Jana Kovalčiková a Milan Ondrík vo filme Láska režiséra Marka Škopa. Foto: Filmtopia

Hľadá samu seba, ale bez lásky to nepôjde

Písmo: A- | A+

Režisér Marko Škop vo filme Láska skúma, ako prijímame smrť, v čom sme dozreli a v čom sme stále deti.

Anna pracuje ako lekárka, každý deň sa v službe stretáva s ľuďmi, ktorí ju potrebujú. S kolegami má korektné, no nie najlepšie vzťahy, do svojej práce však vkladá všetko, čo v sebe nosí. Aj to, čo by nemala. Cestu jej mentálneho dozrievania v samostatne mysliacu bytosť spracoval režisér Marko Škop v novej psychologickej dráme Láska v hlavnej úlohe s herečkou Janou Kovalčikovou. Do slovenských kín prichádza 24. septembra.

Mama, ktorá svoje nešťastie v živote nedokázala spracovať, vypestovala vo svojej dcére Anne závislosť od vlastných démonov. Namiesto toho, aby pomyselnú pupočnú šnúru v správny čas odstrihla, živila ju a naťahovala, doslova ju omotala dcére okolo krku. Manipuluje ňou, aby si mala na kom vybíjať frustráciu.

Keďže Anna od svojej matky lásku nedostala, berie si ju od iných a vracia im ju iba zdanlivo. Chcela by síce nájsť vo vzťahoch pevný bod, no v skutočnosti matkino správanie opakuje. Túžbu po prijatí si napĺňa prehnanou starostlivosťou o pacientov, najmä o smrteľne chorého Jána s diagnózou ALS. Ten však má svoju milujúcu manželku.

Čiastkový objekt

Režisér Marko Škop sa s nevyliečiteľnou chorobou ALS stretol v osobnom živote. Vo vážnej situácii, počas ktorej ostala jeho mama pripútaná na lôžko a nezaobišla sa bez každodennej starostlivosti,  riešil aj hlboké dilemy o tom, či je horšie mať chorú dušu alebo choré telo a ako to môže spolu súvisieť. Zároveň si začal všímať, že na verejnosti sa téma mentálneho zdravia čoraz viac analyzuje. To považoval za dôležité a posmelilo ho to pracovať s vlastnými pocitmi a zážitkami. V dráme Láska zisťuje, ako prijímame smrť, v čom sme dozreli a v čom sme stále deti.

„Naša rodina prešla fázou dlhodobo predlžovaného utrpenia. A vo mne zostala otázka, čo je to vlastne za bytie, keď s vaším telom nemôžete robiť vôbec nič, máte bolesti, ktoré sa dajú tlmiť iba do istej miery, a popri tom ste mentálne pri vedomí,“ povedal v nedávnom rozhovore pre Film.sk.

Zaujímalo ho, do akej miery sa dá porovnať, keď sa človek cíti zaživa mŕtvy, lebo má diagnózu ALS, a aké je, keď sa cíti mŕtvy mentálne, pričom fyzicky je úplne zdravý. Ako vnímať plnohodnotnosť ľudskej identity? A čo to môže byť v prípade hlavnej postavy filmu, keď človek nemá možnosť rozvinúť sa v samostatného jedinca a stále je čiastkovým objektom svojej mamy?

Najťažší charakter

Herečka Jana Kovalčiková sa v Škopovej dráme objavuje v prekvapivej hereckej polohe. Za úlohu Anny získala pred pár dňami aj cenu Cinematik Talent Award, ktorým festival upozorňuje na výrazné herecké talenty súčasnej slovenskej a českej kinematografie.

„Postava Anny je určite najťažší charakter, ktorý som si mala možnosť zahrať si. Anna je človek, ktorý potrebuje nájsť svoju úplnosť, svoje miesto na zemi. V hĺbke túži byť dobrým človekom, chce spoznať, aké to je. Je to postava túžiaca po láske.“ hovorí o postave herečka. Ťažko sa síce od nej odosobňovala, no myslí si, že výsledkom spoločnej tvorby je veľmi sugestívny film. Je naň hrdá a téma v nej stále rezonuje.

Filmom Láska Marko Škop tematicky nadväzuje na svoje predchádzajúce filmy Eva Nová (2015) a Nech je svetlo (2019), ktoré sa dotýkajú problematických stránok rodinných vzťahov. Chce ukázať, ako môže život človeka v detstve ovplyvniť nedostatok lásky.

Autor:

Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články