Slovenský spisovateľ, dramatik a scenárista Peter Kováčik oslávil v týchto dňoch 90. narodeniny. Narodil sa 6. júna 1936 v Čiernom Balogu. Literárne debutoval v šesťdesiatych rokoch poviedkovou zbierkou Portréty. Vo svojej tvorbe sa sústreďoval najmä na osudy obyčajných ľudí, často stojacich na okraji spoločnosti. Charakteristické sú pre neho sociálne a humánne motívy. Zaujímali ho tiež morálne konflikty človeka, ale vracal sa ja k téme vojen a tiež spoločenských problémov. Rodný kraj sa stal častou inšpiráciou pre jeho obsiahlu tvorbu. Po štúdiách sa venoval novinárskej a redakčnej práci, neskôr pôsobil v kultúrnych inštitúciách a médiách. Jeho prózy sa vyznačujú zmyslom pre realistické zobrazenie života, psychologickú kresbu postáv a citlivé vnímanie spoločenských premien. V jeho dielach sa stretávame s témami rodiny, lásky, priateľstva, spoločenskej spravodlivosti, ale aj osamelosti či hľadania životných istôt. Výrazne sa venoval aj dramatickej tvorbe. Rozhlasové hry a scenáre mu umožnili osloviť široké publikum. Jeho meno sa spája aj s televíznou a filmovou tvorbou, kde dokázal preniesť literárnu skúsenosť do jazyka obrazu a dialógu. Vďaka tejto všestrannosti patrí medzi autorov, ktorí významne prispeli k prepájaniu literatúry s ďalšími druhmi umenia. Nevera po slovensky aj Soľ nad zlato Charakteristickou črtou jeho tvorby je humanistický pohľad na človeka. Ani v zložitých životných situáciách nestráca vieru...

Aj v Taliansku napádajú intelektuálov a dochádza k polemikám, ale politik si nemôže dovoliť na niekoho osobne ukazovať prstom. Takú skúsenosť má Barbora Bobulová. Úspešná herečka zo Slovenska, ktorú si talianska kinematografia zamilovala už pred niekoľkými desiatkami rokov, pricestovala v týchto dňoch na Slovensko, kde jej vzdáva hold tohtoročný festival talianskeho filmu Cinevitaj. Premieta najlepšie filmy, v ktorých účinkuje. Hoci na Slovensko sa rada vracia, stav spoločnosti nepovažuje za dobrý. Podobný pocit ju skľučuje, keď sa rozhliadne všade do sveta. Preto pripomína, že jediná cesta k lepšiemu životu vedie cez rešpekt a pevné mosty medzi nami. Túžili ste ako dieťa vidieť Taliansko? Akosi ma tam život nasmeroval už v detstve. Mala som už vtedy za sebou prvé nakrúcanie v dvanástich a potom som ako štrnásťročná natočila prvý celovečerný film Vlakári, s ktorým sme v tom čase vycestovali na festival detských filmov do talianskeho Giffoni. Keďže som bola dosť snaživé dieťa, veľmi som sa chcela učiť aj nejaký cudzí jazyk. Povedala som to mame. Ona v tom mala hneď jasno: veď sa uč taliančinu, Taliani majú nádhernú kinematografiu! A mne nebolo viac treba. Veľmi sa mi cestou zapáčilo to krásne buon giorno, ciao, ciao bella, bellissima... Takže ste mali silnú motiváciu. Ako každá mama, chcela ma usmerniť. Samej by mi učenie taliančiny...