Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia
Písmo: A- | A+

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín.

Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková.

Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia
Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Tri pohľady

Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú témou. Barbora Sliepková, ktorá má na konte napríklad celovečerný dokument Čiary (2021) vysvetľuje, že pôvodne na základe námetu Lucie Kašovej zamýšľali, že nakrútia minisériu. „Časom nám však došlo, že spojenie troch rôznych autorských prístupov do jedného celovečerného filmu poskytne oveľa ucelenejší priestor na kolektívny apel. Rozdielnosť našich pohľadov navyše ilustruje aj to, ako rôznorodo sa k tejto téme vzťahuje samotná spoločnosť: od aktivistického pohľadu na zdravie, cez úvahu o celkovej paralýze, až po vyvrcholenie klimatického žiaru budúcnosti,“ hovorí Sliepková.

Viera Čákanyová (FREM, 2019; Biela na bielej, 2020; Poznámky z Eremocénu 2023) v projekte nahradila Máriu Pinčíkovú. „Po nej som zdedila svoju lokalitu (Vrakuňu). Až postupne som zistila, o akú politicky citlivú a byrokraticky zamotanú kauzu ide. Keď som uskutočnila prvé rozhovory s aktérmi zapojenými do sanácie, zdalo sa mi takmer nemožné vysvetliť celú túto absurditu na ploche krátkeho filmu. Mnohí moju žiadosť ignorovali, iní sa báli hovoriť otvorene na kameru. To ma priviedlo k rozhodnutiu využiť animáciu a obrazy generované AI,“ hovorí Čákanyová.

Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia
Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Problém zdedený ešte z čias socializmu

„Našim cieľom bolo od začiatku upozorniť na environmentálne záťaže na Slovensku a na to, ako sa tento fenomén stal od 90. rokov doménou mafie a zdrojom príjmov zločineckých skupín. Problém sme však zdedili už z čias socializmu, kedy bol prvoradý plán výroby a odpad nikoho nezaujímal. Za posledných 37 rokov sme však neboli schopní sa s ním vysporiadať. Keďže takýchto lokalít je u nás v alarmujúcom stave až 1 200, vybrali sme tri zástupné a cez tri individuálne pohľady sme sa pokúsili pomenovať spoločný princíp,“ vysvetľuje Lucia Kašová. Predtým nakrútila napríklad celovečerný dokument The Sailor (2021), ale tiež epizódu dokumentárneho seriálu Expremiéri (2018) s Robertom Ficom.

Zóny nikoho vznikli v produkcii spoločnosti filmsomnia Anny Mach Rumanovej. Koproducentami sú česká spoločnosť Cinémotif Films a STVR. Dramaturgičkou filmu je Jana Vlčková. Za kamerou stáli Maxim Kľujev a Pavol Matia, pod strih sa podpísali Alexandra Gojdičová a Filip de Pina. Hudbu zložil Ondřej Mikula alias Aid Kid. A zvuk mali na starosti už spomínaní Jakub Jurásek a Marek Buranovský ocenení v Ji.hlave.

Čo je prospešné pre prírodu, je prospešné aj pre človeka

 „Ľudia žijúci v blízkosti toxických skládok musia realitu vytesňovať, aby v nej vôbec dokázali psychicky prežiť. Tým sa však prehlbuje ich letargia a nedôvera v štátne inštitúcie,“ hovoria autorky filmu spoločne. A čo by chceli, aby si diváci z filmu odniesli?

„Prianím je, aby sme posunuli rozmýšľanie mimo antropocentrický prístup. To, čo je prospešné pre prírodu, je vždy prospešné aj pre človeka. Krátkozraká naháňačka za mamonom nás ako ľudstvo v konečnom dôsledku postaví proti prírode – a teda proti sebe samým,“ hovorí Lucia Kašová. Viera Čákanyová by divákovi chcela priniesť „radikálne zistenie, že životné prostredie nie je len nejaký objekt mimo nás, ktorý má slúžiť našim potrebám, ale subjekt, ktorého sme pevnou súčasťou a ktorý nás presahuje.“. A Barbora Sliepková by bola rada, „keby sa diváci zamysleli nad témami starostlivosti a citlivosti. Akokoľvek eklekticky film skrz striedanie žánrov pôsobí, tento kolektívny projekt zrkadlí akútnu potrebu spájania sa. Potrebujeme sa navzájom.“.

Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia
Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia
Autor:

Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Toxické skládky ako trauma. Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín. Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková. Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia Tri pohľady Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú...
Záber z filmu Tichá radosť (1986) režiséra Dušana Hanáka. Foto: SFÚ

MoMA uvádza: Normalizácia v Československu. Slovenský film sa vracia do newyorského múzea

V prestížnom svetovom múzeu súčasného umenia MoMA v New Yorku sa od 20. novembra do 6. decembra uskutoční retrospektívna prehliadka nazvaná Tiene jari: Normalizácia v Československu. Počas nej sa premietne štrnásť československých filmov, ktoré vznikli v období rokov 1971 až 1986. Vo výbere sú zaradené aj snímky Dušana Hanáka, Dušana Trančíka, Martina Hollého a Juraja Jakubiska zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Prehliadky sa osobne zúčastní Magda Vášáryová, predstaviteľka postáv z viacerých uvádzaných titulov. „Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa spolu s politickými slobodami Pražskej jari skončila aj ´veľká´ dekáda československej kinematografie – aspoň tak znie všeobecne prijatý názor,“ vysvetľuje dramaturgické pozadie podujatia Christopher Small, hosťujúci kurátor MoMA, ktrorý zostavil prehliadku normalizačných filmov. Na jej slovenskej časti participoval Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ. „Filmy v tejto kolekcii však rozprávajú iný príbeh. Diela, ktoré vznikli v rokoch 1971 až 1986, keď bola normalizácia najdusivejšia, naznačujú, že aj v najpochmúrnejšej politickej klíme sa našli umelci, ktorí naďalej tvorili, a to aj za radikálne zmenených podmienok,“ hovorí Small. Podľa neho v tomto období vznikli rôznorodé žánre, ako napríklad životopisné filmy, nadprirodzené komédie, westerny z pohraničia, charakterové štúdie, psychedelické rozprávky či existenciálne drámy, no „toto dlho hanobené obdobie československej kinematografie sa málokedy považuje za samostatnú éru...
MFF Cinematik 2026 Producentka Michaela Kaliská a herci František Beleš a Adam Kubala na slovenskej premiére filmu Milovník, nie bojovník. Foto: MFF Cinematik/Ester Šmídová

ohlasy 21. MFF Cinematik

Dvadsiatyprvý ročník Medzinárodného filmového festivalu Cinematik predstavil v septembri v Piešťanoch silný program. Popri oceňovaných tituloch z Cannes, Berlína, Sundance či Karlových Varov predstavil tento rok opäť aj mimoriadne silnú kolekciu domácich titulov. Mnohé z nich sa tu premietali v slovenskej alebo dokonca vo svetovej premiére. Práve vďaka bohatému zastúpeniu slovenských noviniek v programe ponúkol 21. MFF Cinematik (8. – 13. septembra 2026) aj obraz o súčasnej domácej kinematografii. Aká je? Extrémne talentovaná generácia „Sledujte mladú slovenskú filmovú tvorbu, pretože si myslím, že nám vyrastá extrémne talentovaná generácia filmárov a filmárok,“ povedala pred prvým slovenským premietaním filmu Milovník, nie bojovník jedna z jeho producentiek Michaela Kaliská. Milovník, nie bojovník získal na festivale v Karlových Varoch hlavnú cenu súťaže Proxima. Pred uvedením na Cinematiku ho predchádzala povesť akéhosi „Slnka v sieti pre generáciu Z“. Celovečerný hraný debut Martiny Buchelovej je naozaj bytostne mladý film pre mladé publikum. Mladé sa tu však myslí v tom najširšom zmysle slova ako také, ktoré dokáže prijať a oceniť svieži pohľad tvorkýň a tvorcov. Pretože Milovník, nie bojovník je originálny, vtipný aj dojímavý film. Zostane vám po ňom pocit, že to dobré v nás ešte existuje aj vo svete, v ktorom sa niektorí už pomaly sťahujú do protiatómových krytov. Hoci snímka tematizuje hneď niekoľko ťaživejších a komplikovaných problémov (alkoholizmus, manipulácia, osamelosť,...),...
Zobraziť všetky články