Písmo:
|
recenzia Prezidentka
Ako protagonistka Zuzana Čaputová o sebe prezrádza najviac prostredníctvom toho, čo vo filme absentuje: prostredníctvom hraníc medzi osobným/rodinným životom a výkonom verejnej funkcie. Narácia sa riadi chronológiou, ktorú ukotvujú výrazné spoločensko-politické momenty. V ich kontexte Čaputová miestami pootvára dvere do súkromia rodiny. Na začiatku hovorí o dcérinej chorobe v čase inaugurácie, neskôr o chorom otcovi v súvislosti s návštevou pápeža.Trajektória pohľadu sa nikdy nevychýli z časopriestoru, v ktorom je prítomná hlavná postava filmu – s výnimkou stretnutia mladého muža s rodinou po prepustení z väzenia, odkiaľ sa dostal vďaka prezidentkinej amnestii. Táto scéna preto z celkového tvaru filmu mierne vytŕča. Samotné posudzovanie žiadostí o udelenie amnestií je pars pro toto uplatňovania zákonov – vždy ide o rozhodnutia konkrétnych ľudí; či už sú to pracovníci na úrade rozhodujúci o uznaní zmeny pohlavia, SBS-kár posudzujúci krádež v obchode, sudca/sudkyňa posudzujúci staršieho muža obvineného za výrobu konopných mastí, alebo prezidentka a jej tím posudzujúci jednotlivé žiadosti o amnestie. Za každou z týchto žiadostí sú konkrétne osoby, kontexty a kauzalita udalostí, ktoré kulminovali do obvinenia z trestného činu. Pre Čaputovú je napríklad pomyselnou hranicou tá medzi tzv. mäkkými a tvrdými drogami, posudzovať sa nedá inak ako hľadať pomocnú racionalizačnú „slamku“. Prezidentka je konfrontovaná s nefunkčným systémom, ktorý nepomerne prísne trestá držanie marihuany, ako však poznamená jeden z členov jej tímu, nejde o to, aby amnestiami nahrádzala zlú legislatívu. Napriek tomu...