Národného divadla, kde pôsobí dodnes. Vo svojej filmografii má vyslovene komediálne, ale aj výrazné dramatické úlohy.

Diváci si ju pamätajú zo snímok ako Kočár do Vídně (r. Karel Kachyňa, 1966), Pension pro svobodné pány (r. Jiří Krejčík, 1967), Svatba jako řemen (r. Jiří Krejčík, 1967), Světáci (r. Zdeněk Podskalský, 1969), Pane, vy jste vdova! (r. Václav Vorlíček, 1970), Petrolejové lampy (r. Juraj Herz, 1971), Morgiana (r. Juraj Herz, 1972), Zítra to roztočíme, drahoušku…! (r. Petr Schulhoff, 1975), „Marečku, podejte mi pero!“ (1976), Což takhle dát si špenát (r. Václav Vorlíček, 1977) či Ja milujem, ty miluješ (r. Dušan Hanák, 1980). Poznajú ju aj z mnohých televíznych úloh a scénok v zábavných programoch, zahrala si v seriáloch ako Eliška a její rod (r. František Filip, 1966), Píseň pro Rudolfa III.(r. Jaromír Vašta, 1967 – 1969), či Nemocnica na okraji mesta (r. Jaroslav Dudek, 1977).

Legenda aj krehký človek

„Bolo veľkou režijnou aj osobnou výzvou vybrať to podstatné z jej rozsiahlej zdokumentovanej hereckej činnosti a zobraziť ju ako legendu a celebritu aj ako normálneho, ohľaduplného, ale tiež veľmi krehkého človeka, akým moja mama je,“ povedala Remundová, ktorá mala pri natáčaní výhodu v tom, že ako dcéra pozná svoju protagonistku z bezprostrednej blízkosti. Dokument Janžurka totiž nezaznamenáva iba šesť desaťročí pôsobenia hereckej ikony, ale snaží sa herečku predstaviť aj ako matku, babku, manželku, kamarátku či spolužiačku.

Theodora Remundová vyštudovala dokumentárnu tvorbu na FAMU. Za filmový projekt Ničeho nelituji (2003) získala Zvláštnu cenu poroty na MFF Karlove Vary. Jej mozaika osudov storočných ľudí Moje století (2019) získala zvláštne uznanie poroty Trilobit 2020. Okrem toho sa venovala aj herectvu, účinkovala vo viacerých filmoch a pôsobila v pražskom Divadle Na zábradlí.

„Myslím si, že sa nám film podarilo spraviť tak, že si po celý čas udržiava vnútorné napätie, je zábavný aj vážny, skrátka má svoj nenápadne osobitý pôvab. Snažili sme sa nerecyklovať osvedčené rozprávacie formy, ale ísť vlastnou cestou a napriek tomu zostať zrozumiteľní širokej verejnosti. A hlavne máme úžasnú protagonistku, ktorá dokáže rozžiariť aj pochmúrny deň.“

Film Janžurka vznikol v česko-slovenskej koprodukcii spoločností Cinepoint, PubRes, Českej televízie, Rozhlasu a televízie Slovenska, Innogy a Slovenského filmového ústavu. Okrem Ivy Janžurovej a Theodory Remundovej v ňom vystupujú aj herečkin partner Stanislav Remunda, druhá dcéra Sabina Remundová, speváčka Marta Kubišová, herec Igor Orozovič, režisérka Alice Nellis, režisér Dušan Hanák a ďalší.

A čo na film hovorí samotná Iva Janžurová? „Bolo to pre mňa veľké prekvapenie, keď s tým na mňa ,prišlaʻ. Vždy som sa dosť bála, že moje herecké ,ťaženieʻ bude dcéry ohrozovať v ich samostatnosti a bude im prekážkou v budovaní vlastného sebavedomia,“ prezradila v presskite. „Theodora bola dobrá aj ako herečka, Petr Lébl si ju vybral na FAMU do obdivuhodných inscenácií v Divadle Na zábradlí, ale ona sa dokázala vrátiť k štúdiu dokumentu, opustiť mámivé zrkadielko javiska, a tým si naozaj získala moju úctu. (…) Budem mať trému za ňu aj za seba, či pre ňu ako hrdinka jej dokumentárneho zámeru budem dostatočná. V jednom momente sa vyjadrila, že to nebude žiadna glorifikácia, a tomu som sa s úľavou zasmiala. Bolo by tak trochu trápne, nechať sa od dcéry vychvaľovať a diváka – dúfam, že film v distribúcii uspeje – nútiť k obdivu a k uvedomovaniu si vlastnej nedostatočnosti. Naopak, hádam sa v mojom obraze uvidia sami, v prostom údele vo svojich životoch, vzťahoch a profesiách úsmevne obstáť.“