Aby na svete vôbec mohol žiť, musel ho – či už v umení alebo aspoň súkromne – dennodenne ironicky glosovať. Život na Zemi ho k irónii nielen nabáda, ale aj vychováva. Tak nahliadal na tvorbu od svojich začiatkov Peter Jaroš. Dnes nikto nepochybuje, že jeho literárne aj sfilmované diela nesú práve túto stopu. Uznávaný slovenský spisovateľ, scenárista a dramaturg zomrel vo veku 86 rokov.
Hybe, ktoré hýbe
Keď sa povie Peter Jaroš, jednoznačne vyskočí v pamäti Tisícročná včela – monumentálna románová sága, ktorá sa zaradila medzi vrcholné diela slovenskej literatúry 20. storočia. Zachytil v nej tri generácie liptovskej murárskej rodiny Pichandovcov v období od konca 19. storočia po koniec prvej svetovej vojny. Ich život plynie v dedinke Hybe, odkiaľ Peter Jaroš sám pochádzal. Reálne, historicky presné prostredie bolo preňho mnohokrát silnou inšpiráciou, na ktorej mohol ako literát stavať svoje bizarné situácie, sny, mýty a symboliku v duchu magického realizmu.
Narodil sa v roku 1940 ako prvorodený syn. Otec bol murár, mama skúsená a rozhľadená žena v domácnosti. Základnú školu vychodil v rodnej dedine Hybe, gymnázium v Liptovskom Hrádku. Napokon vyštudoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po škole chvíľu pôsobil ako redaktor vydavateľstva Mladé letá. Krátko nato, v rokoch 1964 – 1965, bol redaktorom týždenníka Kultúrny život. Potom do roku 1971 pôsobil v literárnej redakcii Československého rozhlasu v Bratislave. Ďalšie roky strávil ako scenárista, neskôr ústredný dramaturg a vedúci tvorivej skupiny v Slovenskej filmovej tvorbe. Po roku 1989 vstúpil do politiky a začal podnikať v súkromnej filmovej a televíznej spoločnosti. Niekoľko rokov strávil aj v Národnom literárnom a osvetovom centre ako odborný lektor a porotca literárnych súťaží.
Uvoľnenie dobrej slovenčiny
Do literatúry vstúpil začiatkom 60. rokov so silnou generáciou okolo časopisu Mladá tvorba. V nej spolu s Jánom Johanidesom, Vincentom Šikulom, Rudolfom Slobodom či Dušanom Kuželom pocítili postupné uvoľňovanie politického napätia po páde stalinského kultu. V živote okolo literárnych časopisov postupne vznikal aj priestor na odmietanie socialistického realizmu. Jaroš a jeho spolupútnici holdovali inšpiratívnej prekladovej literatúre, vychádzajúcej najmä z takzvaného nového románu či z tvorby existencialistov.
„So záujmom sme sa oboznamovali s dielami Marguerite Durasovej, Michela Butora, Allaina Robbe-Grilleta. Viacerí začínajúci autori si aj vyskúšali nové kreatívne spôsoby písania a ja som medzi nimi nechýbal. Bolo to nové a lákavé, lebo takzvaný nový román sa na základe tézy o prvotnej, bezpríznakovej existencii skutočnosti, najmä materiálnej, snaží zachytiť ju podrobným a presným opisom jej vonkajšej, očami hmatateľnej a vnímateľnej podoby. Bola to zároveň aj akási programová snaha o ,čistúʻ, politicky neangažovanú umeleckú tvorbu, ktorá nám v uvoľnených 60-tych rokoch – po ideologicky prísnych a jednostranných 50. rokoch – vyhovovala nielen preto, že voňala umeleckou slobodou, ale aj preto, lebo sme sa chceli výrazne odlíšiť od tvorby predchádzajúceho desaťročia a zároveň akoby aj dokázať, že slovenčina je na literárne experimenty rovnako vhodná a dobrá ako napríklad francúzština,“ opisoval Peter Jaroš v rozhovore pre Hospodárske noviny v roku 2004 svoje prvé kroky.
Toto obdobie ho poznamenalo aj v scenáristickej tvorbe, hoci sa našli kritici, ktorí mu príliš veľa experimentovania vyčítali. On bol však presvedčený, že experiment patrí k mladosti.
