Martin Ťapák Režisér Martin Ťapák. Foto: archív SFÚ/Miro Nôta
Písmo: A- | A+

Od narodenia významnej osobnosti slovenskej kinematografie Martina Ťapáka uplynulo 13. októbra 2026 sto rokov. Hoci režisér, ktorého meno si spájame s početnými klasikami nášho filmového dedičstva, už nie je medzi nami (zomrel 1. februára 2015 vo veku 88 rokov), mnohé diela s jeho rukopisom sú dodnes súčasťou televízneho programu nielen počas sviatočných dní. Spolu s umeleckým odkazom jeho obľúbeného herca, tiež už zosnulého Jozefa Kronera, sa nám dodnes ich tvorba inšpirovaná ľudovými zvykmi a slovesnosťou pripomína v takých filmoch ako je Pacho, hybský zbojník (1975), Sváko Ragan (1976) či Popolvár najväčší na svete (1982).

Martin Ťapák sa narodil 13. októbra 1926 v oravskej obci Liesek, z ktorej pochádza napríklad aj úspešný herec Milan Ondrík. Herecké vlohy dostal do vienka aj samotný Ťapák, ktorý sa k filmovej tvorbe dostal práve cez herecké začiatky. V rázovitej dedine na severe Slovenska sa tým, čo dnes vnímame ako folklórne tradície, žilo v rámci každodenného života. Ľudia si tu, podobne ako v iných regiónoch špecifických folklórnymi tradíciami, si dni ozvláštňovali rôznymi veselicami, sprievodmi či tanečnými zábavami spojenými s vystúpeniami divadelníkov – ochotníkov. Ťapáka toto prostredie výrazne ovplyvnilo. Všetky zážitky z detstva a dospievania pretavil vo svojej autorskej tvorbe do autentických umeleckých diel.

Martin Ťapák a kameraman Karol Krška pri nakrúcaní filmu Rodná zem (1953) režiséra Josefa Macha. Foto: archív SFÚ
Martin Ťapák a kameraman Karol Krška pri nakrúcaní filmu Rodná zem (1953) režiséra Josefa Macha. Foto: archív SFÚ

Vrúcny vzťah k folklóru

Folklórne tradície slovenskej krajiny a umelecké prejavy jej obyčajných i umelecky formovaných obyvateľov sa k nám dostali cez filmový objektív najmä vďaka dokumentárnej tvorbe Martina Slivku zo 60. a 70. rokov. Za zobrazenie týchto prvkov vo filmovej fikcii vďačíme práve Martinovi Ťapákovi. Jeho vrúcny vzťah k folklórnej tematike zabezpečil jej autentické zobrazenie bez potreby študovania reálií. Aj k rozvoju umeleckého nadania ho inšpirovali práve podnety v najprirodzenejšom okolí. Napríklad rytmus, ktorý považoval v tanci za dôležitejší než hudobný sluch, vnímal cez pohyb koní, cepov či mlynského kolesa na rodičovskom mlyne.

K štúdiu na bratislavskom konzervatóriu ho nasmeroval stredoškolský učiteľ a veľmi rýchlo sa adaptoval do umeleckého prostredia. Medzi jeho učiteľov tam patril aj Karol L. Zachar, s ktorým neskôr herecky účinkoval aj vo filme Rodná zem (1953). So Zacharom sa však predovšetkým spája jeho práca na pôvodne divadelnej hre Rok na dedine. SND ju hralo na prelome 40. a 50. rokov s veľkým úspechom až šesť rokov. Ťapák bol už vtedy členom súboru a v tejto divadelnej hre sa našiel ako vďaka svojmu všestrannému umeleckému talentu – hre na hudobné nástroje, tancu i herectvu, tak aj preto, že režisér Jozef Budský v ňom postrehol už pri inscenácii Smrť Jánošíkova prirodzenú intímnu blízkosť k ľudovému umeniu. Dal mu príležitosť angažovať sa v divadle aj na pozícii asistenta réžie.

