Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded
Písmo: A- | A+

Do New Yorku prišla ako aupairka, ale podarilo sa jej tam preraziť ako fotografke. Príbeh Marie Tomanovej sledovala počas piatich rokov s kamerou v ruke režisérka Marie Dvořáková. Výsledkom je česko-slovenský časozberný dokumentárny film Svet medzi nami, ktorý je od 3. apríla v slovenských kinách.

Mariu Tomanovú režisérka spoznala v Českom centre v New Yorku, kde pracovala ako programová riaditeľka a fotografka tam bola kurátorkou pripravovanej výstavy. Neskôr sa stali kolegyňami, trávili spolu veľa času a lepšie sa spoznali. „Mala som vtedy veľkú túžbu točiť svoj ďalší film, ale minimálnu trpezlivosť absolvovať koliečko žiadostí o granty na vývoj a čakať, či náhodou nejaký za rok či dva vyjde. Poznala som Mariu, požičala som si od priateľov kameru a mikrofón a pustila sa do natáčania. Vedomie, že môžem začať točiť okamžite, bolo pre mňa vtedy dôležitým faktorom a formát dokumentárneho filmu mi tú ,okamžitosťʻ umožňoval,“ uviedla Dvořáková v presskite.

Ako režisérka zaujala už svojím školským filmom Kdo je kdo v mykologii, za ktorý v roku 2017 získala študentského Oscara. Študovala dokumentárnu tvorbu na pražskej FAMU a filmovú réžiu na Tisch School of the Arts Newyorskej univerzity. Jej krátky film Steenbeckstory (2010) získal cenu poroty na študentských cenách Directors Guild of America.

Vďaka študentskému Oscarovi sa mi v USA otvorilo mnoho dverí. Získala som nové kontakty pri filme vrátane zastúpenia talentovou agentúrou v Los Angeles, ale aj pracovné zákazky, ktoré ma živili a živia. Práve vďaka príjmom z nich som sa mohla naplno sústrediť na výrobu dokumentu Svet medzi nami a nestrachovať sa, že nebudem mať na nájom. Prvé tri roky som ho financovala zo svojho,“ prezradila režisérka.

K filmovej tvorbe ju priviedla práve fotografia – najskôr začala študovať žurnalistiku, kde sa zameriavala na novinársku fotografiu, po čase jej však prestala „stačiť“ a rozhodla sa pre dokumentárny film.

Keď Dvořáková začala Tomanovú nakrúcať, zdalo sa, že pôjde o viac-menej voľnočasovú „zábavku“. „Marie začala točiť z vlastného popudu, len tak pre radosť, a až časom začalo byť jasné, že v tom bude materiál na niečo väčšie než iba také natáčanie pre zábavu. To, že z toho bude dokument tohto rozmeru, nečakala na začiatku ani jedna z nás,“ povedala Tomanová, ktorá režisérke do práce nezasahovala a nechala jej voľnú ruku. Nakoniec vzniklo 450 hodín materiálu.

Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded
Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

Súčasťou filmu sa stal aj partner a mentor Marie Tomanovej, historik umenia Thomas Beachdel. „Povedala som si, že bude skvelé zachytiť umelca pri tejto veľkej zmene, keď sa učí a umelecky zreje a kariéra sa začína lámať. To samotné by však na deväťdesiatminútový film nestačilo. Práve Thomas dodáva celému dokumentu ďalší rozmer a hĺbku. Priznám sa, že nepoznám žiadny taký pár, kde by tak dobre fungovala symbióza v osobnom i tvorivom živote. Svet medzi nami je pre mňa najmä portrétom jedného silného vzťahu a veľkého tvorivého partnerstva medzi Mariou a Thomasom.“ Ďalšou z tém, ktorým sa snímka venuje je hľadanie identity, koreňov a domova. Režisérku s protagonistkou takisto spájali odchod z domova, založenie nového domova a návraty na miesta, kde človek vyrastal.

