Záber z filmu Via Slovakia. FOTO: Filmtopia

Plakal, zúril, smial sa, vracal sa k sebe. Tak vznikla Via Slovakia

Písmo: A- | A+

Dokumentárny debut športového komentátora rozpráva príbeh neobyčajného turistu, ktorý za 82 dní prešiel najdlhšiu trasu Slovenska.

V roku 2007 bol drogovo závislý a úspešne podstúpil liečenie. Začal pripravovať turistický program pre klub abstinentov, pričom výlety do prírody mu pomáhali uvoľňovať psychiku a obnažovať pocity. Plakal, zúril, smial sa. Vracal sa k sebe. Dnes je Slavomír Duchovič ústrednou postavou filmu Via Slovakia.

Dokument Víťazoslava Chrappu rozpráva príbeh o najdlhšej turistickej trase na Slovensku cez postavu človeka, ktorému jedinečná výzva zmenila život. Slavomír objavuje poklady slovenskej prírody a kultúry, ukazuje krásy a adrenalínové atrakcie. Na ceste zažíva krízy, siahne na dno svojich síl, musí prekonať svoje strachy, ale vždy sa postaví a ide ďalej.

Nápad prejsť pohraničie Slovenska bol celkom spontánny, jeho uskutočnenie si vyžiadalo silnú vôľu jednotlivcov a húževnatosť tímu. Slavomír Duchovič ako otec tejto myšlienky dal diaľkovej pešej turistickej trase meno Via Slovakia a inšpiroval sa pritom názvom českej – Via Czechia. Sprevádzala ho ušľachtilá predstava, že takto sa obe trasy dajú pekne prepojiť. 

Život ako hurikán

Nová, prekliesnená cesta Slovenskom prechádza unikátnymi miestami v pohraničí cez rôzne historické, architektonické a prírodné zaujímavosti. Meria 1860 kilometrov a kto ju zdolá, prekoná prevýšenie 33 400 metrov.

Slavomír Duchovič sa netají tým, že mnohokrát mal dôvod vzdať to. Často si musel pripomínať, že na to, aby všetko zvládol, treba vždy udržiavať primerané tempo. „Dostal som sa z pekla, našiel v sebe osobnosť, ktorú som drogami stratil,“ povedal v rozhovore pre idnes.cz. Opisuje zároveň, ako v celej šírke vníma život: ako hurikán.

Podstatou je dopracovať sa do jeho oka, odkiaľ môže sám rozhodovať o tom, nakoľko z neho chce vystúpiť.

Otec dvoch detí a absolvent obuvníckej priemyslovky prešiel trasu dvakrát. Prvý raz v roku 2022, keď dal výpoveď v práci a rozhodol sa obísť Slovensko. K rovnakému kroku motivoval trojicu mužov, ktorí sa k nemu postupne pridali.

Cieľom bolo okrem neopakovateľného pocitu zdolania náročného terénu zaznamenať trasu v GPS, aby sa s ňou dalo ďalej pracovať. 

Psychické zázraky

O rok neskôr sa po trase vybral druhý raz, nabudený ponuku RTVS nakrútiť dvanásťdielny seriál. To sa síce nepodarilo, no cesta sa spojila so vznikom Chrappovho filmárskeho debutu. Cez Duchovičov príbeh chcel ukázať nielen vnímanie unikátnej cesty osobitým režisérskym okom, ale aj to, aké zázraky dokáže robiť príroda s ľudskou psychikou.

Za posledné tri roky nachodil Slávo Duchovič po Slovensku šesťtisíc kilometrov, navštívil všetky trojmedzia a mohol vnímať rozdielne atmosféry hraničných pásiem. Produkcia mu medzitým stavala do cesty dobrodružné prekážky, ktoré musel zdolať, aby mohol pokračovať, vyzdvihujúc úžasné bohatstvo pohraničia našej krajiny.

