Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy

Kam patrím?

Hľadanie domova a identity ako univerzálna skúsenosť

Žofia Ščuroková

Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.

Každý z filmov je zasadený do iného prostredia. V Maturantoch sledujú režisérky posledné momenty štúdia gymnazistov Kiery a Andreja z Rimavskej Soboty. Sebastian, protagonista Swaggiest of the Swaggiest je stredoškolák, ktorému sa s mamou a mladšou sestrou podarilo odísť z nebezpečnej štvrti v anglickom Coventry. Najstaršia spomedzi protagonistiek je Azi, hlavná postava Boshphorus Kid, študentka vysokej školy v Istanbule, kde si privyká na život v novom prostredí.

Režisérky si zvolili typologicky podobných protagonistov a protagonistky, ktorí  sa vyznačujú istou mierou uvedomelosti a citlivosti voči svojmu okoliu, so schopnosťou zhodnotiť životné situácie v ktorých sa nachádzajú, ako aj to, čo im budúcnosť ponúka, alebo ako ich, naopak, prostredie limituje.

Spoločným znakom dejových línií je síce výrazný vplyv rodiny na život a svetonázor, každý z príbehov však vo svojom jadre tematizuje čosi iné. Pri Kiere a Andrejovi je to otázka života v chudobnom regióne,  rozdelenia a odcudzenia rodiny kvôli odchodu za prácou do zahraničia. Blížiace sa maturitné skúšky dvojice tak so sebou prinášajú aj premýšľanie nad odchodom za štúdiom a tiež nad budúcnosťou za predpokladu, že by sa z okresu neodsťahovali. V prípade Sebastiana je to vysporiadavanie sa s náročnými životnými podmienkami, vplyv prostredia na jednotlivca a orientovanie sa v procese vlastného dospievania. Príbeh Azi má viac politický podtón, tematizuje vplyv represívnej štátnej politiky rozvracajúcej každodenný život na právo na vzdelanie a vzdelávaciu inštitúciu ako priestor, kde by sa mal mladý človek cítiť bezpečne a slobodne.

Zvolenie vekovo príbuzných protagonistov a protagonistiek by mohlo zvádzať k uvažovaniu o filme ako o generačnej výpovedi. Témy, ktoré dokumenty prezentujú, ale, práve naopak, nie sú nijako špecifické pre danú generáciu. Sú niečím, čo ju presahuje, čo generácie skôr spája, než od seba oddeľuje. Naprieč časom, ale aj geograficky, naprieč Európou. Skúsenosť dospievania, hľadania domova a toho, čo pre človeka predstavuje, ako aj vlastnej identity a osobných ambícií ovplyvnených rodinnými vzťahmi a širším sociálnym a kultúrnym prostredím, je absolútne univerzálna. Všetci mladí ľudia predsa hľadajú odpoveď na  prirodzene sa vynárajúce otázky: kto som a kam patrím?

Dokumentárny triptych umne kombinuje ľahkosť a veselosť s dávkou vážnosti. Formálne sa snímky líšia a každá z nich sa vyznačuje inou mierou odstupu režisérok od snímaných situácií, resp. ich sprítomňovania sa vo filmoch. Vždy sú však kombináciou observačných scén a monológov, prípadne dialógov či iných priamych interakcií mladých ľudí so štábom. Filmy nechávajú hovoriť svojich protagonistov a protagonistky, autorky sa nesnažia prezentovať publiku vlastné stanovisko, vyhýbajú sa vynášaniu súdov a neposkytujú konkrétne závery. Skôr so záujmom sledujú, aký obraz samých seba im v rámci každodenného života nakrúcané osoby ponúknu. Tie na oplátku ponúkajú prekvapivo intímnu úprimnosť a bezprostrednosť.

Občas človek narazí na film, ktorý zatiahne za nitky v jeho vnútri takým spôsobom, že sa o zážitok z neho nechce deliť s inými ľuďmi. Chce si intímny dialóg medzi sebou a filmom nechať iba pre seba, hovieť si v exkluzivite tohto vzťahu a nebyť nútený formulovať do slov pocity, ktoré vie, že jazyk neobsiahne. Ani pátrať po dôvodoch, prečo presne v ňom snímka daný pocit vyvoláva – vtedy hádam sprostredkúva čosi esenciálne z našej existencie. Stačí sa uspokojiť s tým, že to tak je a toto vzácne spojenie existuje. Hodnotenie snímok na základe štandardne zaužívaných binarít dobrý-zlý, invenčný-generický či prívlastkov typu „remeselne zvládnutý“, „artový“ a pod. stráca význam. Film nemusí byť ničím z toho, aby toto nutkanie ustráženia si zážitku a spracovania ho bez akejkoľvek formy externalizácie vyvolal. Tri krátke dokumenty Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej vo mne presne tento pocit vyvolávajú. Z hľadiska naratívnych a formálnych postupov sú síce veľmi štandardné, vnútorným obsahom však dostatočne silné na to, aby som s radosťou uťala akúkoľvek ďalšiu rozpravu o nich a aj ostatným divákom a diváčkam dopriala s troma príbehmi dospievania z rôznych kútov Európy nejaký čas osamote.

