Záber z filmu Mord

Rodinné drámy a jedna zabíjačka

Písmo: A- | A+

Možno posledná zabíjačka, na ktorej sa stretne celá rodina, je v centre príbehu celovečerného debutu českého režiséra Adama Martinca Mord, ktorý zaznamenáva malé aj veľké rodinné drámy. Svetovú premiéru mal v hlavnej súťaži festivalu v Karlových Varoch a odniesol si Zvláštne uznanie poroty. Koprodukčná česko-slovenská snímka prichádza v auguste aj do slovenských kín.

Okrem toho, že si dobrý otec, si teraz aj dobrý herec,“ prihováral sa režisér počas preberania ceny v Karlových Varoch svojmu otcovi Karlovi Martincovi. Obsadil ho do postavy cholerickej hlavy rodiny, ktorá má zabíjačku pod palcom a ťažko mu odporovať. Karel je čerstvý vdovec a ani vzťahy s dvomi dcérami nie sú bez komplikácií. „Keď sa ma pýtajú, o čom to je, vravím, že o zabíjačke, ale hlavne o vzťahoch. O vzťahoch v rodine. V každej rodine niečo je, to dobre vieme! Cez všetky rozdielne povahy a názory si však nakoniec všetci dokážu sadnúť, pobaviť sa, porozprávať sa a trebárs aj nejakú vec dotiahnuť do konca,“ hovorí v presskite k filmu Karel Martinec, ktorý v civile pôsobí ako investičný poradca. 

Neherci svojím prejavom dodávajú filmu autentickosť a ich interakcie s hereckými profesionálmi môžu dopomôcť k vzniku magických momentov, ktoré nejdú ani napísať, ani naskúšať. Tí, čo s nami do filmu išli, boli úžasní svojím nasadením. Robili všetko pre čo najlepší výsledok a to bolo pre našu spoluprácu zásadné. Verili mi a ja som sa na nich mohol vždy spoľahnúť,“ spomína v presskite režisér. „Kľúč ku každému filmu je vždy v kastingu, scenár môže byť akokoľvek dobrý, ale keď to herecká energia nezvládne, tak sa film nikdy nepodarí. Myslím si, že 80 percent toho filmu, možno i celý film, je postavený na tých ľuďoch,“ dodal režisér v diskusii na karlovarskom festivale.

Väčšina nehercov mala voľnú ruku v tom, čo a ako budú hovoriť – mali iba zadanie, čo postavy chcú dosiahnuť. „Mord je veľmi zvláštnou zmesou improvizácie, úplne presne naskúšaných vecí, presne napísaných vecí a vecí, ktoré vzišli z nejakej situácie – neskutočná zmes, ktorá dohromady funguje,“ hovorí herec Aleš Bilík. Vo filme stvárňuje jedného z dvoch zaťov vdovca Karla. „To, čo dokáže Adam, je úplne mimoriadne. Nehercov a hercov režíruje tak, že tie výkony nevyčnievajú, sú zrovnané. A to je nesmierne ťažké, pretože vlastne keď robíte celý film s nehercami, tak je to veľmi ťažké, ale nikto vám tam nevytŕča. (…) To, čo Adam vie, je režírovať hercov a nehercov tak, že keby ste nepoznali ich tváre, napríklad z televíznych seriálov, tak nerozoznáte, či je to herec alebo neherec – to je úplne mimoriadne,“ chválila režiséra počas karlovarského festivalu producentka Českej televízie Kateřina Ondřejková. Slovenskou koproducentkou filmu je Anna Mach Rumanová zo spoločnosti filmsomnia. Okrem toho sa na ňom ako autor hudby podieľal Jonatan Pastirčák.

