Jana Kovalčiková a Milan Ondrík vo filme Láska režiséra Marka Škopa. Foto: Filmtopia

Hľadá samu seba, ale bez lásky to nepôjde

Písmo: A- | A+

Režisér Marko Škop vo filme Láska skúma, ako prijímame smrť, v čom sme dozreli a v čom sme stále deti.

Anna pracuje ako lekárka, každý deň sa v službe stretáva s ľuďmi, ktorí ju potrebujú. S kolegami má korektné, no nie najlepšie vzťahy, do svojej práce však vkladá všetko, čo v sebe nosí. Aj to, čo by nemala. Cestu jej mentálneho dozrievania v samostatne mysliacu bytosť spracoval režisér Marko Škop v novej psychologickej dráme Láska v hlavnej úlohe s herečkou Janou Kovalčikovou. Do slovenských kín prichádza 24. septembra.

Mama, ktorá svoje nešťastie v živote nedokázala spracovať, vypestovala vo svojej dcére Anne závislosť od vlastných démonov. Namiesto toho, aby pomyselnú pupočnú šnúru v správny čas odstrihla, živila ju a naťahovala, doslova ju omotala dcére okolo krku. Manipuluje ňou, aby si mala na kom vybíjať frustráciu.

Keďže Anna od svojej matky lásku nedostala, berie si ju od iných a vracia im ju iba zdanlivo. Chcela by síce nájsť vo vzťahoch pevný bod, no v skutočnosti matkino správanie opakuje. Túžbu po prijatí si napĺňa prehnanou starostlivosťou o pacientov, najmä o smrteľne chorého Jána s diagnózou ALS. Ten však má svoju milujúcu manželku.

Čiastkový objekt

Režisér Marko Škop sa s nevyliečiteľnou chorobou ALS stretol v osobnom živote. Vo vážnej situácii, počas ktorej ostala jeho mama pripútaná na lôžko a nezaobišla sa bez každodennej starostlivosti,  riešil aj hlboké dilemy o tom, či je horšie mať chorú dušu alebo choré telo a ako to môže spolu súvisieť. Zároveň si začal všímať, že na verejnosti sa téma mentálneho zdravia čoraz viac analyzuje. To považoval za dôležité a posmelilo ho to pracovať s vlastnými pocitmi a zážitkami. V dráme Láska zisťuje, ako prijímame smrť, v čom sme dozreli a v čom sme stále deti.

„Naša rodina prešla fázou dlhodobo predlžovaného utrpenia. A vo mne zostala otázka, čo je to vlastne za bytie, keď s vaším telom nemôžete robiť vôbec nič, máte bolesti, ktoré sa dajú tlmiť iba do istej miery, a popri tom ste mentálne pri vedomí,“ povedal v nedávnom rozhovore pre Film.sk.

Zaujímalo ho, do akej miery sa dá porovnať, keď sa človek cíti zaživa mŕtvy, lebo má diagnózu ALS, a aké je, keď sa cíti mŕtvy mentálne, pričom fyzicky je úplne zdravý. Ako vnímať plnohodnotnosť ľudskej identity? A čo to môže byť v prípade hlavnej postavy filmu, keď človek nemá možnosť rozvinúť sa v samostatného jedinca a stále je čiastkovým objektom svojej mamy?

Najťažší charakter

Herečka Jana Kovalčiková sa v Škopovej dráme objavuje v prekvapivej hereckej polohe. Za úlohu Anny získala pred pár dňami aj cenu Cinematik Talent Award, ktorým festival upozorňuje na výrazné herecké talenty súčasnej slovenskej a českej kinematografie.

„Postava Anny je určite najťažší charakter, ktorý som si mala možnosť zahrať si. Anna je človek, ktorý potrebuje nájsť svoju úplnosť, svoje miesto na zemi. V hĺbke túži byť dobrým človekom, chce spoznať, aké to je. Je to postava túžiaca po láske.“ hovorí o postave herečka. Ťažko sa síce od nej odosobňovala, no myslí si, že výsledkom spoločnej tvorby je veľmi sugestívny film. Je naň hrdá a téma v nej stále rezonuje.

Filmom Láska Marko Škop tematicky nadväzuje na svoje predchádzajúce filmy Eva Nová (2015) a Nech je svetlo (2019), ktoré sa dotýkajú problematických stránok rodinných vzťahov. Chce ukázať, ako môže život človeka v detstve ovplyvniť nedostatok lásky.

Autor:

Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články