Mnohé z disciplín robil úplne po prvý raz – jazdil na koni, skákal z lietadla. Filmári mu náročky upravovali trasu s výzvami, ktorých sa v živote vždy bál a priznal sa k nim. „Bojím sa výšok, tak ma zavesili na zipline nad lom. Nerád plávam, tak som sa musel potápať. V živote som neliezol na skalách, tak ma na ne vytiahli. Bolo to neskutočné,“ spomínal pre idnes.cz

Gerlach je náš otlak

Cestu rozdelili na osemnásť etáp, ktoré prechádzajú cez všetky dôležité geografické body. Aby bola trasa úplná, snažili sa ju viesť aj cez pýchu Slovenska – najvyšší bod Gerlachovský štít. Práve ten sa však ukázal aj ako najväčší turistický problém.

Staré turistické značky už vidno iba na pár miestach. Nie sú tam ani kamenní mužíci, obvyklé orientačné body v neznačkovanom teréne. Reťaze zabezpečujúce turistický výstup niekto úmyselne zhodil do doliny. Polícia páchateľov dodnes nepátrala. Je to veľká škoda, lebo v roku 2001 bola pri príležitosti plánovaného výstupu prezidentov celá výstupová trasa na Gerlach zrenovovaná,“ pripomína Slávo Duchovič na portáli dobrodruh.sk.

Oficiálny trailer k filmu Via Slovakia.

Najkrajších 82 dní

Najpríjemnejším prekvapením boli preňho nádherné miesta pri maďarskej hranici. Práve na juhu sa vraj stretol s ľuďmi, ktorí takpovediac v živote nevideli turistu. Jeho víziou bolo vytvoriť niečo minimálne také pútavé, ikonické a čarovné, ako je Cesta hrdinov SNP. Veľmi by si prial, aby bola Via Slovakia, ktorú vyšliapal, uznaná za najdlhšiu turistickú magistrálu na Slovensku.

Režisér Víťazoslav Chrappa si musel koncept dobre premyslieť, aby bolo nakrúcanie náročných situácií produkčne zvládnuteľné. Snažili sa trasu osviežiť, vymýšľali adrenalínové disciplíny, pozývali do akcie rôznych hostí, aby hrdinu s osobným búrlivým príbehom stále nabíjali.

Hoci si Chrappa ako televízny športový moderátor a vášnivý športovec vyskúšal v minulosti aj réžiu publicistických relácií, film o Slávovi Duchovičovi je jeho dokumentárnym debutom.

Som v nakrúcaní dokumentu novic, chvíľu mi trvalo zvyknúť si na kameru a nevnímať ju,“ povedal pre rádio Viva. „Občas to naozaj dalo zabrať, niekedy sa bolo treba pre dobrý záber vracať na úseku aj dvadsaťkrát. Ale bolo to najkrajších 82 dní v mojom živote, počas ktorých som vyskúšal naozaj všetko.

Via Slovakia (r. Víťazoslav Chrappa, Slovensko 2024)

Celkový rozpočet filmu: 165 000 eur

Distribučná premiéra: 14. 11. 2024

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Anora (r. Sean Baker) / Zdroj: CinemArt SK

recenzia Anora

Dvadsaťtriročná Ani tvrdo pracuje. Z náročných nočných zmien chodí domov nadránom. Náročné sú preto, lebo nikdy nevie, s kým večer skončí zavretá v izbe. Komunikácia so zákazníkmi nie je ideálna, no Ani nosí na perách široký úsmev. Ako sexuálna pracovníčka nemá na výber. V klube stretáva zábavného a bohatého Ivana, moderného princa s luxusným domom a zmyslom pre utrácanie, ktorý využije jej služby a čoskoro jej už sľubuje snubný prsteň. Do idylky vstúpia Ivanovi ruskí rodičia – zo svadby vôbec nie sú nadšení. V Kine Lumière zavládla po premietaní filmu Anora zvláštna atmosféra; diváci narodení po roku 1990 žasli, no generácia starších pohoršene krútila hlavou nad prvou polovicou filmu. Veď to je porno! Samý sex! Po ťaživej súdnej dráme Anatómia pádu, ktorá v Cannes zvíťazila vlani, sa pozabudlo na to, že divák sa pri sledovaní držiteľa Zlatej palmy môže aj baviť. A práve o očakávaniach je aj snímka Anora. Príbeh šikovne pracuje s vyvracaním predsudkov zaužívaných voči sexuálnym pracovníčkam, mužom, Rusom. Aj spoločníčka môže mať svoje potreby. V tomto prípade rýchlo uverí, že splynutie nie dvoch duší, ale finančných prevodov nemá dátum exspirácie a bude si naďalej žiť ako v rozprávke. Herečka Mikey Madison predstavuje dve tváre hrdinky – nebojácnu, silnú a bojovnú, a potom tú reálnu Ani, ktorá pod tvrdou škrupinkou predsa len dúfa...
Záber z filmu Všetci ľudia budú bratia. FOTO: Film Expanded

35 rokov od Nežnej: Úlohou umenia je konfrontovať aj ostalgiu. Sme schopní ďalšej revolúcie?

