Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy

Kam patrím?

Hľadanie domova a identity ako univerzálna skúsenosť

Žofia Ščuroková

Písmo: A- | A+

Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.

Každý z filmov je zasadený do iného prostredia. V Maturantoch sledujú režisérky posledné momenty štúdia gymnazistov Kiery a Andreja z Rimavskej Soboty. Sebastian, protagonista Swaggiest of the Swaggiest je stredoškolák, ktorému sa s mamou a mladšou sestrou podarilo odísť z nebezpečnej štvrti v anglickom Coventry. Najstaršia spomedzi protagonistiek je Azi, hlavná postava Boshphorus Kid, študentka vysokej školy v Istanbule, kde si privyká na život v novom prostredí.

Režisérky si zvolili typologicky podobných protagonistov a protagonistky, ktorí  sa vyznačujú istou mierou uvedomelosti a citlivosti voči svojmu okoliu, so schopnosťou zhodnotiť životné situácie v ktorých sa nachádzajú, ako aj to, čo im budúcnosť ponúka, alebo ako ich, naopak, prostredie limituje.

Spoločným znakom dejových línií je síce výrazný vplyv rodiny na život a svetonázor, každý z príbehov však vo svojom jadre tematizuje čosi iné. Pri Kiere a Andrejovi je to otázka života v chudobnom regióne,  rozdelenia a odcudzenia rodiny kvôli odchodu za prácou do zahraničia. Blížiace sa maturitné skúšky dvojice tak so sebou prinášajú aj premýšľanie nad odchodom za štúdiom a tiež nad budúcnosťou za predpokladu, že by sa z okresu neodsťahovali. V prípade Sebastiana je to vysporiadavanie sa s náročnými životnými podmienkami, vplyv prostredia na jednotlivca a orientovanie sa v procese vlastného dospievania. Príbeh Azi má viac politický podtón, tematizuje vplyv represívnej štátnej politiky rozvracajúcej každodenný život na právo na vzdelanie a vzdelávaciu inštitúciu ako priestor, kde by sa mal mladý človek cítiť bezpečne a slobodne.

Zvolenie vekovo príbuzných protagonistov a protagonistiek by mohlo zvádzať k uvažovaniu o filme ako o generačnej výpovedi. Témy, ktoré dokumenty prezentujú, ale, práve naopak, nie sú nijako špecifické pre danú generáciu. Sú niečím, čo ju presahuje, čo generácie skôr spája, než od seba oddeľuje. Naprieč časom, ale aj geograficky, naprieč Európou. Skúsenosť dospievania, hľadania domova a toho, čo pre človeka predstavuje, ako aj vlastnej identity a osobných ambícií ovplyvnených rodinnými vzťahmi a širším sociálnym a kultúrnym prostredím, je absolútne univerzálna. Všetci mladí ľudia predsa hľadajú odpoveď na  prirodzene sa vynárajúce otázky: kto som a kam patrím?

Dokumentárny triptych umne kombinuje ľahkosť a veselosť s dávkou vážnosti. Formálne sa snímky líšia a každá z nich sa vyznačuje inou mierou odstupu režisérok od snímaných situácií, resp. ich sprítomňovania sa vo filmoch. Vždy sú však kombináciou observačných scén a monológov, prípadne dialógov či iných priamych interakcií mladých ľudí so štábom. Filmy nechávajú hovoriť svojich protagonistov a protagonistky, autorky sa nesnažia prezentovať publiku vlastné stanovisko, vyhýbajú sa vynášaniu súdov a neposkytujú konkrétne závery. Skôr so záujmom sledujú, aký obraz samých seba im v rámci každodenného života nakrúcané osoby ponúknu. Tie na oplátku ponúkajú prekvapivo intímnu úprimnosť a bezprostrednosť.

Občas človek narazí na film, ktorý zatiahne za nitky v jeho vnútri takým spôsobom, že sa o zážitok z neho nechce deliť s inými ľuďmi. Chce si intímny dialóg medzi sebou a filmom nechať iba pre seba, hovieť si v exkluzivite tohto vzťahu a nebyť nútený formulovať do slov pocity, ktoré vie, že jazyk neobsiahne. Ani pátrať po dôvodoch, prečo presne v ňom snímka daný pocit vyvoláva – vtedy hádam sprostredkúva čosi esenciálne z našej existencie. Stačí sa uspokojiť s tým, že to tak je a toto vzácne spojenie existuje. Hodnotenie snímok na základe štandardne zaužívaných binarít dobrý-zlý, invenčný-generický či prívlastkov typu „remeselne zvládnutý“, „artový“ a pod. stráca význam. Film nemusí byť ničím z toho, aby toto nutkanie ustráženia si zážitku a spracovania ho bez akejkoľvek formy externalizácie vyvolal. Tri krátke dokumenty Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej vo mne presne tento pocit vyvolávajú. Z hľadiska naratívnych a formálnych postupov sú síce veľmi štandardné, vnútorným obsahom však dostatočne silné na to, aby som s radosťou uťala akúkoľvek ďalšiu rozpravu o nich a aj ostatným divákom a diváčkam dopriala s troma príbehmi dospievania z rôznych kútov Európy nejaký čas osamote.