Dvořáková chcela podľa vlastných nakrútiť živý príbeh, nie štandardný televízny dokument s hovoriacimi hlavami. Intímnejší výsledok dosiahla vďaka tomu, že pracovala bez štábu a aj za kamerou stála sama. Na MFDF Ji.hlava za ňu vlani dokonca získala cenu. „Zámerne som Mariu točila dosť zblízka. Chcela som, aby mali diváci pocit, že sa jej môžu dotknúť,“ povedala. Film má podľa nej dynamickejší rytmus, než na aký sú diváci v dokumentoch zvyknutí. „Vedela som, že náš film musí mať rýchle strihy, inak by to nebol ten pravý New York. (…) Som rada, že mi Marie umožnila aj prístup k zhruba siedmim tisícom svojich fotiek vrátane archívu z mladosti. Z nich som zostavila celé spomienkové sekvencie v súvislosti s jej príchodom domov do Mikulova na rodinný statok po ôsmich rokoch v Štátoch.

Film vznikol v koprodukci Evolution Films, HBO Europe, samotnej režisérky a slovenským koproducentom je spoločnosť PubRes. „Projekt Marie Dvořákovej nás zaujal na prvé prečítanie. Príbeh dievčaťa z malej obce v strede Európy, ktorá sa rozhodne vyraziť do NYC a skúsiť sa – v tomto možno najkonkurenčnejšom prostredí vôbec – presadiť. A intímna blízkosť k protagonistom, do ktorej sa režisérka (…) dostala. Rozpoznali sme v projekte potenciál a neboli sme jediní – postoj HBO Europe naše predpoklady potvrdil,“ napísala v producentskej explikácii pre Audiovizuálny fond slovenská koproducentka Zuzana Mistríková z PubResu.

Na snímke spolupracovala aj pôvodom slovenská strihačka Janka Vlčková a slovenský zvukár Richard Fűlek.

Svet medzi nami (r. Marie Dvořáková, Česko/Slovensko, 2024)

Celkový rozpočet filmu: 281 514 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 28 125 eur)

Distribučná premiéra: 3. apríla 2025

Autor:

Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

slovenský hraný film 2025 Zuzana Mauréry a Josef Trojan vo filme Nepela. Foto: CinemArt SK

téma Hodnotenie slovenského hraného filmu 2025

Ak by som si mala minuloročnú slovenskú filmovú produkciu predstaviť ako filmovú scénu, vybavil by sa mi obraz rodiny von Essenbeckovcov z Viscontiho Súmraku bohov. Viaceré generácie a názorové prúdy spojené nielen rodinným putom, ale najmä prosperujúcim rodinným podnikom, ponorené do vlastného sveta počas počúvania hudby. Tento kultúrny rituál je však vyprázdnený. Rodina sa javí byť na vrchole síl, ale nevyhnutne speje k úpadku v dôsledku vnútorných rozporov a kolaborácie s totalitnou mocou, ktorú chce ovládnuť, tá ju však už vnútorne pretvára. Podobne aj slovenská filmárska obec zbiera plody relatívne stabilizovaného audiovizuálneho prostredia posledných 15 rokov, pod vplyvom zmien kultúrnej politiky presadených v mene proklamovaného národného záujmu jej však hrozí štiepenie a oslabenie. Divácka úspešnosť aj viditeľnosť na festivaloch Táto pochmúrna paralela by možno nebola namieste, keby sme porovnávali len hraný film roku 2025 s rokom predchádzajúcim. Keď som vlani hodnotila hranú produkciu roku 2024, videlo sa mi, že prešľapuje v bezpečných vodách stredného prúdu a chýba jej formálna diverzita. Napriek prelomovým výsledkom návštevnosti domácich titulov som preto len ťažko mohla hovoriť o silnom roku. Pohľad na rok 2025 je o poznanie iný – v celku filmovej produkcie i v oblasti hranej tvorby. Počet majoritných alebo paritných titulov sa za posledných päť rokov stabilizoval okolo dvoch desiatok. Rok 2025 priniesol vyvážené zastúpenie filmových rodov: deväť hraných,...
Najlepšie roky majstra Ľuptáka Záber z filmu Najlepšie roky majstra Ľuptáka.

