Záber z filmu Vtáčnik / Film Expanded

Kde až možno stavať? Vtáčnik ako štúdia developerskej chamtivosti a chýbajúceho verejného priestoru

Písmo: A- | A+

Ďatle, drozdy, psy, stromy, vinice, bývalí záhradkári, čmeliaky, bohatý manažér, robotníci na stavbe, zbíjačky a miešačky, nové developerské projekty– všetci sa snažia koexistovať na Vtáčniku vďaka novej výstavbe vo vychytenej lokalite bratislavského Nového Mesta. Ich predstavy o bývaní (a bytí) na tomto mieste sú však rôznorodé a zdanlivo nespojiteľné. Kým jedni by ku šťastiu potrebovali susedskú komunitu, druhí by najradšej kúpili aj les hraničiaci so svojím pozemkom, aby žiadnych susedov nestretávali. Eva Križková, režisérka filmu Vtáčnik, je tiež jeho obyvateľkou.

Ešte donedávna patril Vtáčnik do chránenej zóny Podhorský pás, čo znamenalo, že hraničí s prírodnou rezerváciou a nemôže sa na jeho území stavať. Vďaka korupcii na miestnom stavebnom úrade a medzi lokálnymi poslancami sa však developerom podarilo územie preklasifikovať na stavebné pozemky, čím sa im otvorili prakticky neobmedzené možnosti,“ píše v autorskej explikácii Križková, pre ktorú je Vtáčnik celovečerným debutom. „Noví majitelia super drahých bytov si však kupujú smutný paradox. Okolitá príroda mizne exponenciálnou rýchlosťou a do centra mesta je problém sa dostať. Na Vtáčnik totiž vedie jediná úzka cesta, ktorá bola kedysi postavená ako obslužná komunikácia k železnici. Developeri akosi zabudli vybudovať k výstavbe aj infraštruktúru. Dosť sa čudujem kupcom bytov v takto nefunkčnej štvrti, navyše za obrovské sumy. Čaká ich život uprostred nikdy sa nekončiacej hlučnej stavby, bez prístupu k službám a verejnému priestoru,“ dopĺňa režisérka.

Evu Križkovú, ktorá pôsobila ako šéfredaktorka filmového časopisu Kinečko, spoluzakladala distribučnú spoločnosť Filmtopia a v súčasnosti je riaditeľkou Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet na Slovensku, k filmu priviedol jej aktivistický záujem o absentujúcu stavebnú reguláciu v kontexte prudkého nárastu výstavby na Vtáčniku. Vo svojom dokumentárnom debute prepája rozhovory so staršími aj novšími obyvateľmi a obyvateľkami, svojimi rodičmi, denníkové záznamy z detstva a spomienky so zvukovými nahrávkami Vtáčnika a obrazmi simulujúcimi vtáčiu perspektívu v ultrafialovom farebnom spektre.

Potenciál angažovaného dokumentu: kampaň za zmenu

Keďže sme dlho priateľkami, poznám Vtáčnik nielen z režisérkinho rozprávania, ale aj z prechádzok s ňou a jej psami. Ale najsilnejším momentom bol jednoznačne Evin prístup k téme a jej premýšľanie o domove. Zároveň ma na projekte nadchla aj odvaha producentiek vyskúšať si realizáciu kampane za zmenu,“ hovorí Eva Pavlovičová, ktorá je impakt producentkou filmu Vtáčnik. Impakt kampaň bola do slovenčiny preložená ako „kampaň za zmenu“. „O kampani za zmenu sme pri filme Vtáčnik začali s režisérkou uvažovať na prelome rokov 2021/2022. Do projektu som vstúpila v roku 2022. Vtedy sme začali pracovať na kampani za zmenu cez prácu s neexistujúcou komunitou na Vtáčniku. Najskôr sme realizovali dotazníkové zisťovanie o tom, ako sa jeho obyvatelia cítia v mieste svojho bydliska, ako vo svojej štvrti trávia čas a čo im tam chýba. Následne sme spoločne aj s kreatívnou producentkou Bibou Bohinskou zorganizovali komunitné podujatie Slávnosť na Vtáčniku. Tam sme sa prvýkrát pokúsili spojiť komunitu Vtáčnika, cez výstavu jej sprostredkovať informácie o tom, čo jej najviac chýba, a zároveň ju prepojiť s politickou reprezentáciou, keďže súčasťou programu bola aj diskusia so samosprávnymi politikmi a političkami. Následne sme na základe získaného poznania z terénu rozpracovali komplexnú kampaň za zmenu,“ približuje proces Pavlovičová. Film Vtáčnik spustil na portáli donio.sk crowdfundingovú kampaň zameranú na ochranu mestskej biodiverzity. Jej cieľom je získať financie na premietania spojené s diskusiami pre konkrétne skupiny, akými sú napríklad developeri, politici či záhradkári, na podcastovú sériu, zorganizovanie ďalšej Slávnosti na Vtáčniku, ako aj na spoluprácu s odbornou verejnosťou pri vypracovaní zoznamu opatrení pre developerov, ktoré by zabezpečili zachovávanie zelene na Vtáčniku.