Jeho prvý scenár vznikol v roku 1973 pre psychologický film Deň slnovratu v réžii Jozefa Režuchu a s hudbou Karla Svobodu. Témou i spracovaním sa nevyhol normalizačným tendenciám. O rok nato však napísal scenár k televíznemu filmu už z vlastnej literárnej predlohy. Baladický príbeh Studené podnebie v pozoruhodnej réžii Štefana Uhra situoval do prostredia slovenských kopaníc a sústredil sa na obraz mladej ženy, ktorá neunesie obvinenie z manželskej nevery. Vo filme účinkovali Július Pántik, Viera Strnisková, Július Vašek, Vlado Müller, Emília Došeková a ďalší.
Tisícročný hit
V roku 1975 vzniklo podľa Jarošovho scenára majstrovské filmové spracovanie jeho poviedky Pacho, hybský zbojník. Napriek tomu, že v nej namiesto Jánošíka musel parodovať vymyslenú zbojnícku postavu, z komédie režiséra Martina Ťapáka v scenáristickej spolupráci Milana Lasicu a Júliusa Satinského sa stala legendárna snímka, jedna z najnavštevovanejších v kinách v 70. rokoch minulého storočia. V hlavnej úlohe sa predstavil Jozef Kroner.
V roku 1979 napísal Peter Jaroš svoj prelomový román Tisícročná včela. Stal sa bezpochyby jeho najúspešnejším dielom a zároveň jedným z najuznávanejších slovenských literárnych diel povojnovej románovej tvorby. Príbeh Martina Pichandu a jeho rodiny neskôr našiel aj pokračovanie v románe Nemé ucho, hluché oko. Bolo len otázkou času, kedy z materiálu vznikol film. Jaroš sa pri ňom hodnotovo aj esteticky stretol s režisérom Jurajom Jakubiskom. Do výsledku sa však znova obúvali kritici, tentoraz filmoví, ktorí vytýkali, že film už neobsahuje originalitu ani hĺbku poetiky 60. rokov.
„Kniha je jedna vec, film druhá. Spisovateľ má svoju predstavu, svoj sen, režisér zasa svoju predstavu, svoj vizuálny sen. Najlepšie je, keď sa niekde na polceste stretnú,“ bránil sa spisovateľ, ktorý sa pod scenár podpísal spolu s Jakubiskom. Dialógy a dramaturgiu mal na starosti Jozef Paštéka. Jaroš bol presvedčený, že spolupráca sa podarila. Potvrdil to nielen domáci ohlas u publika – Tisícročná včela bola diváckym hitom –, ale aj ohlas za hranicami. Sága slovenského murárskeho rodu Pichandovcov, ktorých osudy sledujeme počas tridsiatich rokov na prelome 19. a 20. storočia, získala v roku 1983 ocenenie na filmovom festivale v Benátkach. Za kamerou stál Stanislav Doršic, hudbu zložil Petr Hapka. V hlavnej úlohe opäť žiaril Jozef Kroner a popri ňom vtedajší výkvet československého herectva – Štefan Kvietik, Michal Dočolomanský, Emil Horváth mladší, Anna Javorková či Zuzana Bydžovská.
Film od piky
Peter Jaroš strávil pri filme značnú časť svojho života. Ako ústredný dramaturg a neskôr po normalizačných zásahoch takzvaný vedúci 2. tvorivej skupiny filmových štúdií Koliba stál pri zrode filmov ako Ja milujem, ty miluješ, Ružové sny, Víťaz, Postav dom, zasaď strom. Spolupracoval s režisérmi ako Štefan Uher, Juraj Jakubisko, Dušan Trančík, Dušan Hanák či Martin Hollý. V tom čase ho obklopoval tím mladých talentovaných filmárov a filmárok, medzi nimi Zuzana Tatárová, Dagmar Ditrichová, Jozef Paštéka či Oľga Feldeková. V 80. rokoch sa ich skupina považovala za najproduktívnejšiu a dosahovala úroveň.
Vyrábalo sa ročne okolo 250 krátkych filmov, desiatky televíznych, celovečerných filmov či animovaných filmov. Všetky boli plne dotované štátom, čo znamenalo, že vrchnosť do nich často zasahovala a scenáre bolo treba prepracúvať. „Každoročne sa podarilo z tohto množstva realizovať jeden či dva nadpriemerné filmy,“ vysvetľoval Jaroš v rozhovore pre Filmovú revue v roku 1995 a dodal: „Dvadsaťročná práca na Kolibe mi umožnila poznať film od piky. V dnešnom konkurenčnom prostredí by som sa bez týchto skúseností vo filmovej oblasti možno ani neodvážil pracovať.“