digitálne kino Chlap na svojom mieste

Filmársky talent Ľubomíra Štecka – pristúpiť k protagonistom s kamerou tak blízko, ako sa len dá a získať si ich dôveru – sa vo filme Najlepšie roky života majstra Ľuptáka snúbi s bezprostrednosťou a otvorenou náturou hlavného hrdinu, štyridsiatnika Jána Ľuptáka. Štecko tentoraz nemusel prácne režírovať súkromný život svojho protagonistu ako v prípade introvertného technológa jadrovej elektrárne (SASO, 1985), ani nahrávať osobnú výpoveď vyhorenej mladučkej zdravotnej sestry oddelene od obrazu (Sestrička, 1989) či trpezlivo čakať, kým sa odsúdený socialistický podnikateľ z Oravy vo svojej cele rozrozpráva o kontexte a ďalších zúčastnených svojho trestného činu (Stanislav Babinský – Život je nekompromisný bumerang, 1990). Stavebný majster Ľupták totiž rozpráva hneď, sám od seba a veľa, dokonca o prekot, celkom bez zábran, a práve v tom spočíva autentické čaro tohto Šteckovho profesijného portrétu. Škôlka za 9 mesiacov Ján Ľupták a jeho stavebná „družina“ majú na banskobystrickom sídlisku Radvaň postaviť veľkú škôlku pre 200 detí. Za deväť mesiacov. „Zmontovať“ podobné stavby z prefabrikovaných panelových dielov bežne trvalo rok a pol, no Ján Ľupták a jeho partia to dokážu zvládnuť za menej. Hyperaktívny majster, ktorému úprimne leží na srdci to, aby na jeseň deti mohli nastúpiť do škôlok a 200 matiek sa mohlo vrátiť do pracovného procesu, však neustále naráža na dysfunkčné dodávateľsko-odberateľské vzťahy socialistického stavebníctva. Raz nie sú typizované panely,...
Milan Ondrík FIPRESCI Otec recenzia Otec Milan Ondrík vo filme Otec. Foto: DANAE Production

Milan Ondrík získal Cenu FIPRESCI v oscarovej konkurencii

Herec Milan Ondrík zvíťazil v silnej konkurencii oscarových kandidátov na 37. ročníku MFF v Palm Springs. Porota Medzinárodnej federácie filmových kritikov (FIPRESCI) tu posudzovala 44 oscarových kandidátov z kategórie zahraničných filmov. Ondríka ocenila Cenou FIPRESCI za mužský herecký výkon vo filme Otec Terezy Nvotovej. „Jeho výkon v úlohe oddaného otca upútal našu pozornosť hneď od prvého záberu. Obyčajný deň začne tým, že privedie svoju dcéru do škôlky. Keď však príde k zdrvujúcemu zisteniu, svojím výkonom dá život hmatateľnému pocitu smútku. Ondrík dojímavo zachytáva dôsledky súčasnej workoholickej kultúry a otázky vyhorenia a duševného zdravia, pričom citlivo upriamuje pozornosť na realitu syndrómu zabudnutého dieťaťa a mnohých rodín rozorvaných tragickou stratou, ktorú Otec presvedčivo sprostredkúva,“ napísala v zdôvodnení porota. Hereckú cenu FIPRESCI v ženskej kategórii získala trojica protagonistiek taiwanského filmu Ľaváčka (r. Shih-Ching Tsou) Janel Tsai, Nina Ye a Shi-yuan Ma. V snímke stvárnili matku a dcéry, ktoré odídu do Thaj-peja za novým životom. Cenu FIPRESCI pre najlepší film si z Palm Springs odniesol španielsky oscarový kandidát Sirat (r. Oliver Laxe), za scenár ocenili nórsku oscarovú nádej Citová hodnota režiséra Joachima Triera. Scenár napísal s dvorným spolupracovníkom Eskilom Vogtom. Snímka Otec bola slovenským národným kandidátom na Oscara, do užšej nominácie sa však nedostala. Festival v Palm Springs sa konal od 2. do 12. januára. Porotu FIPRESCI tvorili...
Zobraziť všetky články