Od narodenia významnej osobnosti slovenskej kinematografie Martina Ťapáka uplynulo 13. októbra 2026 sto rokov. Hoci režisér, ktorého meno si spájame s početnými klasikami nášho filmového dedičstva, už nie je medzi nami (zomrel 1. februára 2015 vo veku 88 rokov), mnohé diela s jeho rukopisom sú dodnes súčasťou televízneho programu nielen počas sviatočných dní. Spolu s umeleckým odkazom jeho obľúbeného herca, tiež už zosnulého Jozefa Kronera, sa nám dodnes ich tvorba inšpirovaná ľudovými zvykmi a slovesnosťou pripomína v takých filmoch ako je Pacho, hybský zbojník (1975), Sváko Ragan (1976) či Popolvár najväčší na svete (1982).

Martin Ťapák sa narodil 13. októbra 1926 v oravskej obci Liesek, z ktorej pochádza napríklad aj úspešný herec Milan Ondrík. Herecké vlohy dostal do vienka aj samotný Ťapák, ktorý sa k filmovej tvorbe dostal práve cez herecké začiatky. V rázovitej dedine na severe Slovenska sa tým, čo dnes vnímame ako folklórne tradície, žilo v rámci každodenného života. Ľudia si tu, podobne ako v iných regiónoch špecifických folklórnymi tradíciami, si dni ozvláštňovali rôznymi veselicami, sprievodmi či tanečnými zábavami spojenými s vystúpeniami divadelníkov – ochotníkov. Ťapáka toto prostredie výrazne ovplyvnilo. Všetky zážitky z detstva a dospievania pretavil vo svojej autorskej tvorbe do autentických umeleckých diel.

Vrúcny vzťah k folklóru

Folklórne tradície slovenskej krajiny a umelecké prejavy jej obyčajných i umelecky formovaných obyvateľov sa k nám dostali cez filmový objektív najmä vďaka dokumentárnej tvorbe Martina Slivku zo 60. a 70. rokov. Za zobrazenie týchto prvkov vo filmovej fikcii vďačíme práve Martinovi Ťapákovi. Jeho vrúcny vzťah k folklórnej tematike zabezpečil jej autentické zobrazenie bez potreby študovania reálií. Aj k rozvoju umeleckého nadania ho inšpirovali práve podnety v najprirodzenejšom okolí. Napríklad rytmus, ktorý považoval v tanci za dôležitejší než hudobný sluch, vnímal cez pohyb koní, cepov či mlynského kolesa na rodičovskom mlyne.

K štúdiu na bratislavskom konzervatóriu ho nasmeroval stredoškolský učiteľ a veľmi rýchlo sa adaptoval do umeleckého prostredia. Medzi jeho učiteľov tam patril aj Karol L. Zachar, s ktorým neskôr herecky účinkoval aj vo filme Rodná zem (1953). So Zacharom sa však predovšetkým spája jeho práca na pôvodne divadelnej hre Rok na dedine. SND ju hralo na prelome 40. a 50. rokov s veľkým úspechom až šesť rokov. Ťapák bol už vtedy členom súboru a v tejto divadelnej hre sa našiel ako vďaka svojmu všestrannému umeleckému talentu – hre na hudobné nástroje, tancu i herectvu, tak aj preto, že režisér Jozef Budský v ňom postrehol už pri inscenácii Smrť Jánošíkova prirodzenú intímnu blízkosť k ľudovému umeniu. Dal mu príležitosť angažovať sa v divadle aj na pozícii asistenta réžie.

Zaškatuľkovaný

Spolupráca so Zacharom na Roku na dedine už bola potom zavŕšením formovania Ťapáka v zmysle jeho budúcej autorskej tvorby. „Bol to kaleidoskop slovenského folklóru o tom, ako sa na Slovensku ľudia zabávali, smútili, ako oslavovali či pochovávali svoje nádeje. Rok na dedine sme uvádzali šesť rokov. Angažovali sme mládež zo spolku Živena, tých, čo radi tancovali. Neskôr z nich vznikla Lúčnica. Z divadla sme Rok na dedine preniesli do filmu s Jožkom Adamovičom, Milkou Vášáryovou. Bolo to prekrásne!“ citoval slová režiséra Bratislavský telegraf v texte Filmová legenda z Oravy.

