Sára a Martin totiž predstavujú rôzne formy „inakosti“. Ona – atraktívna žena pracujúca v skoro výhradne mužskom prostredí armádneho veliteľstva a napriek tomu bez partnera, on – zdráhavý v nadväzovaní romantických vzťahov pre telesné znaky nespĺňajúce predstavy okolitých ľudí. A hoci sa na začiatku javia skúsenosti Sáry a Martina, prameniace z odlišnej situácie, ako neporovnateľné, ukáže sa, že sa zrkadlia rovnako, ako úprimne pociťovaná osamelosť a pocit osamelosti vnucovaný ostatnými. Film sa síce zameriava na približovanie vnútorného sveta protagonistov, rovnako veľký dôraz však kladie aj na ich exponovanie v situáciách, keď na ich odlišnosť priamo poukazujú ich blízki aj spoločnosť. Nie samotná Sára a Martin, ale práve repetitívne zobrazovanie predstáv okolia v konečnom dôsledku vytvára obraz ich inakosti a ovláda ich vzťah. Podčiarkovanie toho, že to, ako nás vníma spoločnosť, môže byť silnejším faktorom v definovaní našej identity než naše vlastné vnútorné prežívanie, je obzvlášť prítomné v prípade Sáry. Snímka sa nezameriava na hľadanie konkrétnej príčiny, prečo Sára pred stretnutím s Martinom nemala romantického partnera, a teda jej automaticky predpokladanej osamelosti. Dokonca ani nenaznačuje, či jej samota vyhovovala, alebo nie. Sára nie je vykreslená ako „hľadajúca“ žena, ale ako niekto, kto je jednoducho definovaný tým, že nemá partnera. Vyhýbanie sa jednoduchej odpovedi...

S kostýmovou výtvarníčkou Katarínou Štrbovou Bielikovou sme sa vo Film.sk naposledy rozprávali pred šiestimi rokmi. Vtedy zazneli mnohé postrehy a názory. Bolo zaujímavé sa k nim vrátiť a zreflektovať ich, no zhovárali sme sa aj filmoch Vlny (Rozhodnutie, či film postúpi do finálnej pätice titulov nominovaných na Oscara, sa mala spolu s ostatnými tvorcami dozvedieť 17. januára, teda v deň svojich narodenín, ale termín sa posunul pre ničivé požiare v Los Angeles. Vlny nakoniec oscarovú nomináciu nezískali.), Ema a smrtihlav, ako aj o pripravovanej snímke Nepela. Naposledy sme sa stretli, keď ste uzatvárali veľmi hektické pracovné obdobie. Za tých ostatných šesť rokov máte za sebou asi desať celovečerných filmov a pár seriálov vrátane kostýmovo náročnejšej minisérie Božena o Božene Němcovej. Je to z pohľadu vašej profesie veľa? Myslím si, že to je také plné nasadenie. Tri filmy za dva roky je optimálny stav, plus nejaký čas zaberie seriál. V podstate som sa nezastavila ani počas korony, mala som pauzu asi mesiac. A pretože to prišlo práve v období príprav filmu Slúžka, mohla som doma študovať, robiť návrhy, komunikovať s režisérkou prostredníctvom zoomov a v lete sme už nakrúcali, proces bol plynulý. Ale pred tými šiestimi rokmi bolo naozaj obdobie, keď už som cítila,...

Ľudovít Filan študoval v rokoch 1943 – 1946 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Potom sa zamestnal ako úradník na Povereníctve vnútra, kde pôsobil v rokoch 1946 až 1951. V období od mája 1949 do novembra 1951 zastával funkciu krajského veliteľa Štátnej bezpečnosti v Nitre a potom dlhé roky pôsobil ako novinár – v rokoch 1952 až 1959 bol reportérom a fejtónistom denníka Práca a v rokoch 1959 – 1960 redaktorom týždenníka Predvoj. Neskôr sa začal intenzívne venovať tvorbe rozhlasových hier a filmových a televíznych scenárov. Do slovenského filmu aktívne vstúpil v šesťdesiatych rokoch. Stal sa dramaturgom a režisérom Štúdia hraných filmov Bratislava – Koliba. To predstavovalo významný krok v jeho kariére. Filanovým scenáristickým debutom bol film Havrania cesta (1962, r. Martin Hollý), ktorý napísal podľa vlastnej rozhlasovej hry A bolo svetlo a potvrdil v ňom svoj výnimočný dramatický talent. Ako režisér debutoval snímkou Vreckári (1967), ktorá v slovenskom hranom filme drží primát v použití zadnej projekcie, nasledovali Naši pred bránami (1970), Letokruhy (1972), V každom počasí (1974) alebo Zlatá réva (1977) o zlučovaní vinohradníkov do JRD. Počas svojho pôsobenia na Kolibe režíroval celkom šesť filmov a ako autor námetu a scenára sa podpísal pod snímky Jána Lacka Výhybka (1963) a Odhalenie Alžbety Báthoryčky (1965) či pod film Jána Zemana Na konci diaľnice (1982). V osobných spomienkach...