Záber z filmu Drozd

Drozd v černičí

K drozdej žene

Jakub Lenčéš

Elene Naveriani režíruje pozorný vrstevnatý vhľad do neveselej gruzínskej usadlosti. Žena v ťažisku Drozda v černičí je zajatá v modrých šatách, volá sa Etero. Černicový lekvár si riedi vodou. Koláč vychutnáva technikou s naslineným prstom. Drozd zatiaľ mení stav nevysloviteľného na ešte nevyslovené. Inertné utýrané srdce na seizmickú oblasť.

Rieka v rokline hučí, plody sú zrelé. Etero oberá černice. Odrazu si všimne prílet drozda, na pár chvíľ spolu sprisahanecky spočívajú. Keď drozd odletí, Etero si – snáď pod vplyvom istého vnuknutia či osamenia samotného – vloží černicu do úst. Tú černicu, ktorú drží v ruke už vtedy, keď sa na drozda zblízka pozerá, presne vtedy, keď drozd hľadí smerom k nej a aj k černici. Náhla kontrakcia. V okamihu letí i ona, no to, čo sa stane naozaj, zakmitá ťažko identifikovateľné. Synkopa, čosi medzi šmykom a skokom do rokliny. Niečo medzi nehodou a snom. Preborením a prebudením. Evokácia iba nepravdepodobného začiatku. Je to sústredenie hraničných síl, regenerácia aj prestrih: takmer rituálna udalosť drozdom druhý raz obnovenej a zároveň pádom/vylezením naspäť na útes znovu úspešne prestrihnutej pupočnej šnúry. 

Má 48 rokov, pracuje v obchode s hygienickými potrebami. Gély, šampóny, čistiace prostriedky sa neviažu s ranami z minulosti ani s trpkými prízrakmi a ani s nespravodlivými obvineniami za smrť matky. S jedovatým malomeštiactvom tiež nie. Ruka sa iba ironicky, samopašne, dokonca súcitne(?) prehŕňa v rozsypanom pracom prášku. Etero existuje skrytá pred inými, zatajená pred sebou. Bezbranne nasleduje vštepené vzorce a spôsoby. Drozdia interakcia je ale jasný lúč. Oslobodzujúci objav, že krása je možná. Etero prestáva a začína, iba černice zostávajú, aké boli.

Černice tu simulujú návrat k tomu, čo nie je. Návrat tých, čo už nie sú. Pozoruhodne sceľujú prítomné s absenčným, momentálne s večným; černičie je útočiskom aj cintorínom. Pre Etero zmierom. Podvedomým, sebazáchovným reflexom.

Takéto preväzovanie každodenného – prírodných procesov, pracovných cyklov, ľudských blán a iných povrchov a látok – s čímsi éterickým, mesačným, nedotknuteľným je vo filme rozšírené a pravdepodobne podopierané i starostlivým až úpenlivým komponovaním výtvarnej zložky. Vonkajšok rodičovského domu, kde Etero býva, je večer osvetlený a nasnímaný tak, akoby bol výstavným objektom. Skôr spomienkou, konárom-pascou, nie domovom. Interiér podobne: chvíľami nadobúda až muzeálny charakter. 

Fascinácia farbou tvorí afektívne vymedzené, impresionisticky ladené pole. Temné, zmätočné, nešťastné. Tóny červenej, zelenej a modrej si uzurpujú celé izby a krajiny. Zbavujú ich vzduchu. (…) Alebo naopak nakláňajú Etero do akéhosi primárneho, pozitívneho, delikátneho bodu (do bodu nula), kde je všetko stále možné? Alebo vzduch ešte inak, špecificky parfumujú? Sú naozaj funkčným a sebavedomým farebným obehom, alebo skôr rigidným systémom? A ak by aj boli tokom a dynamickým trením, nakoľko je tá cirkulácia voľná a nakoľko okamžite zanášaná či spätne upchávaná determinovaným významom, presným postavením farieb v symbolickom poriadku? Čo na to všetky tie koberce, kreslá, závesy, obrusy, steny, stĺpy? 

Mlčia, prepadávajú sa, veď možno je to inak. Možno je potrebné film pretočiť ešte raz na úplný začiatok. Možno si Etero počína ako odkalisko nečistých vôd, povlakov nekontrolovateľných myslením. A možno do ruky, ktorá nepatrí Etero, do ruky prehŕňajúcej sa v rozsypanom pracom prášku, predsa magicky vsakujú jeho čistiace vlastnosti. (…) Drozd v černičí je filmom-rázcestím. Ambivalentný a nevyrovnaný film o sebaklamoch, o hodnotách aj o prehodnocovaní. Avšak Etero určite je a zostane vzácnou a silnou, stratenou i nájdenou.

