Hoci sa mu podarilo realizovať iba niekoľko celovečerných filmov pre kiná, patrí k najvýznamnejším slovenským filmovým režisérom. A zrejme i k najstarším žijúcim. Filmový a dabingový režisér, scenárista, básnik a pedagóg Eduard Grečner sa 21. septembra dožíva 95 rokov.
„Umelecké formovanie Eduarda Grečnera vnímam ako určitý evolučný proces. Pôvodne začal na pražskej FAMU študovať filmovú réžiu, zo zdravotných dôvodov však v štúdiu nemohol pokračovať a nakoniec sa stal absolventom odboru scenáristiky,“ povedal režisér Maroš Brázda, ktorý o Grečnerovi pred niekoľkými rokmi nakrútil dokumentárny portrét Pravda je to najdôležitejšie.
„Chýbali mu cvičenia, prax, ktorú iní režiséri nadobúdali už počas štúdia. On prax získaval až pri samotnej tvorbe. Istý čas síce pôsobil ako asistent Štefana Uhra, nejaké skúsenosti teda získal pozorovaním, teoretické znalosti si ale v praxi mohol overiť až pri vlastnom nakrúcaní. Z tohto pohľadu sa režisérom stal ,priskoroʻ. Na druhej strane ako filmár – teoretik vedel už dávno predtým veľmi presne postulovať požiadavky, ako by sa kinematografia mala vyvíjať
a ako sa vymedziť voči predchádzajúcej generácii, aby sa konečne stala súmerateľnou s inými kinematografiami vo svete,“ dodal.
Od básní k filmu
Umeleckú kariéru začínal Grečner poéziou v štyridsiatych rokoch minulého storočia, keď ju publikoval časopisecky. „Akákoľvek tvorba je vzácna a viac-menej záhadná. Veľmi veľa vecí som napísal ako poéziu, kým som prišiel na to, že existuje iný poetický spôsob, ako vyjadriť to, čo chcem vyjadriť – a to je film,“ hovorí v Brázdovom filme. Scenáristiku a dramaturgiu na pražskej FAMU vyštudoval v rokoch 1950 – 1954. V tom čase tu dramaturgiu študoval napríklad aj Miloš Forman, s ktorým sa Grečner skamarátil.
Od roku 1954 začal pracovať v Štúdiu hraných filmov v Bratislave, kde pôsobil ako lektor, dramaturg, scenárista, asistent réžie a neskôr ako režisér. Popritom ďalej pravidelne publikoval recenzie a kritiky. Po tom, čo ako pomocný režisér spolupracoval na filmoch My z deviatej A (1961) a Slnko v sieti (1962) Štefana Uhra, samostatne debutoval celovečerným hraným filmom Každý týždeň sedem dní (1964). Nakrútil ho s kameramanom Vincentom Rosincom a v psychologickej dráme z vysokoškolského prostredia zachytáva pocity strachu z hrozby nukleárnej vojny.
Ďalšou Grečnerovou snímkou bol Nylonový mesiac (1965) podľa predlohy spisovateľky Jaroslavy Blažkovej. V centre jeho záujmu je opäť život mladých ľudí. „Naša generácia mala tendenciu hľadať životnú pravdu. Vyžadovali od nás ružový svet, no to sme my odmietali. Vtedy som veľa písal a snažil som
sa dokázať, že umelec vždy, či za Sofokla alebo Shakespeara, stál proti moci. To neplatilo iba za totality, platí to i dnes,“ povedal Grečner v rozhovore pre Film.sk v roku 2011.
Dobrý film? Nakrútený nekompromisne
Svoj opus magnum, adaptáciu novely Dobroslava Chrobáka Drak sa vracia, nakrútil v roku 1967. Snímka v hlavných úlohách s Radovanom Lukavským, Gustávom Valachom a Emíliou Vášáryovou, kamerou Vincenta Rosinca a opäť s hudbou Ilju Zeljenku sa v ankete Film.sk Slovenský film storočia, ktorú časopis usporiadal na prelome rokov 2021 a 2022, umiestnila na šiestom mieste. „Keď som čítal tú prekrásnu novelu, tak ma to očarilo, že som si predsavzal urobiť film, ktorý by vzbudzoval emócie podobné próze. Vložil som do toho všetko, a ak mi to vyšlo, tak som šťastný,“ hovorí Grečner vo filme Pravda je to najdôležitejšie. V rozhovore pre Film.sk charakterizoval aj to, čo pre neho znamená dobrý film. „Je nakrútený nekompromisne, tak, ako ho hlboko cítiš, bez ohľadu na to, či zarobí veľa, alebo málo.“
Snímku Drak sa vracia nedávno spolu s predchádzajúcimi dvomi Grečnerovými titulmi a dokumentom Maroša Brázdu vydal Slovenský filmový ústav na blu-ray. Samotný film Drak sa vracia vyšiel aj v prestížnom britskom vydavateľstve Second Run. Najskôr na DVD a neskôr tiež ako blu-ray. „Drak sa vracia Eduarda Grečnera je experimentálny film z roku 1967 bohatý na atmosféru a ľudovú tradíciu. Ide o jeden z najcenenejších filmov zlatého veku slovenskej kinematografie, s kúzlom strateného sveta a nadčasovými témami straty,“ napísal vtedy týždenný filmový newsletter renomovaného britského mesačníka Sight and Sound.
Roky v dabingu
Počas normalizácie mal Grečner kvôli svojim politickým názorom problémy a preradili ho do dabingu. „Dabing sa chápal ako podradný, len ako remeslo. Akoby filmové remeslo bolo niečo podradné a nie umenie. Zistil som, že opak je pravdou. Je to umenie dvojité, kde musíte byť virtuózom v tvorbe slov presných významovo, emocionálne aj počtom slabík – musíte zachovať dĺžku slov a medzery na nádych herca. Neverili by ste, aké ťažké je tlmočiť s hercom iného herca z plátna. Aby ste okrem významu tlmočili aj miesta, kde váš model kýchne, a aby všetko zostalo umelecky verné a presvedčivé,“ vysvetľoval Grečner v rozhovore pre Film.sk pred piatimi rokmi.
Po revolúcii sa stal predsedom Slovenského filmového zväzu, neskôr predsedom komisie fondu Pro Slovakia na MK SR. Vo svojej filmografii má ešte snímky Pozemský nepokoj (1992), Jaškov sen (1996) a televízny film Príbeľská vzbura Janka Kráľa (1978).
Čo považuje za najväčší úspech svojej filmovej kariéry? „Že vôbec bola. Nebolo to samozrejmé.“
