K drozdej žene

Rieka v rokline hučí, plody sú zrelé. Etero oberá černice. Odrazu si všimne prílet drozda, na pár chvíľ spolu sprisahanecky spočívajú. Keď drozd odletí, Etero si – snáď pod vplyvom istého vnuknutia či osamenia samotného – vloží černicu do úst. Tú černicu, ktorú drží v ruke už vtedy, keď sa na drozda zblízka pozerá, presne vtedy, keď drozd hľadí smerom k nej a aj k černici. Náhla kontrakcia. V okamihu letí i ona, no to, čo sa stane naozaj, zakmitá ťažko identifikovateľné. Synkopa, čosi medzi šmykom a skokom do rokliny. Niečo medzi nehodou a snom. Preborením a prebudením. Evokácia iba nepravdepodobného začiatku. Je to sústredenie hraničných síl, regenerácia aj prestrih: takmer rituálna udalosť drozdom druhý raz obnovenej a zároveň pádom/vylezením naspäť na útes znovu úspešne prestrihnutej pupočnej šnúry. 

Má 48 rokov, pracuje v obchode s hygienickými potrebami. Gély, šampóny, čistiace prostriedky sa neviažu s ranami z minulosti ani s trpkými prízrakmi a ani s nespravodlivými obvineniami za smrť matky. S jedovatým malomeštiactvom tiež nie. Ruka sa iba ironicky, samopašne, dokonca súcitne(?) prehŕňa v rozsypanom pracom prášku. Etero existuje skrytá pred inými, zatajená pred sebou. Bezbranne nasleduje vštepené vzorce a spôsoby. Drozdia interakcia je ale jasný lúč. Oslobodzujúci objav, že krása je možná. Etero prestáva a začína, iba černice zostávajú, aké boli.

Černice tu simulujú návrat k tomu, čo nie je. Návrat tých, čo už nie sú. Pozoruhodne sceľujú prítomné s absenčným, momentálne s večným; černičie je útočiskom aj cintorínom. Pre Etero zmierom. Podvedomým, sebazáchovným reflexom.

Takéto preväzovanie každodenného – prírodných procesov, pracovných cyklov, ľudských blán a iných povrchov a látok – s čímsi éterickým, mesačným, nedotknuteľným je vo filme rozšírené a pravdepodobne podopierané i starostlivým až úpenlivým komponovaním výtvarnej zložky. Vonkajšok rodičovského domu, kde Etero býva, je večer osvetlený a nasnímaný tak, akoby bol výstavným objektom. Skôr spomienkou, konárom-pascou, nie domovom. Interiér podobne: chvíľami nadobúda až muzeálny charakter. 

Fascinácia farbou tvorí afektívne vymedzené, impresionisticky ladené pole. Temné, zmätočné, nešťastné. Tóny červenej, zelenej a modrej si uzurpujú celé izby a krajiny. Zbavujú ich vzduchu. (…) Alebo naopak nakláňajú Etero do akéhosi primárneho, pozitívneho, delikátneho bodu (do bodu nula), kde je všetko stále možné? Alebo vzduch ešte inak, špecificky parfumujú? Sú naozaj funkčným a sebavedomým farebným obehom, alebo skôr rigidným systémom? A ak by aj boli tokom a dynamickým trením, nakoľko je tá cirkulácia voľná a nakoľko okamžite zanášaná či spätne upchávaná determinovaným významom, presným postavením farieb v symbolickom poriadku? Čo na to všetky tie koberce, kreslá, závesy, obrusy, steny, stĺpy? 

Mlčia, prepadávajú sa, veď možno je to inak. Možno je potrebné film pretočiť ešte raz na úplný začiatok. Možno si Etero počína ako odkalisko nečistých vôd, povlakov nekontrolovateľných myslením. A možno do ruky, ktorá nepatrí Etero, do ruky prehŕňajúcej sa v rozsypanom pracom prášku, predsa magicky vsakujú jeho čistiace vlastnosti. (…) Drozd v černičí je filmom-rázcestím. Ambivalentný a nevyrovnaný film o sebaklamoch, o hodnotách aj o prehodnocovaní. Avšak Etero určite je a zostane vzácnou a silnou, stratenou i nájdenou.