Prihlásenie Registrácia Predaj / Predplatné

Kalendár filmových výročí december 2025

Písmo: A- | A+

Výročia osobností slovenskej kinematografie v decembri 2025.

2.12.1975            Katarína Šulajová – herečka, režisérka – 50 rokov

6.12.1955            Daniel Hevier – básnik, prozaik – 70 rokov

7.12.1975            Mária Ferenčuhová – filmová historička, poetka, prekladateľka – 50 rokov

†9.12.2020          Viera Hladká (nar. 30.4.1943) – herečka – 5 rokov od skonania

11.12.1935          Štefan Halás († 20.1.2017) – herec – nedožitých 90 rokov

11.12.1935          Jozef Kováčik († 7.9.2014) – zvukový majster – nedožitých 90 rokov

†12.12.2020       Anton Vaculík (nar. 3.1.1941) – herec – 5 rokov od skonania

†14.12.2020       Oľga Keleová (nar. 12.1.1967) – režisérka – 5 rokov od skonania

†14.12.2020       Štefan Kožka (nar. 11.8.1954) – herec – 5 rokov od skonania

19.12.1925          Ľudovít Kroner († 14.12.2000) – herec – 100. výročie narodenia

19.12.1950          Eva Gubčová – strihačka – 75 rokov

†22.12.2020      Roman Berger (nar. 9.8.1930) – hudobný skladateľ – 5 rokov od skonania

†22.12.2020       Kazimír Kanala (nar. 15.8.1946) – výtvarník, karikaturista – 5 rokov od skonania

†23.12.2015       Zora Krištúfková (nar. 3.6.1948) – scenáristka – 10 rokov od skonania

24.12.1925          Ján Lacko († 24.6.1991) – režisér, scenárista – 100. výročie narodenia

26.12.1955          Ľuboš Midriak († 9.11.2021) – režisér – nedožitých 70 rokov

†29.12.2020       Júlia Morvicová (nar. 12.2.1934) – kostymérka –5 rokov od skonania

30.12.1955          Michal Ruttkay – režisér – 70 rokov

Zdroj: elektronická publikácia Slovenského filmového ústavu Kalendár filmových výročí 2025, ktorú zostavila Renáta Šmatláková.

Kalendár filmových výročí na rok 2025 nájdete na webstránke SFÚ

Viac informácií o tvorcoch slovenskej kinematografie nájdete na webstránke SK CINEMA

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Režisérka a scenáristka Barbora Sliepková. Foto: Archív B. S.

Zásadné filmy Barbory Sliepkovej

Film má moc vytvárať komunitu. Aj vďaka tomu dnes mladá filmárka cíti, že má svoje miesto vo svete. Z filmov si väčšinou pamätám len málo. Záber, svetlo, atmosféru, náladu alebo moje vlastné myšlienkové či emočné rozpoloženie. Namiesto hĺbkových analýz si teda dovolím v zábleskoch porozprávať o tom, akým je pre mňa film dôležitým životným sprievodcom. Okúzlenie ,,Dnes mi tatinko dovolil pozerať akčný film’’ – zápis z môjho z denníčka z roku 1999. Doma sa pozerali filmy vždy spolu. Spätne to vnímam pozitívne – v chaose, ktorý sme miestami žili, sa rodičia snažili vytvárať nám takéto oslavné a výnimočné momenty. Potajomky som v noci chodila pozerať otcovi poza chrbát tie strašidelné. Potom som mala sny plné mimozemských bytostí a cudzích svetov.  Keď sa kúpil DVD prehrávač (VHS ma minuli), v požičovni som našla Raňajky na Plute, ktorý je dodnes jeden z mojich „komfort filmov“. Je podnetné pozrieť naň s odstupom rokov a vývojom verejnej diskusie o trans identite. Dúfam, že pri remaku do hlavnej roly obsadia skutočne trans herečku. Pre mňa osobne je milé a dôležité vidieť, že už vtedy som inklinovala ku queer tematike. Na strednej mi kamarát požičal hard drive s filmami – prvýkrát som začala filmy pozerať sama,...
Michaela Kolláriková. Foto: Archív M.K.

