Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku. Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín.
Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková.

Tri pohľady
Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú témou. Barbora Sliepková, ktorá má na konte napríklad celovečerný dokument Čiary (2021) vysvetľuje, že pôvodne na základe námetu Lucie Kašovej zamýšľali, že nakrútia minisériu. „Časom nám však došlo, že spojenie troch rôznych autorských prístupov do jedného celovečerného filmu poskytne oveľa ucelenejší priestor na kolektívny apel. Rozdielnosť našich pohľadov navyše ilustruje aj to, ako rôznorodo sa k tejto téme vzťahuje samotná spoločnosť: od aktivistického pohľadu na zdravie, cez úvahu o celkovej paralýze, až po vyvrcholenie klimatického žiaru budúcnosti,“ hovorí Sliepková.
Viera Čákanyová (FREM, 2019; Biela na bielej, 2020; Poznámky z Eremocénu 2023) v projekte nahradila Máriu Pinčíkovú. „Po nej som zdedila svoju lokalitu (Vrakuňu). Až postupne som zistila, o akú politicky citlivú a byrokraticky zamotanú kauzu ide. Keď som uskutočnila prvé rozhovory s aktérmi zapojenými do sanácie, zdalo sa mi takmer nemožné vysvetliť celú túto absurditu na ploche krátkeho filmu. Mnohí moju žiadosť ignorovali, iní sa báli hovoriť otvorene na kameru. To ma priviedlo k rozhodnutiu využiť animáciu a obrazy generované AI,“ hovorí Čákanyová.

Problém zdedený ešte z čias socializmu
„Našim cieľom bolo od začiatku upozorniť na environmentálne záťaže na Slovensku a na to, ako sa tento fenomén stal od 90. rokov doménou mafie a zdrojom príjmov zločineckých skupín. Problém sme však zdedili už z čias socializmu, kedy bol prvoradý plán výroby a odpad nikoho nezaujímal. Za posledných 37 rokov sme však neboli schopní sa s ním vysporiadať. Keďže takýchto lokalít je u nás v alarmujúcom stave až 1 200, vybrali sme tri zástupné a cez tri individuálne pohľady sme sa pokúsili pomenovať spoločný princíp,“ vysvetľuje Lucia Kašová. Predtým nakrútila napríklad celovečerný dokument The Sailor (2021), ale tiež epizódu dokumentárneho seriálu Expremiéri (2018) s Robertom Ficom.
Zóny nikoho vznikli v produkcii spoločnosti filmsomnia Anny Mach Rumanovej. Koproducentami sú česká spoločnosť Cinémotif Films a STVR. Dramaturgičkou filmu je Jana Vlčková. Za kamerou stáli Maxim Kľujev a Pavol Matia, pod strih sa podpísali Alexandra Gojdičová a Filip de Pina. Hudbu zložil Ondřej Mikula alias Aid Kid. A zvuk mali na starosti už spomínaní Jakub Jurásek a Marek Buranovský ocenení v Ji.hlave.
Čo je prospešné pre prírodu, je prospešné aj pre človeka
„Ľudia žijúci v blízkosti toxických skládok musia realitu vytesňovať, aby v nej vôbec dokázali psychicky prežiť. Tým sa však prehlbuje ich letargia a nedôvera v štátne inštitúcie,“ hovoria autorky filmu spoločne. A čo by chceli, aby si diváci z filmu odniesli?
„Prianím je, aby sme posunuli rozmýšľanie mimo antropocentrický prístup. To, čo je prospešné pre prírodu, je vždy prospešné aj pre človeka. Krátkozraká naháňačka za mamonom nás ako ľudstvo v konečnom dôsledku postaví proti prírode – a teda proti sebe samým,“ hovorí Lucia Kašová. Viera Čákanyová by divákovi chcela priniesť „radikálne zistenie, že životné prostredie nie je len nejaký objekt mimo nás, ktorý má slúžiť našim potrebám, ale subjekt, ktorého sme pevnou súčasťou a ktorý nás presahuje.“. A Barbora Sliepková by bola rada, „keby sa diváci zamysleli nad témami starostlivosti a citlivosti. Akokoľvek eklekticky film skrz striedanie žánrov pôsobí, tento kolektívny projekt zrkadlí akútnu potrebu spájania sa. Potrebujeme sa navzájom.“.
