Písmo:
|
Týždeň vo filme 1965: Kdeže dávne snehy sú
Anička a Jožko z horárne v Slovenskom rudohorí (južne od Spišskej Novej Vsi) každé ráno sami sadajú do káričky, aby ich kôň odviezol do vzdialenej školy. A po vyučovaní absolvujú rovnakú vzdialenosť späť, opäť sami (TvF 8). Romantické – a v tých dobách bezpečné! Aj týždenník č. 11 je plný zimy v najrôznejších podobách: stredisko v nemeckom Oberhofe je plné lyžiarov, ako vyzerá zasnežené veľké mesto, divák uvidí na záberoch z Varšavy. A u nás? Prekvapí veľké stádo muflónov neďaleko Bratislavy, v revíri Píla v Malých Karpatoch. So zimou sa rozlúčime (č. 14) na Kráľovej holi s obsluhou vysielača, ktorá tu, odlúčená od okolitého sveta, pracuje v zajatí snehu až do mája... Popri relatívne väčšom počte príspevkov zo zahraničia sa osvedčená dvojica režisérov Ondrkal a Orth venuje aj vážnejším domácim témam, na ktoré pozerá veľmi kritickým okom. V roku 1965 sa o to už mohli pokúšať. Problémy sú pre dnešného diváka ťažko predstaviteľné. V č. 10 režisér najprv v štyroch rôznych príspevkoch ukáže módne novinky zo sveta a potom prídu domáce „Trampoty s dievčenskou obuvou“. Pre 10 – 15-ročné dievčatá sú k dispozícii (aj to len teoreticky) v každom ročnom období štyri modely. V obchode však ani jeden, čo šot ilustruje priamo v Partizánskom, hoci tam sídli najväčší závod na výrobu obuvi! Trvá to už roky. Lebo návrhári a výroba sa nevedia dohodnúť...