Ako v katalógu karlovarského festivalu napísala Natalia Kozáková, Mord je podivuhodne trefnou štúdiou českej nátury, ktorá vnútorným vykreslením postáv aj britkým humorom evokuje vrcholné diela československej novej vlny“. Martincovi prímer k novej vlne lichotí, sám by si vraj na také porovnanie netrúfol, ale dodáva, že ako študent réžie sa kontaktu s novou vlnou nemôžete vyhnúť a zrejme sa to niekde prejaví: „Pozerali sme sa okolo seba a počúvali sme príbehy, ktoré sa okolo zabíjačiek tradujú. Asi najväčšia pochvala, akú môžeme dostať, je, keď sa ľudia v tých archetypoch spoznávajú.“ Do filmu pretavil svoje zážitky z detstva a dospievania na južnej Morave, nakrúcalo sa v jeho rodnom Krnove.

Pri príprave filmu a konzultáciách v rámci zahraničných industry programov tvorcov upozorňovali, že zabíjačka ako taká je problematická. „Vedel som, že chcem nakrútiť film na nejakej dosť kondenzovanej ploche a tá zabíjačka sa mi zdala byť dobrou východiskovou situáciou,“ zdôvodnil režisér výber témy. Počas nakrúcania nezomrelo ani netrpelo žiadne zviera. „Všetci rôzni konzultanti v priebehu vývoja filmu nás upozorňovali, že už to, že sa film odohráva na zabíjačke, môže určitým spôsobom ovplyvniť festivalových divákov a potom aj tých v kinách, ale zároveň sme vedeli, že chceme rozprávať autentický príbeh,“ povedal pre Českú televíziu producent Matěj Paculík. Tak ako pre Martinca, aj pre neho je Mord absolventským filmom v rámci štúdia na FAMU. Nejde o ich prvú spoluprácu – ako tím vytvorili už predtým zopár krátkych filmov a zaznamenali s nimi aj niekoľko úspechov – snímka Cukr a sůl (2018) mala premiéru na festivale v San Sebastiane a snímku Anatomie českého odpoledne (2020) ocenili ako najlepší krátky film na Cenách českej filmovej kritiky a získala aj Českého leva.

 

Mord (r. Adam Martinec, Česko/Slovensko, 2024)

Celkový rozpočet filmu: 609 917 eur* (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 75 000 eur*)

*údaje pochádzajú z registračného systému Audiovizuálneho fondu

Distribučná premiéra: 8. 8. 2024

Autor:

Záber z filmu Mord. FOTO: filmsomnia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Anora (r. Sean Baker) / Zdroj: CinemArt SK

recenzia Anora

Dvadsaťtriročná Ani tvrdo pracuje. Z náročných nočných zmien chodí domov nadránom. Náročné sú preto, lebo nikdy nevie, s kým večer skončí zavretá v izbe. Komunikácia so zákazníkmi nie je ideálna, no Ani nosí na perách široký úsmev. Ako sexuálna pracovníčka nemá na výber. V klube stretáva zábavného a bohatého Ivana, moderného princa s luxusným domom a zmyslom pre utrácanie, ktorý využije jej služby a čoskoro jej už sľubuje snubný prsteň. Do idylky vstúpia Ivanovi ruskí rodičia – zo svadby vôbec nie sú nadšení. V Kine Lumière zavládla po premietaní filmu Anora zvláštna atmosféra; diváci narodení po roku 1990 žasli, no generácia starších pohoršene krútila hlavou nad prvou polovicou filmu. Veď to je porno! Samý sex! Po ťaživej súdnej dráme Anatómia pádu, ktorá v Cannes zvíťazila vlani, sa pozabudlo na to, že divák sa pri sledovaní držiteľa Zlatej palmy môže aj baviť. A práve o očakávaniach je aj snímka Anora. Príbeh šikovne pracuje s vyvracaním predsudkov zaužívaných voči sexuálnym pracovníčkam, mužom, Rusom. Aj spoločníčka môže mať svoje potreby. V tomto prípade rýchlo uverí, že splynutie nie dvoch duší, ale finančných prevodov nemá dátum exspirácie a bude si naďalej žiť ako v rozprávke. Herečka Mikey Madison predstavuje dve tváre hrdinky – nebojácnu, silnú a bojovnú, a potom tú reálnu Ani, ktorá pod tvrdou škrupinkou predsa len dúfa...
Záber z filmu Všetci ľudia budú bratia. FOTO: Film Expanded

35 rokov od Nežnej: Úlohou umenia je konfrontovať aj ostalgiu. Sme schopní ďalšej revolúcie?