Martin Ťapák Ladislav Chudík a Martin Ťapák vo filme Kapitán Dabač. (1959). Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš
Ladislav Chudík a Martin Ťapák vo filme Kapitán Dabač (1959). Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš

Zaškatuľkovaný

Spolupráca so Zacharom na Roku na dedine už bola potom zavŕšením formovania Ťapáka v zmysle jeho budúcej autorskej tvorby. „Bol to kaleidoskop slovenského folklóru o tom, ako sa na Slovensku ľudia zabávali, smútili, ako oslavovali či pochovávali svoje nádeje. Rok na dedine sme uvádzali šesť rokov. Angažovali sme mládež zo spolku Živena, tých, čo radi tancovali. Neskôr z nich vznikla Lúčnica. Z divadla sme Rok na dedine preniesli do filmu s Jožkom Adamovičom, Milkou Vášáryovou. Bolo to prekrásne!“ citoval slová režiséra Bratislavský telegraf v texte Filmová legenda z Oravy.

Premiéra spomínaného filmu sa konala v roku 1967 a režisérmi sa stali práve Ťapák so Zacharom. V 50. rokoch počas pôsobenia v SND, kde bol nielen hercom, ale aj asistentom réžie, sa Ťapák uplatnil aj v SĽUK-u. Tvoril tam choreografie, a tiež režíroval, čo úzko súviselo aj so štúdiom na VŠMU, kde vyštudoval choreografiu.

V 60. rokoch sa už primárne venoval filmovej tvorbe. Tomu však predchádzalo ešte pôsobenie v pražskej Laterne magike. Vďaka nemu mal možnosť aj vycestovať s programami, na ktorých tam pracoval, za hranice Československa. Po návrate do Bratislavy sa v 60. rokoch venoval najmä televíznej tvorbe. Ako to sám povedal, „v prvých rokoch som čerpal takmer výhradne z ľudových tradícií a zo života pospolitého dedinského ľudu. Takého, ako ho poznáme z diel slovenských literárnych klasikov: Kukučína, Urbana, Timravy, Figuli… Klamal by som, ak by som zapieral, že už vtedy som mal chuť vyjadriť sa k inej téme, ale bol som výrazne zaškatuľkovaný. Na jednej strane ma uspokojovalo, že roboty mám vyše hlavy, na druhej strane som videl a cítil, že divák je už týchto tém pomaly nasýtený a je na čase prehodiť výhybku.“[1]

Martin Ťapák a Jozef Kroner pri nakrúcaní filmu Pacho, hybský zbojník (1975). Foto: archív SFÚ/Elena Považanová
Martin Ťapák a Jozef Kroner pri nakrúcaní filmu Pacho, hybský zbojník (1975). Foto: archív SFÚ/Elena Považanová

Pacho patril k najúspešnejším

Svojho celovečerného debutu v kinách sa dočkal až v roku 1971. Vtedy uviedol film Nevesta hôľ podľa literárnej predlohy Františka Švantnera. Už o rok nato začal vyvíjať námet o zbojníkovi Pachovi. Spočiatku sa nestretol s prijatím dramaturgického tímu, no napokon sa ho roku 1975 podarilo uviesť do kín. Pod názvom Pacho, hybský zbojník sa stal jedným z najúspešnejších filmov dekády. Spolupráca s Jozefom Kronerom ako v televíznych inscenáciách, tak na filmovom plátne sa stala kľúčovou v kariére oboch umelcov a ich spoločná tvorba sa zapísala medzi slávne dvojice režisér – herec v dejinách slovenského filmu.

V 70. a 80. rokoch sa Ťapák naďalej venoval tvorbe ako televízneho filmu, tak kinofilmu, z ktorých mnohé si v televízii radi pozrieme dodnes, ako napríklad kultové Vianočné oblátky (1977) či rozprávky Plavčík a Vratko (1981) a Popolvár najväčší na svete. Koncom 70. rokov sa k tomu stal aj riaditeľom Slovenského filmu na Kolibe. Za svoju tvorbu získal Martin Ťapák aj niekoľko národných ocenení, medzi inými titul národný umelec (1988) či Pribinov kríž I. triedy za významné kultúrne zásluhy (2007).

Martin Ťapák a Marek Ťapák pri nakrúcaní filmu Popolvár najväčší na svete (1982). Foto: archív SFÚ/Václav Polák
Martin Ťapák a Marek Ťapák pri nakrúcaní filmu Popolvár najväčší na svete (1982). Foto: archív SFÚ/Václav Polák

Kľúč k úspechu svojich diel videl v ich presiaknutí humorom.  Inklinoval k zobrazeniu smiešnej, až ironickej stránky človeka[2], tak, ako to zobrazoval Martin Kukučín vo svojich poviedkach. Dokázal odhadnúť, že práve Jozef Kroner bude tým pravým stelesnením postáv z jeho poviedok a našli preto spoločný jazyk v zobrazení aj serióznejších tém cez optiku humoru. Prostredníctvom svojej tvorby uvažoval, ako myslel a konal človek v rôznych časoch, a preto aj úspech svojej tvorby meral tým, ako sa filmy naozaj páčia divákom a či ich majú diváci radi. Ani v časoch svojej najväčšej slávy tak nezabudol, čo je pre umelca najuspokojivejšou pochvalou.


