V čase svojho vzniku rozčeril dokumentárny film Jánošík ’21 (r. Ivan Rumanovský, 1971) hladinu vôd prinajmenšom slovenskej kinematografie. Normalizácia sa už presadzovala plnou parou a unikátny televízny dokument rozprával príbeh o nájdení a záchrane prvého kompletného slovenského celovečerného – ešte nemého – filmu Jánošík (r. Jaroslav Siakeľ, 1921), ktorý bratia Siakeľovci nakrútili za americké (!) peniaze. Pod dokument sa ako kameraman podpísal Ivan Puťora. Bývalý kolibský kameraman a autor niekoľkých vynálezov oslávil 22. apríla okrúhle jubileum – deväťdesiate narodeniny.
V toku času sa v našich zemepisných šírkach na meno Ivan Puťora pozabudlo. Nezabudla však Asociácia slovenských kameramanov, ktorá mu udelila za celoživotné dielo a cenný prínos do technologického rozvoja kameramanskej profesie cenu Kamera 2017. Na jeho tvorivosť nezabudla ani výtvarná scéna, na prelome rokov 2022/2023 mal výstavu veľkoplošných akrylov v piešťanskej Galérii Domu umenia.
„Detstvo som prežil na východnom Slovensku, ale chcel som sa dostať k filmu,“ spomínal v rozhovore pre Film.sk. Koníčky rodáka z Užhorodu – vtedy súčasti Československa –, ktorý vyrastal v Trebišove, boli z trochu iného súdka: odmalička rád maľoval a fotografoval. Mimochodom, už ako chlapec prispieval ilustráciami do miestnych trebišovských novín. Mal osemnásť, keď ho prijali ako adepta strihu do Štúdia populárno-vedeckého a náučného filmu v Bratislave, o rok neskôr už pracoval v Štúdiu umeleckých filmov ako asistent kamery a ostrič.
„Jedného dňa ma pridelili k výrobe krátkeho dokumentu o Banskej Štiavnici, kde som bol asistentom pre všetko. Kameramanom bol Karol Krška a jeho asistentom Vincent Rosinec, s ktorým sme sa skamarátili. Následne sme sa stretli pri filme Štvorylka, kde som dostal pozíciu asistenta kamery.“ Po dvoch rokoch povinnej vojenčiny sa na Kolibu vrátil a ako asistent kamery, neskôr aj ako druhý kameraman pracoval na ďalších filmoch. Ako asistent či druhý kameraman participoval na komédii Šťastie príde v nedeľu (r. Ján Lacko, 1958), detektívke Muž, ktorý sa nevrátil (r. Peter Solan, 1959), psychologickej sonde Vždy možno začať (r. Ján Lacko, 1961), dráme Pokorené rieky (r. František Žáček, 1961) aj psychologickej dileme svedomia a lásky Havrania cesta (r. Martin Hollý, 1962).
Zaujatie maľbou, ktorej sa venoval aj popri povinnostiach na Kolibe, ho neopúšťalo. Dva razy sa pokúšal dostať na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, dvakrát neprešiel prijímačkami. Tak to skúsil na pražskej FAMU, kam ho prijali. V roku 1967 absolvoval štúdium odboru filmového obrazu, pričom ako budúci kameraman mal rok aj predmet figurálne kreslenie. V diplomovej práci sa chcel venovať téme osvetlenia v ateliéri. „Niekto mi ju však vyfúkol a ostala mi len téma vyhodnocovania ostrosti vo filme. Nedalo sa nič robiť, musel som sa do nej pustiť.“
Vymyslel originálny indikátor ostrosti, jeho unikátne riešenie získalo aj československý patent. Pedagógovia sa mu v roku 1967 smiali, že za svoju tabuľku bude mať mercedes. Nebolo však jednoduché ju vyrobiť. „Koliba obetovala päťtisíc Kčs na zaplatenie ofsetovej tlačiarne. No zo zhruba piatich stoviek výtlačkov spĺňali moje podmienky asi len tri. To nebola cesta k praktickému využitiu.“ Jeho diplomovku v skrátenej verzii a preloženú do angličtiny publikoval v roku 1969 časopis Journal of SMPTE venovaný filmovej a televíznej technike, no ani za hranicami sa nepodarilo nájsť sponzora alebo výrobcu.
Životopisná dráma o Ľudovítovi Štúrovi Niet inej cesty (r. Jozef Zachar, 1968) sa okrem iných lokalít nakrúcala aj vo Viedni. Vo filmovom štábe bol aj Puťora, kde si ho všimol zahraničný producent. Onedlho prišla ponuka na post kameramana filmu, ktorý sa mal realizovať v Salzburgu. Keď sa v auguste 1968 filmári vrátili do Bratislavy, tunajšími ulicami už hrmeli sovietske tanky aj zbrane ďalších armád Varšavskej zmluvy.
„Z Rakúska mi odkázali, aby som sa ešte v ten deň čo najrýchlejšie vrátil, no odkaz som dostal neskoro. Keď som sa tam o niečo neskôr vrátil, už mali pozíciu kameramana preobsadenú, ponúkli mi však aspoň možnosť asistovať. Vďaka tomuto kontaktu som sa dostal k režisérovi a producentovi Hansovi Conradovi Fischerovi, ktorý robil filmy o hudobných skladateľoch. Vyskúšal si ma a hneď ma angažoval ako kameramana na dlhometrážny dokument o Beethovenovi.“ Nasledovať mal podobný film o Brucknerovi, ale to mu už súdruhovia z Koliby nedovolili vycestovať.
Po roku 1968 Puťorov brat emigroval a on sám sa netajil kritikou okupácie. Občas ešte dostal prácu asistenta alebo druhého kameramana (Hodina modrých slonov, r. Radim Cvrček, Zdeněk Rozkopal, 1971; Krútňava, r. Tibor Rakovský, 1972; Cesta ženy, r. Dušan Kodaj, 1974). Ako kameraman sa podpísal pod niekoľko dokumentov (Jánošík ’21, 1971; Dialóg so životom, r. Viera Polakovičová, 1972; Ladislav Vychodil, r. Tibor Rakovský, 1972; Lekár chudoby, r. Viera Polakovičová, 1973). Mal pocit, že k postu kameramana na celovečernom projekte sa nedostane, tak požiadal o vysťahovanie z republiky. Povolenie nedostal, naviac ho z Koliby prepustili. Skončil ako robotník v Slovnafte, po večeroch maľoval a komponoval. Po trinástich rokoch mu komunistická „vrchnosť“ vysťahovanie z republiky povolila, a hoci mu už ťahalo na päťdesiatku, vycestoval do Kanady.
Ani tam to nemal jednoduché. Pracoval vo firme na opravu kamier a objektívov. Raz do nej zavítal aj kameraman, s ktorým sa spoznali na FAMU. „On bol v kontakte s režisérom Emilom Radokom a vďaka tomu som sa dostal k jeho multiscreenovému projektu The Taming of the Demons, ktorý pripravoval pre EXPO ’86. Robil som na tom ako kameraman druhého štábu, natáčal som po Kanade exteriérové zábery do výslednej mozaiky a spolupracoval som aj na trikoch.“ S Radokom mal nakrúcať aj jeho ďalší film, režisér však nedlho pred začiatkom výroby zomrel. Pracoval na ďalších zlepšovákoch a patentoch. V roku 1999 mu jeho vynálezcovské zaujatie vynieslo britské ocenenie Dennis Wratten Journal Award a o deväť rokov neskôr aj Bill Hilson Award za výnimočný prínos k rozvoju filmového priemyslu v Kanade.