 


KAM PATRÍM? TRI PRÍBEHY DOSPIEVANIA Z RÔZNYCH KÚTOV EURÓPY
Slovensko, 2024
RÉŽIA: Martina Buchelová, Debora Pastirčáková ● KAMERA: Martin Jurči ● STRIH: Dušan Varmeďa ● ZVUK: Igor Jedinák ● HUDBA: DJ GÄP
MINUTÁŽ: 78 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 6. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Fotografia z filmu Autíčkári. Foto: BFilm

recenzia Autičkári

Autičkári – kto sú a koho oslovia? Dokumentárny film Dominika Bariho sa týka každého, kto vlastní auto. Téma krádeží vozidiel totiž nie je vzdialená realita, ale riziko, s ktorým sa môže stretnúť prakticky každý z nás. Film poodhaľuje fungovanie takzvaného leopoldovského gangu. Jeho členovia síce operujú po celom Slovensku, no zázemie, veliteľské centrum a sklad nakradnutého majetku mali – a podľa všetkého stále majú – najmä v Leopoldove. Aranžovaná dokumentácia v snímke Autičkári predstavuje komplexne vystavanú estetiku dokurealizmu, v ktorej sa autori programovo pohybujú na jemnej hrane medzi faktickou presnosťou a dramatickou interpretáciou. Starostlivo inscenované rekonštrukcie, odvíjajúce sa od policajných záznamov a osobných svedectiev priamych účastníkov, rafinovane prechádzajú od vernosti faktom až po ich umeleckú variáciu. Tento prístup ukazuje krehkosť hranice medzi reálnym a esteticky dotvoreným. Mimoriadne pôsobivé sú výpovede obetí, ktorých osobné príbehy sú umne konfrontované s detailnými opismi zlodejských praktík. Akoby sa pred nami otvorili hlbiny dvoch protichodných entít. Sedemdesiatštyri minút, v ktorých kontrapunkt vďaka sugestívnym vsuvkám udiera na tú správnu notu. „Mne zomrel otec, keď som mal dvanásť, ... a maminka to nezvládla, no, nezvládla nás nejako držať medzi mantinelmi. Samozrejme, že bola z toho smutná, bola z toho smutná dlhé roky,“ zoznamujeme sa v úvode so zlodejom zo„starej školy“. Jeho životná cesta sa neskôr radikálne...
Strihač Jay Rabinowitz. Foto: VFF

Príde strihač filmov Jarmuscha a Aronofského aj strihačka Jacquesa Audiarda

Odkrývajú zložitý a tvorivý svet za filmami a ponúkajú ponor do profesií, vďaka ktorým môžeme v kinách prežívať príbehy. Medzinárodné networkingové podujatie Visegrad Film Forum už viac ako desaťročie prináša na študentskú pôdu oceňovaných profesionálov z filmového priemyslu a počas niekoľkých dní ich intenzívne spája so študentmi i verejnosťou. 12. ročník sa bude konať tradične na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave od 19. do 22. marca a prinesie strihačskú špičku, jednu z najúspešnejších európskych producentiek či vhľad do súčasnej maďarskej kinematografie. Filmy, ktoré strihal, patria medzi kultové kúsky a pozná ich hádam každý študent filmu. Rekviem za sen (r. Darren Aronofsky, 2000) a Strom života (r. Terrence Malick, 2011) sa dostali na prestížny zoznam najlepšie zostrihaných filmov všetkých čias, ktoré zostavuje strihačská asociácia Motion Picture Editors Guild. Ako dvorný strihač Jima Jarmuscha sa podpísal pod snímky Noc na zemi (1991), Mŕtvy muž (1995), Káva a cigarety (1999), Ghost Dog – Cesta samuraja (1999) a ďalšie. Pracoval však aj na mnohých ďalších známych filmoch, ako napríklad 8. míľa (r. Curtis Hanson, 2002) či Fontána (r. Darren Aronofsky, 2006). Americký strihač Jay Rabinowitz tak už desaťročia posúva hranice filmového rozprávania. Iný, no rovnako zaujímavý pohľad na profesiu strihača prinesie Francúzka Juliette Welfling, ktorá má tiež za sebou dlhú...
Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Českého leva majú Vlny aj Keď život chutí

Českého leva za najlepší film roku 2024 získala snímka Vlny režiséra Jiřího Mádla, ktorá vznikla v česko-slovenskej koprodukcii. „Nesmierne si vážim to, že v našej krajine máme stále verejnoprávne médiá,“ povedala pri preberaní ceny pre najlepší film jeho producentka Monika Kristl. Samotný Mádl si počas večera odniesol hneď dve sošky – za najlepšiu réžiu a scenár. Na filme, ktorý sa odohráva v prostredí rozhlasu a rozpráva príbeh z konca 60. rokov o novinároch, ktorí vzdorujú cenzúre a snažia sa poslucháčom prinášať pravdu, pracoval roky. Nenechal sa odradiť, keď kompetentní na rôznych miestach na tému jeho filmu reagovali, že nie je aktuálna, nikoho nezaujíma, prípadne, že on je na spracovanie tejto témy príliš mladý a nezažil ju. Vlny mali celkovo najviac – 14 nominácií. Na cenu z nich premenili 6. Z Českého leva za vedľajšiu ženskú hereckú úlohu vo filme Vlny sa tešila slovenská herečka Tatiana Pauhofová. Pri jeho preberaní poďakovala okrem režiséra Jiřího Mádla aj všetkým slovenským novinárom, ktorí ešte bránia demokraciu. Český lev pre Novinských V česko-slovensko-francúzskej koprodukcii vznikla animovaná snímka Keď život chutí, ktorú vyhlásili za najlepší animovaný film. Cenu získala aj slovenská producentka Agata Novinski. Jej manžel, skladateľ Michal Novinski, zvíťazil vďaka rovnakému filmu v kategórii hudba. Pripomenul, že jednou z tém filmu je aj hľadanie lásky k sebe samému – ňou...
Zobraziť všetky články