Obľúbené filmy Michaely Kollárikovej

Slobodu a odpor nehľadajme vo veľkých gestách, ale v príbehoch, ktoré sa odohrávajú na okrajoch, hovorí projektová manažérka Kina bez bariér a festivalu Jeden svet na školách. Filmy sú pre mňa predovšetkým zážitkom a svoju prácu s nimi chápem ako snahu tento zážitok sprostredkovať ďalej. Neberiem ich ako uzavreté a nemenné umelecké artefakty, ktoré zaraďujem do rebríčka podľa filmárskej precíznosti či originality. Sú to pre mňa skôr spomienky a prežitky. Útržky reality, ktoré sa viažu na konkrétny čas, priestor a ľudí, s ktorými som ich videla. Niekedy mi v pamäti zostane obraz, inokedy pocit či emócia, a práve tá často rozhodne o tom, ktorý film vo mne v danom čase rezonuje. Dnes spomeniem dvojicu čiernobielych diel vzdialených v časovom rozpätí šesťdesiat rokov. Pieseň o sivom holubovi (1961) a Čiary (2021). Aj dedo bol dieťa. Dokonca vo filme Pieseň o sivom holubovi Stanislava Barabáša vznikla na začiatku 60. rokov, v období politického uvoľnenia, keď československá kinematografia hľadala nový jazyk. Namiesto veľkých heroických gest ponúka drobné príbehy, v ktorých sa nevinnosť stretáva s brutalitou dejín. Pre mňa má film aj osobnú rovinu. Jednu z detských postáv stvárnil môj dedo a Pieseň o sivom holubovi som prvýkrát videla v jeho a babkinej obývačke. Intimita...
Ondrej Nepela Jakubisko Záber z filmu Juraja Jakubiska Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ

návraty Ondrej Nepela

Niektoré filmy nestarnú, iné starnú s gráciou, na ďalších sa zub času podpíše výraznejšie. V novej rubrike Návraty sa vraciame k starším filmom, ktoré buď prichádzajú do kín v obnovenej premiére, alebo si pozornosť zaslúžia z iného dôvodu. Krátky dokumentárny portrét Ondrej Nepela nakrútil Juraj Jakubisko v roku 1973, keď Ondrej Nepela poslednýkrát reprezentoval Československo na majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní a keď už otvorene hovoril o konci svojej vrcholovej športovej kariéry. Juraj Jakubisko sa počas svojej dlhej filmárskej dráhy prejavil ako invenčný a hravý tvorca nielen v celovečerných hraných filmoch, ale aj v niekoľkých krátkych dokumentoch. V prvej fáze normalizácie, v rozpätí necelých dvoch rokov (1972-73), nakrútil v Krátkom filme Bratislava tri dokumentárne filmy. Najznámejším z nich je takmer psychedelicky budovateľská Stavba storočia (1972) o výstavbe slovenskej časti tranzitného plynovodu. Dosť sa popísalo aj o jeho neskoršom štylizovanom sociálnom dokumente Bubeník červeného kríža (1977). Dnes je však ideálny čas vrátiť sa k jeho pôvabnému dokumentárnemu portrétu krasokorčuliara Ondreja Nepelu. Koncom októbra totiž prišiel do kín debut Gregora Valentoviča Nepela s Josefom Trojanom v role Ondreja Nepelu, a hneď v januári sa očakáva premiéra filmu s rovnakým hrdinom, tentoraz od režiséra Jakuba Červenku a s Adamom Kubalom v hlavnej úlohe. Juraj Jakubisko a Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ/archív Juraja Jakubiska Ondrej Nepela a filmová hra Na rozdiel od oboch hraných...
Zobraziť všetky články