Premiéra spomínaného filmu sa konala v roku 1967 a režisérmi sa stali práve Ťapák so Zacharom. V 50. rokoch počas pôsobenia v SND, kde bol nielen hercom, ale aj asistentom réžie, sa Ťapák uplatnil aj v SĽUK-u. Tvoril tam choreografie, a tiež režíroval, čo úzko súviselo aj so štúdiom na VŠMU, kde vyštudoval choreografiu.

V 60. rokoch sa už primárne venoval filmovej tvorbe. Tomu však predchádzalo ešte pôsobenie v pražskej Laterne magike. Vďaka nemu mal možnosť aj vycestovať s programami, na ktorých tam pracoval, za hranice Československa. Po návrate do Bratislavy sa v 60. rokoch venoval najmä televíznej tvorbe. Ako to sám povedal, „v prvých rokoch som čerpal takmer výhradne z ľudových tradícií a zo života pospolitého dedinského ľudu. Takého, ako ho poznáme z diel slovenských literárnych klasikov: Kukučína, Urbana, Timravy, Figuli… Klamal by som, ak by som zapieral, že už vtedy som mal chuť vyjadriť sa k inej téme, ale bol som výrazne zaškatuľkovaný. Na jednej strane ma uspokojovalo, že roboty mám vyše hlavy, na druhej strane som videl a cítil, že divák je už týchto tém pomaly nasýtený a je na čase prehodiť výhybku.“[1]

Pacho patril k najúspešnejším

Svojho celovečerného debutu v kinách sa dočkal až v roku 1971. Vtedy uviedol film Nevesta hôľ podľa literárnej predlohy Františka Švantnera. Už o rok nato začal vyvíjať námet o zbojníkovi Pachovi. Spočiatku sa nestretol s prijatím dramaturgického tímu, no napokon sa ho roku 1975 podarilo uviesť do kín. Pod názvom Pacho, hybský zbojník sa stal jedným z najúspešnejších filmov dekády. Spolupráca s Jozefom Kronerom ako v televíznych inscenáciách, tak na filmovom plátne sa stala kľúčovou v kariére oboch umelcov a ich spoločná tvorba sa zapísala medzi slávne dvojice režisér – herec v dejinách slovenského filmu.

V 70. a 80. rokoch sa Ťapák naďalej venoval tvorbe ako televízneho filmu, tak kinofilmu, z ktorých mnohé si v televízii radi pozrieme dodnes, ako napríklad kultové Vianočné oblátky (1977) či rozprávky Plavčík a Vratko (1981) a Popolvár najväčší na svete. Koncom 70. rokov sa k tomu stal aj riaditeľom Slovenského filmu na Kolibe. Za svoju tvorbu získal Martin Ťapák aj niekoľko národných ocenení, medzi inými titul národný umelec (1988) či Pribinov kríž I. triedy za významné kultúrne zásluhy (2007).

Kľúč k úspechu svojich diel videl v ich presiaknutí humorom.  Inklinoval k zobrazeniu smiešnej, až ironickej stránky človeka[2], tak, ako to zobrazoval Martin Kukučín vo svojich poviedkach. Dokázal odhadnúť, že práve Jozef Kroner bude tým pravým stelesnením postáv z jeho poviedok a našli preto spoločný jazyk v zobrazení aj serióznejších tém cez optiku humoru. Prostredníctvom svojej tvorby uvažoval, ako myslel a konal človek v rôznych časoch, a preto aj úspech svojej tvorby meral tým, ako sa filmy naozaj páčia divákom a či ich majú diváci radi. Ani v časoch svojej najväčšej slávy tak nezabudol, čo je pre umelca najuspokojivejšou pochvalou.

[1] Život, Bratislava, 1. 11. 1990

[2] Pravda, č. 21, 23. 5. 1998