Do slovenských a maďarských kín práve vstupuje tvoj druhý celovečerný film Zenit. Tanečný dystopický triler o dynamike moci je diametrálne odlišný od tvojho debutu – hraného, trochu absurdného road movie. Prečo ten presun k experimentu? Všetko sa začalo ešte na škole na FAMU v Prahe. Mali sme tam týždňový workshop s choreografmi, počas ktorého sme mali niečo spolu vytvoriť. Vtedy som si napozeral pár tanečných filmov, no z môjho hľadiska to vlastne filmy neboli, pretože nemali postavy, s ktorými by sa dalo ísť, nemali príbeh a nemali filmový jazyk. Bola to teda výzva a ja som ju posunul do celovečerného formátu. Po filme OUT som mal pocit, že som v situácii, v ktorej je možné taký špeciálny film zafinancovať.  Akú úlohu hrá Zenit pre teba ako mladého filmového tvorcu pri hľadaní vlastného rukopisu? Máš vôbec ambíciu formovať svoj rozpoznateľný rukopis? Asi najviac obdivujem tvorcov, ktorých formálny rukopis možno rozoznať už po pár sekundách. Ja ho ešte nemám. Ale rukopisom môžu byť aj témy, ktoré si vyberám. Ja sa vedome pokúšam zachytiť a tlmočiť našu postsocialistickú stredoeurópsku spoločnosť.  Zenit rozpráva o spoločnosti, moci a zápase o ňu, ale aj o zmene charakterov pod vplyvom moci. Sám hovoríš, že je to univerzálny archetypálny príbeh, ktorý sa opakuje naprieč...

Krehké dobrodružstvo prvej lásky sa často odohráva na pozadí tínedžerskej revolty a mladíckeho vzdoru. Takýto obraz vystúpil do popredia v predstavách českého režiséra Zdeňka Jiráského, keď sa rozhodoval pre tému svojho nového filmu. Bolo to v čase, keď pandemické šialenstvo uzatvorilo ľudské vnútra pred možnosťou prirodzene sa prepájať s vonkajším svetom. Výsledkom je film Už ťa nemám rád z roku 2023, ktorý vznikol v česko-slovensko-rumunskej koprodukcii. Režisér zasadil príbeh dvoch tínedžerov Marka a Terezy do malého českého mestečka. Ich život poznačený nudou sprevádza túžba prežiť dobrodružstvo na prahu dospelosti. Marek má trinásť, nakrúca videá so sociálnou problematikou, a v očiach spolužiakov je práve preto outsiderom. Idylický vzťah s mamou naruší jej nová známosť, a tak Marek nemá chuť byť doma. Keď sa v ohrozenom období cíti najviac sám, do cesty mu vstúpi o rok mladšia Tereza. Hoci prichádza z celkom iného sociálneho zázemia, nájdu v sebe zaľúbenie. Ich tínedžerské hry sa však rýchlo vymknú spod kontroly a predstieraný únos dievčaťa vrcholí útekom z domova. Nasadnú do vlaku a čoskoro sa strácajú v labyrinte nekonečných možností slobody. Strach z neznámeho prináša stratu ilúzií. Marek sa chce vrátiť domov, Tereza nie. A cesta sa ešte zďaleka nekončí. „Koncept príbehu dvoch detí vychádza z tradície realizmu,“ hovorí o svojich motiváciách Zdeněk Jiráský, známy najmä svojím celovečerným debutom Poupata z roku 2011, za ktorý získal...

Občas sa stane, že film sa v človeku dotkne čohosi hlbokého, ale zároveň veľmi individuálneho, neprenositeľného, súvisiaceho s jeho individuálnou, neprenosnou, čiže výnimočnou životnou empíriou i súčasnosťou. Príklad: film o umieraní blízkeho, nech už má akékoľvek (ne)kvality, bude vnímať inak umierajúci, inak jeho opatrovník, inak niekto, kto sa o podobnú skúsenosť nikdy ani len neobtrel. Dlhý úvod, ale považujem za čestné na začiatku oznámiť, že vo vzťahu k dokumentárneho filmu o rómskom mladíkovi Daliborovi Lezovi Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša som prinajmenšom tou opatrovníčkou, lebo... ale to sem nepatrí. Roman Ďuriš pred zopár rokmi absolvoval štúdium hranej réžie na VŠMU, úspech vtedy zaznamenal najmä snímkou Niečo sa deje (2019), príbehom lokálneho televízneho reportéra, ktorý sa rozhodne na vlastnú novinársku päsť vyriešiť násilný čin – a potom sa veci skomplikujú, lebo stopy vedú aj k jeho vlastnému synovi. Pokiaľ ja žijem je jeho debutom v dospelom profi vesmíre. Okrem réžie je aj s kameramankou Michaelou Hoškovou spoluautorom námetu a scenára k filmu. Vznik filmu podporili viaceré fondy, nadácie aj televízia zo Slovenska, Česka, Poľska. Mohli by sme ho nazvať observačným portrétom o boji človeka, čo nemá v ruke ani jednu dobrú kartu a aj tak úporne hrá partiu s nepriateľmi – a že ich má dosť, až nadmieru. Dokonca on sám si je v určitom zmysle slova najúhlavnejším...