„Vôbec som netušila, že aj fotografia môže byť výtvarným dielom,“ spomína Zuzana Mináčová v biografii Život fotografky (2013). Hoci sa do sveta umenia zapísala množstvom originálnych umeleckých snímok, v povedomí verejnosti navždy ostane „drobná žena s fotoaparátom“ a portrétistka filmových hviezd. 24. septembra dožíva 95. narodenín.
„Je pravda, že keď sa na pľaci tlačíme, som trochu sebecká. Asi aj bezohľadná. Druhí sa na mňa často aj hnevajú, ale ja si musím postaviť človeka tak, aby mal dobré svetlo, aby vypadal pekne,“ priznáva. Prvou hviezdou, ktorú sa jej podarilo „uloviť“, bol Tony Curtis. Bolo to v roku 1968 na festivale v Karlových Varoch, keď bez pozvánky dokázala „preniknúť“ na brunch. „Pretože neviem po anglicky, začala som s ním hovoriť po maďarsky, on mi po maďarsky odpovedal, a tak vznikla moja prvá festivalová fotografia.“
Ako fotografovať hviezdy sa vraj naučila o rok neskôr, na festivale v Sorrente. „Práve tam som videla, ako fotografujú skutoční profesionáli. Ako kričia na svoje idoly a ako na to filmové veličiny ústretovo reagujú. Vtedy som si uvedomila, že práve komunikácia je základom úspechu.“
Jedinečné fotografie obdivovaných hereckých hviezd si privážala v 70. a 80. rokoch z filmového festivalu v Moskve. Vyznala sa v labyrinte obrovského hotela Rossija, v ktorom všetkých ubytovávali, vedela, ako prekĺznuť so zahraničnou delegáciou do salónika – tak natrafila na Richarda Burtona. Neraz jej pomohla náhoda, hladného Kirka Douglasa stretla vo výťahu. „Natrafili ste na správneho človeka,“ povedala a zaviedla ho do bufetu, v ktorom hodovala celá československá delegácia.
Fotooddelenie ako domov
„Mala som krásne detstvo,“ spomína Zuzana Mináčová, rodená Silbersteinová. Radovánky letných prázdnin, ktoré rodáčka z Bratislavy trávievala s bratrancami a sesternicami, tetami a strýcmi v Betlanovciach u starých rodičov, sa skončili so vznikom slovenského štátu. Rodina židovského lekára sa počas vojny musela ukrývať. Mala trinásť, keď ju aj so sestrou na základe udania odvliekli do zberného tábora v Seredi, odtiaľ do koncentráku v Osvienčime, až napokon skončila v pracovnom tábore vo Vrchlabí, v ktorom sa dočkala konca vojny.
Mala štrnásť a hlavu plnú zážitkov a skúseností, ktoré nebolo možné porovnávať s „malichernosťami“, ktoré trápili jej rovesníkov. Uvažovala o profesii zubnej techničky alebo fotografky. V laboratóriu zubnej kliniky s protézami neobjavila nič príťažlivé, ako majiteľka staručkého fotoaparátu Kodak Box zvolila druhú možnosť. Navyše v Bratislave sa práve otvárala Stredná škola umeleckého priemyslu. Po prázdninovej brigáde v Slovenskej filmovej spoločnosti sa rozhodla pracovať v nej ako fotografka. Prijali ju a so školou po treťom ročníku skončila.