Pri pohľade na súčasnú rozháranú spoločnosť si viac ako kedykoľvek predtým musíme uvedomovať, aká krehká je demokracia, ktorú sme si vybojovali v Novembri 1989. Pri rozpade Československa si ľudia pri moci demokraciu takpovediac bratsky rozdelili, nechajúc plebsu nádej, že keď tu je, bude aj fungovať. Príbeh revolúcie sa odvtedy skloňuje podľa toho, ako ju kto cíti. Pozreli sme sa, čo dnes jej odkaz vyvoláva v mysliach tých, čo ju vidia filmovým okom. „Je mi to úplne jedno. Prečo? Lebo. Veď je to tu úbohé. Všetko zdraželo. Predtým tu bolo lepšie.“ Známe frázy? Bohužiaľ. Už pred tridsiatimi rokmi takto odpovedali mladí respondenti vo filmovom dokumente Dušana Hanáka Papierové hlavy na otázku, ako vnímajú svoju krajinu. Len pár rokov po páde komunizmu sa o stave svojej krajiny vyjadrovali, akoby ani neboli jej súčasťou. Časy pred Novembrom 1989 si ako neplnoleté deti nemuseli vôbec pamätať, o to zarážajúcejšie sú aj dnes vtedajšie reakcie, neadekvátne pocitu vybojovanej slobody, ktorý medzitým mohli sprostredkovať dospelí a škola. Rodičia tých mladých ľudí do pádu železnej opony síce slobodu nepoznali, no už mohli začať chápať, že kedykoľvek sa človek sám rozhodne, môže byť tvorcom svojho osudu. A že práve to je ten fantastický pocit, ktorý im historická chvíľa priniesla. Tridsaťpäť rokov po Nežnej revolúcii...
Ladislav Snopko na Brízgalkách. FOTO: Archív Ladislava Snopka

Ladislav Snopko: Nežná revolúcia sa atmosférou vyrovná jedinečnému rockovému koncertu

Čo považujete za najsilnejšiu motiváciu tohto filmu? Robiť film v hlavnej úlohe s hudbou revolúcie je pre mňa celkom prirodzené. Vyplynulo to akosi automaticky z toho, že keď prebiehal November '89, chopil som sa dramaturgie hudobných vstupov na Námestí SNP a vzápätí aj konceptu obrovského projektu, ktorý sme robili spolu s Martinom Bútorom a volal sa Ahoj, Európa! Spomínate si? Jasné. To bolo doslova napínanie hraníc, kam až môžeme slobodne zájsť. Bol to nadšený Martin Bútora, ktorý vymyslel, aby sme sa išli pozrieť na našu krajinu spoza ostnatých drôtov železnej opony. A vy ste to hneď spojili s hudbou? Navrhol som koncept, ktorý spočíval v tom, že medzi hradom Devín a hainburským brehom Dunaja vyložíme na remorkér dve sady zvukových aparatúr, jednu otočenú smerom do Československa, druhú do Rakúska. A uprostred nich bude sedieť a hrať Karel Kryl, legenda šesťdesiateho ôsmeho roku a redaktor Slobodnej Európy. Jeho účasť mala, samozrejme, viaceré konotácie – Kryl hral na oba brehy a vytváral akýsi svorník medzi rozpúšťajúcim sa totalitným Východom a otvoreným Západom. Na rakúskom brehu Dunaja boli okrem toho mikrofóny v podobe vojenských vysielačiek prepojené na aparatúru na remorkéri, takže keď Milan Kňažko a Ján Budaj rečnili, ozvučenie šlo cez loď naraz do Rakúska aj do Československa. Čiže loď plnila novú a zásadnú funkciu...
Zobraziť všetky články