Keby sa holuby premenili na zlato Záber z filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Foto: guča films

Nemožno túžiť po niekoho triezvosti viac, než on sám

Písmo: A- | A+

Česko-slovenský dokumentárny film režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato je českým kandidátom na Oscara. Premiéru mal na festivale v Berlíne. Odniesol si odtiaľ dve ocenenia, vrátane ceny pre najlepší dokumentárny film. Odvtedy získal aj viacero ďalších cien a od 8. októbra je aj v slovenských kinách.

Protagonistom filmu Pepy Lubojacki je jej brat David. Žije v podstate na ulici a bojuje so závislosťou od alkoholu. Závislosťou trpia aj ďalší príbuzní režisérky. „Ostrakizácia ľudí žijúcich so závislosťou a so skúsenosťou života na ulici často prehliada faktory, ktoré prispievajú k vzniku a rozvoju závislosti, ako medzigeneračná trauma, trauma v detstve či dospelosti, chudoba alebo sociálne vylúčenie,“ hovorí Pepa Lubojacki. „Filmom som chcela poukázať na zaužívané presvedčenie, že ide o zlyhanie vôle, a naopak ponúknuť citlivú perspektívu prostredníctvom trauma-informovaného prístupu. Takú, ktorá sa na môjho staršieho brata a bratrancov žijúcich na ulici a so závislosťou pozerá cez spomienky, spoločné detstvo a lásku a ukazuje ich ako komplexné bytosti s minulosťou, snami a obavami,“ pokračuje filmárka.

„Tento prístup nevníma závislosť ako osobné zlyhanie, ale ako možnú reakciu na bolesť, odcudzenie a nenaplnené citové potreby. Je však pre mňa dôležité ukázať aj to, aké je byť dieťaťom alebo súrodencom človeka so závislosťou. A že je potrebné premýšľať o vlastnej skúsenosti bez hanby a prispievať k destigmatizácii života so závislosťou,“ dodáva.

Formálne originálne a bez sentimentu

Pepa Lubojacki nakrútila snímku Keby sa holuby premenili na zlato ako svoj absolventský film na katedre dokumentárnej tvorby pražskej FAMU. Keď ho natáčala, myslela si, že snímku uvidí len veľmi obmedzený okruh ľudí. Po víťazstve v Berlíne však vyvolala oveľa väčší záujem, než režisérka počítala.

Stala sa tiež českým národným kandidátom na Oscara, keď v hlasovaní akademikov porazila aj tituly ako Pět švestek režiséra Jana Svěráka či Pobertra režiséra Ondřeja Hudečka.  „V intímnom a formálne originálnom dokumente zaznamenávala režisérka päť rokov osudy svojho brata a dvoch bratrancov, ktorým závislosť postupne vzala vzťahy, domov aj pocit bezpečia. S využitím estetriky DIY prepája denníkove zábery, štylizované spomienky, oživené fotografie aj grafické koláže a bez sentimentu sa pokúša pochopiť príčiny ich pádu aj jeho dopad na celú rodinu,“ uviedla akadémia.

Lubojacki vraví, že od detstva chcela byť ako jej starší brat – ten skvelý chalan na skejte. Neskôr sa však odcudzili – kvôli jeho závislosti. Nakrúcanie ich opäť zblížilo. Dlho hľadala spôsob, ako brata zachrániť a ukázať mu, že môže mať lepší život.

Čo môže ovplyvniť a čo nie

„Trvalo mi dlho (konkrétne viac než desať rokov úsilia), kým som si uvedomila, že takýto prístup je v niečom vlastne povýšenecký. Je to jeho život, a ak sa bude chcieť zmeniť, musí to vychádzať z neho, z jeho kapacít, akokoľvek kruté je to prijať. Čo preňho môžem urobiť ja, je vidieť ho ako človeka, ktorý si zaslúži môj rešpekt. A podporiť ho, len čo (a ak) bude pripravený pracovať so svojou závislosťou,“ hovorí dnes režisérka. „Nemožno túžiť po niekoho triezvosti viac, než po nej túži samotný človek so závislosťou. To je alfa a omega toho, ako sa nezblázniť. A treba prijať, že niekto nebude pripravený byť triezvy nikdy, pretože čeliť všetkému, čo sa s abstinenciou vynorí, môže byť pre niektorých ľudí desivejšie než hrozba smrti. Neustála nádej a viera v zmenu ma vyčerpávali. Upokojilo ma až prijatie situácie a toho, čo môžem ovplyvniť a čo nie,“ dodáva Pepa Lubojacki. To jej umožnilo, aby brata videla ako „komplexného človeka, ktorý v sebe nesie veľa bolesti, a nie ako niekoho, kto bolesť iba spôsobuje“.

Film Keby sa holuby premenili na zlato vznikol v česko-slovenskej koprodukcii spoločností CLAW films Kláry Mamojkovej a Wandy Kaprálovej a spoločnosti guča films producenta Mateja Sotníka. Koproducentami sú aj Česká televízia a FAMU. Dramaturgami snímky sú Lucie Králová, Meir Lubor Dohnal a Viera Čákanyová. Kameru mali na starosti Tomáš Šťastný a Pepa Lubojacki, ktorá film tiež strihala. Hudbu zložil Adam Matej.

Autor:

Záber z filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Režisérkin brat a režisérka v detstve. Foto: guča films

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Peter Jaroš (22. 1. 1940 Hybe – 8. 11. 2026 Bratislava). Foto: Zuzana Mináčová/SFÚ

in memoriam Peter Jaroš (22. 1. 1940 – 8. 11. 2026)

Aby na svete vôbec mohol žiť, musel ho – či už v umení alebo aspoň súkromne – dennodenne ironicky glosovať. Život na Zemi ho k irónii nielen nabáda, ale aj vychováva. Tak nahliadal na tvorbu od svojich začiatkov Peter Jaroš. Dnes nikto nepochybuje, že jeho literárne aj sfilmované diela nesú práve túto stopu. Uznávaný slovenský spisovateľ, scenárista a dramaturg zomrel vo veku 86 rokov. Hybe, ktoré hýbe Keď sa povie Peter Jaroš, jednoznačne vyskočí v pamäti Tisícročná včela – monumentálna románová sága, ktorá sa zaradila medzi vrcholné diela slovenskej literatúry 20. storočia. Zachytil v nej tri generácie liptovskej murárskej rodiny Pichandovcov v období od konca 19. storočia po koniec prvej svetovej vojny. Ich život plynie v dedinke Hybe, odkiaľ Peter Jaroš sám pochádzal. Reálne, historicky presné prostredie bolo preňho mnohokrát silnou inšpiráciou, na ktorej mohol ako literát stavať svoje bizarné situácie, sny, mýty a symboliku v duchu magického realizmu. Narodil sa v roku 1940 ako prvorodený syn. Otec bol murár, mama skúsená a rozhľadená žena v domácnosti. Základnú školu vychodil v rodnej dedine Hybe, gymnázium v Liptovskom Hrádku. Napokon vyštudoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po škole chvíľu pôsobil ako redaktor vydavateľstva Mladé letá. Krátko nato, v rokoch 1964 – 1965, bol redaktorom týždenníka Kultúrny život. Potom do roku 1971 pôsobil...
Zobraziť všetky články