Vedela o každej novinke aj udalosti zo spočiatku neveľkého, no rozrastajúceho sa sveta slovenského filmu. Robila reportáže z nakrúcania, fotografie na filmové plagáty, portrétovala herečky a hercov. Stala sa vedúcou fotografického oddelenia Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. „Niekomu by sa mohlo zdať, že existujú aj zábavnejšie činnosti, ako deň čo deň osem hodín zarezávať v zamestnaní, každý mesiac robiť inventúru, zháňať pre deviatich ľudí fotomateriál, starať sa o fotoaparáty, ktoré sa neustále kazili… Pravdou ale je, že fotooddelenie bolo mojím skutočným domovom.“
Stromom dávala ľudské vlastnosti
Keď robila reportáž z nakrúcania juhoslovansko-československej filmovej rozprávky Siedmy kontinent (1966), zoznámila sa s režisérom Dušanom Vukotičom, ktorý jej po večeroch vysvetľoval, že fotografia môže byť aj výtvarným dielom. „Zrazu som mala zvláštny pocit, pripadala som si ako slepec, ktorému sa náhle vrátil zrak a všetky tie hlbokomyseľné reči sa zmenili v jednoduché skutky.“ Každú voľnú chvíľu fotografovala. Tam pri mori vzniklo viacero cyklov, ktoré predstavila na svojej prvej výstave na Malej scéne SND v roku 1967. Nazvala ju Lepšie je byť múdrym v pekle ako hlupákom v raji. Surrealisticky hravými obrazmi rozprávala v symboloch o problémoch ľudského bytia. O hraniciach, z ktorých sa nemožno vymaniť, o slobode, ktorej realita pristrihla krídla, o bezstarostnosti, ktorú ľahkovážnosť vedie do pasce. „Človek môže fotografiou vyjadriť svoje myšlienky.“ Experimentovala. Bavilo ju neustále hľadať nové možnosti.
Fotografovala stromy, ktorým dávala ľudské vlastnosti. V ich tvaroch objavovala smútok, bolesť, túžbu, samotu aj blízkosť priateľov. Ich koruny kombinovala aj s portrétmi herečiek. Fotografovala agitačné heslá, ktorými boli zaplavené výklady, inštitúcie, námestia aj polia. Plagáty oslavujúce komunizmus. Plechové symboly mieru, čo časom zhrdzaveli. A v roku 1968 aj múry a ploty, na ktorých už stihli normalizátori pozatierať slogany, spontánne reagujúce na príchod okupantov.
Oficiálna fotografka karlovarského festivalu
Keď sa skraja 90. rokov začali na Slovensku objavovať gardistické uniformy, rozhodla sa na prahu blížiacej sa šesťdesiatky zo Slovenska odísť. Nový domov našla v obci Kamenice neďaleko Prahy. Pokus o podnikanie nevyšiel, no stala sa oficiálnou fotografkou karlovarského festivalu. Bojovala o každý záber a jej zbierka portrétov filmových hviezd sa rozrastala raketovou rýchlosťou. „Vystihnúť okamžik, ktorý je nevšedný“ bolo krédo fotoreportérky, ktorá dokázala „uloviť“ aj portrét kráľovnej Alžbety II. či dalajlámu.
Spomienky na blízkych, ktorí sa z koncentrákov nevrátili a ktorých fotografie sa postrácali v chaose druhej svetovej vojny, sa rozhodla oživiť v knihe Rekonštrukcia rodinného albumu (1997). „Povedala som si, že moja veľká predvojnová rodina bola skvelá a pretože som fotografka, tak prečo by som im nevzdala hold. Ich vitalite a humoru.“ Aby sprítomnila to, čo vybledlo, „zahrali“ zabudnutých predkov členovia jej rodiny i priatelia z filmovej branže. Do minulosti načrela hlboko, až k praprapradedovi, ktorý sa zapáčil Jánošíkovi natoľko, že ho prijal do svojej družiny. Postavu muža, čo si po smrti zbojníckeho kapitána kúpil celú dedinu, „zahral“ Jiří Menzel. Pri tvorbe fotografií dala imaginácii krídla, nápadité výtvarné fotografie pulzujú vtipom a humorom.
„Maťo ma k tomu donútil,“ povedala na margo životopisného dokumentu Očami fotografky (2015), ktorý nakrútil jej mladší syn Matej Mináč. „S tou témou sa nedá vyrovnať,“ vysvetľovala, prečo dlhé roky odmietala hovoriť o tom, čo zažila v koncentráku. „Veľmi som túžila na všetko zabudnúť,“ priznala, prečo sa bránila oživovať deprimujúce spomienky. Veľmi nerada sa vybrala so synom na svoju najťažšiu cestu – po desaťročiach znova do Osvienčimu. Aj pozerať sa na hotový film vraj bolo pre ňu ťažké. No ani v ňom nechýba jej humor, optimizmus a nadhľad.
„Mala som zaujímavý život, prežila som vzostupy aj pády, stretla som veľa výnimočných ľudí a sama som sa pri tom dobre zabávala,“ zhodnotila Zuzana Mináčová.
