Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded
Písmo: A- | A+

Do New Yorku prišla ako aupairka, ale podarilo sa jej tam preraziť ako fotografke. Príbeh Marie Tomanovej sledovala počas piatich rokov s kamerou v ruke režisérka Marie Dvořáková. Výsledkom je česko-slovenský časozberný dokumentárny film Svet medzi nami, ktorý je od 3. apríla v slovenských kinách.

Mariu Tomanovú režisérka spoznala v Českom centre v New Yorku, kde pracovala ako programová riaditeľka a fotografka tam bola kurátorkou pripravovanej výstavy. Neskôr sa stali kolegyňami, trávili spolu veľa času a lepšie sa spoznali. „Mala som vtedy veľkú túžbu točiť svoj ďalší film, ale minimálnu trpezlivosť absolvovať koliečko žiadostí o granty na vývoj a čakať, či náhodou nejaký za rok či dva vyjde. Poznala som Mariu, požičala som si od priateľov kameru a mikrofón a pustila sa do natáčania. Vedomie, že môžem začať točiť okamžite, bolo pre mňa vtedy dôležitým faktorom a formát dokumentárneho filmu mi tú ,okamžitosťʻ umožňoval,“ uviedla Dvořáková v presskite.

Ako režisérka zaujala už svojím školským filmom Kdo je kdo v mykologii, za ktorý v roku 2017 získala študentského Oscara. Študovala dokumentárnu tvorbu na pražskej FAMU a filmovú réžiu na Tisch School of the Arts Newyorskej univerzity. Jej krátky film Steenbeckstory (2010) získal cenu poroty na študentských cenách Directors Guild of America.

„Vďaka študentskému Oscarovi sa mi v USA otvorilo mnoho dverí. Získala som nové kontakty pri filme vrátane zastúpenia talentovou agentúrou v Los Angeles, ale aj pracovné zákazky, ktoré ma živili a živia. Práve vďaka príjmom z nich som sa mohla naplno sústrediť na výrobu dokumentu Svet medzi nami a nestrachovať sa, že nebudem mať na nájom. Prvé tri roky som ho financovala zo svojho,“ prezradila režisérka.

K filmovej tvorbe ju priviedla práve fotografia – najskôr začala študovať žurnalistiku, kde sa zameriavala na novinársku fotografiu, po čase jej však prestala „stačiť“ a rozhodla sa pre dokumentárny film.

Keď Dvořáková začala Tomanovú nakrúcať, zdalo sa, že pôjde o viac-menej voľnočasovú „zábavku“. „Marie začala točiť z vlastného popudu, len tak pre radosť, a až časom začalo byť jasné, že v tom bude materiál na niečo väčšie než iba také natáčanie pre zábavu. To, že z toho bude dokument tohto rozmeru, nečakala na začiatku ani jedna z nás,“ povedala Tomanová, ktorá režisérke do práce nezasahovala a nechala jej voľnú ruku. Nakoniec vzniklo 450 hodín materiálu.

Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded
Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

Súčasťou filmu sa stal aj partner a mentor Marie Tomanovej, historik umenia Thomas Beachdel. „Povedala som si, že bude skvelé zachytiť umelca pri tejto veľkej zmene, keď sa učí a umelecky zreje a kariéra sa začína lámať. To samotné by však na deväťdesiatminútový film nestačilo. Práve Thomas dodáva celému dokumentu ďalší rozmer a hĺbku. Priznám sa, že nepoznám žiadny taký pár, kde by tak dobre fungovala symbióza v osobnom i tvorivom živote. Svet medzi nami je pre mňa najmä portrétom jedného silného vzťahu a veľkého tvorivého partnerstva medzi Mariou a Thomasom.“ Ďalšou z tém, ktorým sa snímka venuje je hľadanie identity, koreňov a domova. Režisérku s protagonistkou takisto spájali odchod z domova, založenie nového domova a návraty na miesta, kde človek vyrastal.

Dvořáková chcela podľa vlastných nakrútiť živý príbeh, nie štandardný televízny dokument s hovoriacimi hlavami. Intímnejší výsledok dosiahla vďaka tomu, že pracovala bez štábu a aj za kamerou stála sama. Na MFDF Ji.hlava za ňu vlani dokonca získala cenu. „Zámerne som Mariu točila dosť zblízka. Chcela som, aby mali diváci pocit, že sa jej môžu dotknúť,“ povedala. Film má podľa nej dynamickejší rytmus, než na aký sú diváci v dokumentoch zvyknutí. „Vedela som, že náš film musí mať rýchle strihy, inak by to nebol ten pravý New York. (…) Som rada, že mi Marie umožnila aj prístup k zhruba siedmim tisícom svojich fotiek vrátane archívu z mladosti. Z nich som zostavila celé spomienkové sekvencie v súvislosti s jej príchodom domov do Mikulova na rodinný statok po ôsmich rokoch v Štátoch.“

Film vznikol v koprodukci Evolution Films, HBO Europe, samotnej režisérky a slovenským koproducentom je spoločnosť PubRes. „Projekt Marie Dvořákovej nás zaujal na prvé prečítanie. Príbeh dievčaťa z malej obce v strede Európy, ktorá sa rozhodne vyraziť do NYC a skúsiť sa – v tomto možno najkonkurenčnejšom prostredí vôbec – presadiť. A intímna blízkosť k protagonistom, do ktorej sa režisérka (…) dostala. Rozpoznali sme v projekte potenciál a neboli sme jediní – postoj HBO Europe naše predpoklady potvrdil,“ napísala v producentskej explikácii pre Audiovizuálny fond slovenská koproducentka Zuzana Mistríková z PubResu.

Na snímke spolupracovala aj pôvodom slovenská strihačka Janka Vlčková a slovenský zvukár Richard Fűlek.

Svet medzi nami (r. Marie Dvořáková, Česko/Slovensko, 2024)

Celkový rozpočet filmu: 281 514 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 28 125 eur)

Distribučná premiéra: 3. apríla 2025

Autor:

Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články