Z chatrče cez špeciálnu školu, ženský útulok a azylový dom až k stabilnému a spokojnému životu za hranicami rodnej krajiny. Dokumentárny film Alenka a zázrak z cudzej krajiny sleduje príbeh mladej Rómky. Podarilo sa jej zmeniť kurz osudu, ktorý je deťom a mladým ako ona v našom prostredí daný už od narodenia. Film však nevypovedá len o nej, ale aj o nás všetkých, ktorí ľuďom ako Alenka vedome či nevedome vstupujeme do života. Celovečerný debut režiséra Daniela Dluhého príde do kín 24. apríla. „S Alenkou sme sa prvýkrát stretli v lete v roku 2020. Pri pohľade naspäť môžem povedať, že to bol zároveň prvý deň nakrúcania filmu,“ spomína režisér Daniel Dluhý pre Film.sk. Na začiatku projektu stál on a producent Lukáš Marhefka, ktorý mu ukázal článok v novinách o dievčati z detského domova. „To sa cez rôzne životné úskalia dostalo od nás zo Spiša do Nemecka, kde teraz žije. Povedali sme si, že za Alenkou do Postupimu zájdeme a zistíme, ako si spolu sadneme, ako bude Alenka reagovať v priamom rozhovore, aký príbeh nám rozpovie. Vzali sme so sebou kameru a niekoľko záberov z nášho prvého stretnutia je dnes vo filme. Alenka nás čakala s prestretým stolom a miskou plnou čerstvých rezňov.“ Dluhý pri tvorbe vychádzal z otázok, ako nás...

Na začiatku bolo krátke video na sociálne siete o výstave jej fotografií v Českom centre v New Yorku. Po šiestich rokoch nakrúcania je na konci celovečerný dokument Svet medzi nami o fotografke Marii Tomanovej, pod ktorý sa podpísala režisérka Marie Dvořáková. Chytí vás od prvých záberov z vernisážovej tlačenice v New Yorku a nepustí až po záverečný pohľad na zapadajúce slnko v Mikulove. V meste, v ktorom hrdinka filmového príbehu vyrastala. Dokonca aj v prípade, že si zvedavý divák o ňom už vopred zistí podrobnejšie informácie, dokument celých deväťdesiat minút drží jeho pozornosť permanentne a pevne vo svojich opratách. Rozpráva o celkom obyčajných veciach ako radosť, obavy, smútok, úspech, sklamanie či prehra. Na druhej strane však rozpráva aj o nie celkom obyčajných záležitostiach, ako trebárs tvorivé hľadanie, sila portrétu i autoportrétu, aký je rozdiel medzi módnou fotografiou a voľnou tvorbou alebo načo nám umenie vôbec je a čím sa človeku prihovára. Marie Tomanová je totiž ideálna „hrdinka“ – spontánna, nesmierne temperamentná, úprimná a výrečná žena, ktorá navyše má neuveriteľné čaro osobnosti a málokedy jej chýba úsmev na tvári. To som už akože slávna? „Za pol roka sa vrátim a potom sa vezmeme,“ oznámila priateľovi, keď dokončila štúdium maliarstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Na pôde maľby sa totiž necítila priveľmi isto, chcela si jednoducho vyčistiť za morom hlavu,...

Bolo to jedno veľké „vlnybitie“, skonštatoval moderátor Bruno Ciberej, a mal pravdu. Národné filmové ceny Slnko v sieti za rok 2024 ovládli česko-slovenské Vlny. Film režiséra Jiřího Mádla v silnej obojstrannej koprodukcii si zaslúžene odniesol vzácne sošky v deviatich kategóriách vrátane najlepšieho filmu, réžie a scenára. Jedna z cien sa spojila s osobným vyznaním pre herca Mariána Bielika, legendárneho Fajola z určujúcej kultovky Slnko v sieti, ktorý vlani zomrel. Svoju sošku mu venovala jeho dcéra Katarína Štrbová Bieliková, keď stála na pódiu ako čerstvá držiteľka ocenenia za najlepšie kostýmy. V súvislosti s príbehom strhujúcej drámy Vlny o boji za slobodu v auguste 1968 vyjadrila vo svojich nástojčivých otázkach pálčivé problémy, ktoré v súčasnosti trápia našu krajinu. Práve filmy, ktoré na Slovensku vznikajú a sú nositeľom hodnotového posolstva o slobode, považuje  za inšpiráciu, ktorá nám v ťažkých časoch môže pomôcť. „Vlny sú o statočnosti ľudí, ktorí sa vzopreli voči mnohonásobne silnejšiemu nepriateľovi, a ktorí ostali konzistentní v postojoch, pretože sloboda bola pre nich najcennejšou hodnotou,“ povedala o odvahe ľudí z redakcie Československého rozhlasu počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Katarína Štrbová Bieliková, cena za najlepšie kostýmy vo filme Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanout V hrobovom tichu Paradoxne, 16. apríla 2025 sa ceremoniál odovzdávania cien Slnko v sieti dial v sále Slovenského rozhlasu pod strechou verejnoprávnej STVR, ktorá sa od tohto podujatia alibisticky dištancovala. Napriek...