[1] Život, Bratislava, 1. 11. 1990

[2] Pravda, č. 21, 23. 5. 1998

Režisér Martin Ťapák. Foto: archív SFÚ/Miro Nôta

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Chica Checa režiséra Šimona Holého. Foto: Arinafilm

Chica Checa si obula opätky a telo zareagovalo

Do kín prichádza koprodukčná komédia českého režiséra Šimona Holého. Nebude šetriť priznaniami. Český režisér Šimon Holý má už za sebou prvé úspechy. Do filmového sveta vstúpil debutom Zrkadlá v tme v roku 2021 a odvtedy nakrútil tri ďalšie snímky (A potom prišla láska..., Proxima a Hello, Welcome), získal nomináciu na Ceny českej kritiky aj na Českého leva. Tentoraz bolo jeho ambíciou sfilmovať príbeh, ktorý do istej miery súvisí s desivými udalosťami vo svete, no zároveň nás chce vrátiť k malým ľudským príbehom bez toho, aby sme cítili ťažobu. Rozhodol sa pri tom naďalej spolupracovať s tímom z predchádzajúcich projektov, no ako sám vraví, týmto filmom tematicky vstupuje do ďalšej, inej tvorivej fázy. Po trilógii, v ktorej sledoval postavy na prahu zmeny svojho života, presunul svoju pozornosť na zmeny samotné. Do slovenských kín prichádza jeho koprodukčná komédia Chica Checa. Názov filmu predstavuje alter ego hlavnej postavy Lukáša, ktorý žije vo Francúzsku – úspešný, šťastný a vzdialený svojej mame Zdene. Aspoň tak to pôsobí na obrazovke jej starého počítača, cez ktorý je s ním mama občas v kontakte. Nemá to jednoduché – hoci vedie zdanlivo obyčajný život vidieckej poštárky, túži po niečom viac než len zaháňať samotu pred telkou v rozpadávajúcom sa dome. A je tu ešte deväťdesiatročná babka Věra s jej posledným prianím v...
Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Toxické skládky ako trauma. Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín. Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková. Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia Tri pohľady Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú...
Záber z filmu Tichá radosť (1986) režiséra Dušana Hanáka. Foto: SFÚ

MoMA uvádza: Normalizácia v Československu. Slovenský film sa vracia do newyorského múzea

V prestížnom svetovom múzeu súčasného umenia MoMA v New Yorku sa od 20. novembra do 6. decembra uskutoční retrospektívna prehliadka nazvaná Tiene jari: Normalizácia v Československu. Počas nej sa premietne štrnásť československých filmov, ktoré vznikli v období rokov 1971 až 1986. Vo výbere sú zaradené aj snímky Dušana Hanáka, Dušana Trančíka, Martina Hollého a Juraja Jakubiska zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Prehliadky sa osobne zúčastní Magda Vášáryová, predstaviteľka postáv z viacerých uvádzaných titulov. „Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa spolu s politickými slobodami Pražskej jari skončila aj ´veľká´ dekáda československej kinematografie – aspoň tak znie všeobecne prijatý názor,“ vysvetľuje dramaturgické pozadie podujatia Christopher Small, hosťujúci kurátor MoMA, ktrorý zostavil prehliadku normalizačných filmov. Na jej slovenskej časti participoval Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ. „Filmy v tejto kolekcii však rozprávajú iný príbeh. Diela, ktoré vznikli v rokoch 1971 až 1986, keď bola normalizácia najdusivejšia, naznačujú, že aj v najpochmúrnejšej politickej klíme sa našli umelci, ktorí naďalej tvorili, a to aj za radikálne zmenených podmienok,“ hovorí Small. Podľa neho v tomto období vznikli rôznorodé žánre, ako napríklad životopisné filmy, nadprirodzené komédie, westerny z pohraničia, charakterové štúdie, psychedelické rozprávky či existenciálne drámy, no „toto dlho hanobené obdobie československej kinematografie sa málokedy považuje za samostatnú éru...
Zobraziť všetky články