 


KAM PATRÍM? TRI PRÍBEHY DOSPIEVANIA Z RÔZNYCH KÚTOV EURÓPY
Slovensko, 2024
RÉŽIA: Martina Buchelová, Debora Pastirčáková ● KAMERA: Martin Jurči ● STRIH: Dušan Varmeďa ● ZVUK: Igor Jedinák ● HUDBA: DJ GÄP
MINUTÁŽ: 78 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 6. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agneša Kalinová

V obdobiach väčšieho i menšieho ideologického útlaku Agneša Kalinová spoločne s Pavlom Brankom, Richardom Blechom, Katarínou Hrabovskou a Emilom Lehutom významne formovala filmovú kritiku a recenzistiku na Slovensku. V ideologicky uvoľnených 60. rokoch minulého storočia presvedčivo a jasne vyzdvihovala nové naratívne postupy a tematické štruktúry novovlnných filmov slovenských i českých režisérov. Zároveň aktívne a pohotovo písala aj o zahraničných filmoch, čím slovenskému publiku prinášala potrebnú konfrontáciu s ostatným filmovým svetom. Sama hovorila: „Pre mňa bolo nesmierne dôležité písať o zahraničnej kultúre, o filmoch. Chcela som, aby Slovensko nezostalo zatuchnutou provinciou.“ Agneša Kalinová sa narodila 15. júla 1924 v Košiciach a jej záujem o film sa prejavil už v detstve. „Vyrastala som v Prešove a film bol vtedy jediným oknom do sveta a filmové diela boli jediné umelecké prejavy, ktoré sa k nám dostali v neskreslenej podobe, pretože v Prešove nebolo profesionálne divadlo. Ku knihám sme mali veľmi voľný prístup. Predávala sa nemecká, francúzska česká, slovenská i maďarská literatúra, ale ten film bol naozaj obrovským oknom do sveta, obdivovala som ho,“ spomínala pre Online lexikón slovenských filmových tvorcov na www.ftf.vsmu.sk Kalinová. So svojím budúcim manželom Jánom L. Kalinom (v r. 1949 – 1952  umelecký šéf výroby slovenskej oblasti Československého št. filmu a v roku 1964 zakladateľ a vedúci odboru filmovej dramaturgie na VŠMU...
Eva Krížiková vo filme Čert nespí

Eva Krížiková

Evu Krížikovú charakterizoval úsmev a pozitívne vyžarovanie i takzvaný vnútorný smiech. Tieto umelecké kvality režiséri často zúročovali v komediálnych klasikách. Hoci Krížiková začínala v jednoduchších dievčenských rolách, neskôr jej režiséri začali ponúkať aj záporné či tragické postavy. Postupne sa v jej kariére posilnil príklon k živelným charizmatickým hrdinkám. Rodáčka z bratislavskej Rače (v tých časoch Račisdorf) sa vo filme začala objavovať už v 50. rokoch minulého storočia. Po prvýkrát ako dievča v kantíne vo filme Lazy sa pohli (1952, r. Paľo Bielik), kde však ešte nebola uvedená v titulkovej listine. Nasledujúci rok, ako osemnásťročná, účinkovala v ďalšej Bielikovej snímke V piatok trinásteho (1953). Objavila sa tiež v komédiách, ako Štvorylka (1955, r. Jozef Medveď) či Čert nespí (1956, r. Peter Solan a František Žáček). V roku 1959 si v kultovom diele Kapitán Dabač (r. Paľo Bielik). zahrala Bôrikovu vnučku po boku skvelého Ladislava Chudíka. Následne prišli ďalšie nezabudnuteľné postavy – Filoména v Červenom víne (1975, r. Andrej Lettrich), Štefka v komédii Pozor, ide Jozefína... (1976, r. Jozef Režucha) či Genovéva v Keď jubilant plače (1984, r. Peter Opálený). Filmové remeslo zavesila na klinec postavou Anče vo filme Suzanne (1996) režiséra Dušana Rapoša. Jej poslednou televíznou rolou sa stala Eva Šťastná v seriáli Obchod so šťastím (2008, r. Gejza Dezorz). Filmové úlohy si Eva Krížiková cenila rovnako ako tie...
Magnus von Horn

30. MFF Art Film

Keď sa v roku 2016 festival sťahoval do Košíc, našiel tu vhodnú infraštruktúru na svoje fungovanie. Dnes sa premieta na ôsmich rôznych miestach a všetky sú v pešej dostupnosti od centra. Počas aktuálneho ročníka Art Filmu organizátori oznámili, že festival bude v Košiciach fungovať aj počas nasledujúcich desiatich rokov, čo producent festivalu Ján Kováčik a primátor Košíc Jaroslav Polaček potvrdili podpismi spoločného memoranda. Spomedzi slovenských premiér ponúkol jubilejný Art Film dokument Pavla Korca Akvabely z Prandorfa (nejde o preklep, ale o historický názov dediny pri Leviciach), ktoré zobrazujú päticu žien, čo našli záľubu v plávaní v ľadovej vode. Vo Via Slovakia Víťazoslava Chrappu sa protagonista putovaním po Slovensku ako turista vyrovnáva s démonmi minulosti a film zároveň zachytáva slovenské krásy a atrakcie. Pokiaľ ja žijem Romana Ďuriša je sondou do života mladého Dalibora, ktorý sa po dvoch rokoch vracia z väzenia a musí riešiť situáciu v dysfunkčnej rodine, rozdelenie jeho mladších súrodencov aj problémový vzťah s otcom – alkoholikom. Snímka je zároveň nahliadnutím do zákulisia cirkusového sveta, ktorý je pre Dalibora takisto domovom, kam sa vracia, aby sa priučil remeslu fakíra. Dynamické spracovanie má oporu aj v práci s hudobnou zložkou. Premiérovo pre festivalové publikum sa na Art Filme premietal aj nový film, ktorý tento rok vznikol v Slovenskom filmovom ústave. Návraty k Obrazom starého sveta režiséra Róberta Šuláka sa sústreďujú na dokument Dušana...
Zobraziť všetky články