Pri pohľade na súčasnú rozháranú spoločnosť si viac ako kedykoľvek predtým musíme uvedomovať, aká krehká je demokracia, ktorú sme si vybojovali v Novembri 1989. Pri rozpade Československa si ľudia pri moci demokraciu takpovediac bratsky rozdelili, nechajúc plebsu nádej, že keď tu je, bude aj fungovať. Príbeh revolúcie sa odvtedy skloňuje podľa toho, ako ju kto cíti. Pozreli sme sa, čo dnes jej odkaz vyvoláva v mysliach tých, čo ju vidia filmovým okom. „Je mi to úplne jedno. Prečo? Lebo. Veď je to tu úbohé. Všetko zdraželo. Predtým tu bolo lepšie.“ Známe frázy? Bohužiaľ. Už pred tridsiatimi rokmi takto odpovedali mladí respondenti vo filmovom dokumente Dušana Hanáka Papierové hlavy na otázku, ako vnímajú svoju krajinu. Len pár rokov po páde komunizmu sa o stave svojej krajiny vyjadrovali, akoby ani neboli jej súčasťou. Časy pred Novembrom 1989 si ako neplnoleté deti nemuseli vôbec pamätať, o to zarážajúcejšie sú aj dnes vtedajšie reakcie, neadekvátne pocitu vybojovanej slobody, ktorý medzitým mohli sprostredkovať dospelí a škola. Rodičia tých mladých ľudí do pádu železnej opony síce slobodu nepoznali, no už mohli začať chápať, že kedykoľvek sa človek sám rozhodne, môže byť tvorcom svojho osudu. A že práve to je ten fantastický pocit, ktorý im historická chvíľa priniesla. Tridsaťpäť rokov po Nežnej revolúcii...
Ladislav Snopko na Brízgalkách. FOTO: Archív Ladislava Snopka

Ladislav Snopko: Nežná revolúcia sa atmosférou vyrovná jedinečnému rockovému koncertu

Čo považujete za najsilnejšiu motiváciu tohto filmu? Robiť film v hlavnej úlohe s hudbou revolúcie je pre mňa celkom prirodzené. Vyplynulo to akosi automaticky z toho, že keď prebiehal November '89, chopil som sa dramaturgie hudobných vstupov na Námestí SNP a vzápätí aj konceptu obrovského projektu, ktorý sme robili spolu s Martinom Bútorom a volal sa Ahoj, Európa! Spomínate si? Jasné. To bolo doslova napínanie hraníc, kam až môžeme slobodne zájsť. Bol to nadšený Martin Bútora, ktorý vymyslel, aby sme sa išli pozrieť na našu krajinu spoza ostnatých drôtov železnej opony. A vy ste to hneď spojili s hudbou? Navrhol som koncept, ktorý spočíval v tom, že medzi hradom Devín a hainburským brehom Dunaja vyložíme na remorkér dve sady zvukových aparatúr, jednu otočenú smerom do Československa, druhú do Rakúska. A uprostred nich bude sedieť a hrať Karel Kryl, legenda šesťdesiateho ôsmeho roku a redaktor Slobodnej Európy. Jeho účasť mala, samozrejme, viaceré konotácie – Kryl hral na oba brehy a vytváral akýsi svorník medzi rozpúšťajúcim sa totalitným Východom a otvoreným Západom. Na rakúskom brehu Dunaja boli okrem toho mikrofóny v podobe vojenských vysielačiek prepojené na aparatúru na remorkéri, takže keď Milan Kňažko a Ján Budaj rečnili, ozvučenie šlo cez loď naraz do Rakúska aj do Československa. Čiže loď plnila novú a zásadnú funkciu...
Zobraziť všetky články