 

DROZD V ČERNIČÍ
Blackbird Blackbird Blackberry, Švajčiarsko/Gruzínsko, 2023
RÉŽIA: Elene Naveriani ● SCENÁR: Elene Naveriani, Nikoloz Mdivani ● KAMERA: Agnesh Pakozdi ● STRIH: Aurora Franco Vögeli
HRAJÚ: Eka Chavleishvili, Teimuraz Chinchinadze
MINUTÁŽ: 110 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 16. 5. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Na vlnách odvahy

Film je inšpirovaný skutočnými udalosťami a vďaka dôslednej práci s rozsiahlym rozhlasovým archívom prináša autentické výpovede pamätníkov. „Rozhlas bol vplyvným médiom, počúvali ho všetci, bol vlastne vtedajším Facebookom či Instagramom. Napriek tomu, že mocenský dohľad bol všadeprítomný, práve tu sa našla skupina ľudí, ktorí v  jednom z ikonických momentov našej novodobej histórie preukázali odvahu čeliť obrovskému nátlaku a postavili sa armáde, čo viedlo k pamätnému vysielaniu v čase, keď už Prahou prechádzali tanky,“ približuje príbeh režisér a scenárista Jiří Mádl, ktorý na filme pracoval desať rokov. Aj keď sovietska invázia bola námetom pre filmárov už viackrát, téme rozhlasového odboja sa podľa režiséra nikto bližšie nevenoval. „Rozhlas bol pritom jednou z najdôležitejších inštitúcií, ktorú bolo vtedy treba umlčať,“ dodáva Mádl. Vlny sú aj jeho poctou práci vtedajších redaktorov. „Pani Věra Šťovíčková bola pre mňa základným pilierom, otvorila dvere k ostatným postavám. A odhalila aj niečo, čo nebolo známe. V učebniciach sa to neučí a my s touto takmer zabudnutou informáciou vo filme pracujeme," naznačuje prísľub nečakanej zápletky. Spolu s kameramanom Martinom Žiaranom použitím najnovších filmových technológií vybudovali výpravný film. „Je to dychberúci zážitok. Spolu našli doteraz nezverejnené archívne zábery z roku 1968 a vďaka digitalizácii a vizuálnym efektom ich zapracovali do filmu tak, že...
Vlastimil Herold

Vlastimil Herold

Prvým zo zakladateľov bol osamelý nadšenec Viktor Kubal so svojimi animátorskými pokusmi a prvým, vtedy ešte neozvučeným, krátkym slovenským animovaným filmom Studňa lásky (1944). Druhým bol Bohdan Slavík, zakladateľ Oddelenia triku a grafu (1951) na pôde Štúdia populárno-vedeckého filmu. Práve tam vyrástla generácia animátorov, ktorých pre animovaný film nadchol prvý profesionálny animátor Vlastimil Herold. Prvý film štátneho štúdia Pingvin (1964) nakrútil ďalší zo štvorice, Ivan Popovič, spolu s bratom Vladimírom. Vlastimil Herold sa narodil v roku 1924 v Nižnom Hrabovci v českej rodine. Po vzniku Slovenského štátu však museli Slovensko opustiť. Po presídlení do Čiech študoval na vojenskom gymnáziu a neskôr na strojníckej priemyslovke. Počas vojny navštevoval aj večerné kurzy kreslenia u maliara Vojtěcha Tittelbacha, čo zásadne ovplyvnilo jeho budúcu kariéru. Na Slovensko sa vrátil v 50. rokoch do Oddelenia triku a grafu. Spolu s manželkou, grafičkou Libušou Černou, prišiel ako „hotový animátor“ z populárneho českého animačného štúdia Bratři v triku. V rokoch 1955 – 1956 v Oddelení triku a grafu napísal a režíroval štyri reklamy, ktoré predstavujú prechod medzi „úžitkovou“ animáciou trikárov a svojbytným naratívnym filmom. Vedenie slovenského filmového podniku však animovaným filmom neprialo, keďže mohli vznikať len nad rámec trikárskej pracovnej agendy, teda vo voľnom čase trikárov. Herolda a Černú to vyčerpávalo...
Zobraziť všetky články