záber z filmu Vtáčnik / Zdroj: Film Expanded

Príprava kampane

Prvou fázou bolo zisťovanie, zrealizovala som základný výskum témy, absolvovala rozhovory s vybranými expertmi a expertkami. V druhej fáze sme sa po pozretí verzie hrubého strihu stretli s režisérkou a producentkami a na základe špeciálne vyvinutého myšlienkového postupu určeného na tvorbu kampane za zmenu sme si zadefinovali základne myšlienky a dynamiky, ktoré chceme využiť. Vznikol tak dizajn kampane, ktorý zahŕňal aktivity podporujúce hlavné myšlienky filmu a zároveň podporujúce zvyšovanie povedomia u publika, zmenu správania u publika, politikov, developerov, úradníkov. Navrhli sme aj podujatie podporujúce tvorbu komunity na Vtáčniku a našimi aktivitami sa pokúšame aj o štrukturálne zmeny systému ochrany mestskej biodiverzity a o rozšírenie participácie na stavebnom a územnom konaní. Nasledovala fáza kontaktovania expertov a partnerov, ktorých sme si zadefinovali pri dizajnovaní kampane a fáza financovania. V tomto momente je rozbehnutých veľa spoluprác na najrôznorodejších aktivitách – od expertov a expertiek na vybrané témy cez neziskové organizácie, politikov, úradníkov, rôzne spolky, až po aktivistov a aktivistky z celého Slovenska,“ vysvetľuje prácu na kampani za zmenu Pavlovičová. „V rámci kampane budeme s filmom pracovať na rôznych úrovniach. Od premietania v parlamente cez vytvorenie návodu na výrobu vtáčej búdky, ornitologické prechádzky, diskusie s politikmi, úradníkmi, developermi, záhradkármi až po brožúru o domove pre širokú verejnosť a stredné školy, pre ktoré chystáme aj špeciálnu distribúciu. Všetky tieto aktivity koordinujem s režisérkou, producentkami, partnermi a distribútorom. Aj keď najväčšia časť kampane sa má realizovať do konca tohto roka, naplánovali sme ju až do roku 2026. V najbližších dvoch rokoch ešte chceme obyvateľom Vtáčnika pomôcť s územným plánom, zorganizovať data based výstavu v Novej tržnici na Trnavskom mýte v Bratislave a umelecké podujatie o zvukovej ekológii Bratislavy. To budem ďalej financovať a koordinovať tak, aby odkaz Vtáčnik žil čo najdlhšie pre najrôznejšie cieľové skupiny a prispel k čo najväčšej spoločenskej zmene.

Producentkou filmu je Silvia Panáková (Dayhey), kreatívnou producentkou Biba Bohinská. Film do kín 15. 8. prinesie spoločnosť Film Expanded.

Vtáčnik (r. Eva Križková, Slovensko,/Česko 2024)
Celkový rozpočet filmu: 120 125 eur (Podpora z AVF: 50 625 eur, vklad RTVS: 20 000 eur)

Distribučná premiéra: 15. 8. 2024

Autor:

Záber z filmu Vtáčnik / Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články