Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy

Kam patrím?

Hľadanie domova a identity ako univerzálna skúsenosť

Žofia Ščuroková

Písmo: A- | A+

Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.

Každý z filmov je zasadený do iného prostredia. V Maturantoch sledujú režisérky posledné momenty štúdia gymnazistov Kiery a Andreja z Rimavskej Soboty. Sebastian, protagonista Swaggiest of the Swaggiest je stredoškolák, ktorému sa s mamou a mladšou sestrou podarilo odísť z nebezpečnej štvrti v anglickom Coventry. Najstaršia spomedzi protagonistiek je Azi, hlavná postava Boshphorus Kid, študentka vysokej školy v Istanbule, kde si privyká na život v novom prostredí.

Režisérky si zvolili typologicky podobných protagonistov a protagonistky, ktorí  sa vyznačujú istou mierou uvedomelosti a citlivosti voči svojmu okoliu, so schopnosťou zhodnotiť životné situácie v ktorých sa nachádzajú, ako aj to, čo im budúcnosť ponúka, alebo ako ich, naopak, prostredie limituje.

Spoločným znakom dejových línií je síce výrazný vplyv rodiny na život a svetonázor, každý z príbehov však vo svojom jadre tematizuje čosi iné. Pri Kiere a Andrejovi je to otázka života v chudobnom regióne,  rozdelenia a odcudzenia rodiny kvôli odchodu za prácou do zahraničia. Blížiace sa maturitné skúšky dvojice tak so sebou prinášajú aj premýšľanie nad odchodom za štúdiom a tiež nad budúcnosťou za predpokladu, že by sa z okresu neodsťahovali. V prípade Sebastiana je to vysporiadavanie sa s náročnými životnými podmienkami, vplyv prostredia na jednotlivca a orientovanie sa v procese vlastného dospievania. Príbeh Azi má viac politický podtón, tematizuje vplyv represívnej štátnej politiky rozvracajúcej každodenný život na právo na vzdelanie a vzdelávaciu inštitúciu ako priestor, kde by sa mal mladý človek cítiť bezpečne a slobodne.

Zvolenie vekovo príbuzných protagonistov a protagonistiek by mohlo zvádzať k uvažovaniu o filme ako o generačnej výpovedi. Témy, ktoré dokumenty prezentujú, ale, práve naopak, nie sú nijako špecifické pre danú generáciu. Sú niečím, čo ju presahuje, čo generácie skôr spája, než od seba oddeľuje. Naprieč časom, ale aj geograficky, naprieč Európou. Skúsenosť dospievania, hľadania domova a toho, čo pre človeka predstavuje, ako aj vlastnej identity a osobných ambícií ovplyvnených rodinnými vzťahmi a širším sociálnym a kultúrnym prostredím, je absolútne univerzálna. Všetci mladí ľudia predsa hľadajú odpoveď na  prirodzene sa vynárajúce otázky: kto som a kam patrím?

Dokumentárny triptych umne kombinuje ľahkosť a veselosť s dávkou vážnosti. Formálne sa snímky líšia a každá z nich sa vyznačuje inou mierou odstupu režisérok od snímaných situácií, resp. ich sprítomňovania sa vo filmoch. Vždy sú však kombináciou observačných scén a monológov, prípadne dialógov či iných priamych interakcií mladých ľudí so štábom. Filmy nechávajú hovoriť svojich protagonistov a protagonistky, autorky sa nesnažia prezentovať publiku vlastné stanovisko, vyhýbajú sa vynášaniu súdov a neposkytujú konkrétne závery. Skôr so záujmom sledujú, aký obraz samých seba im v rámci každodenného života nakrúcané osoby ponúknu. Tie na oplátku ponúkajú prekvapivo intímnu úprimnosť a bezprostrednosť.

Občas človek narazí na film, ktorý zatiahne za nitky v jeho vnútri takým spôsobom, že sa o zážitok z neho nechce deliť s inými ľuďmi. Chce si intímny dialóg medzi sebou a filmom nechať iba pre seba, hovieť si v exkluzivite tohto vzťahu a nebyť nútený formulovať do slov pocity, ktoré vie, že jazyk neobsiahne. Ani pátrať po dôvodoch, prečo presne v ňom snímka daný pocit vyvoláva – vtedy hádam sprostredkúva čosi esenciálne z našej existencie. Stačí sa uspokojiť s tým, že to tak je a toto vzácne spojenie existuje. Hodnotenie snímok na základe štandardne zaužívaných binarít dobrý-zlý, invenčný-generický či prívlastkov typu „remeselne zvládnutý“, „artový“ a pod. stráca význam. Film nemusí byť ničím z toho, aby toto nutkanie ustráženia si zážitku a spracovania ho bez akejkoľvek formy externalizácie vyvolal. Tri krátke dokumenty Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej vo mne presne tento pocit vyvolávajú. Z hľadiska naratívnych a formálnych postupov sú síce veľmi štandardné, vnútorným obsahom však dostatočne silné na to, aby som s radosťou uťala akúkoľvek ďalšiu rozpravu o nich a aj ostatným divákom a diváčkam dopriala s troma príbehmi dospievania z rôznych kútov Európy nejaký čas osamote.

 


KAM PATRÍM? TRI PRÍBEHY DOSPIEVANIA Z RÔZNYCH KÚTOV EURÓPY
Slovensko, 2024
RÉŽIA: Martina Buchelová, Debora Pastirčáková ● KAMERA: Martin Jurči ● STRIH: Dušan Varmeďa ● ZVUK: Igor Jedinák ● HUDBA: DJ GÄP
MINUTÁŽ: 78 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 6. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Alenka a zázrak z cudzej krajiny. Foto: ASFK

recenzia Alenka a zázrak z cudzej krajiny

Dokumentárny film režiséra Daniela Dluhého Alenka a zázrak z cudzej krajiny je viacnásobným road movie – vonkajším aj vnútorným, smerujúcim do cieľa, ale potom zas rýchlo naspäť do oveľa bezpečnejšieho bodu štartu. Mladá žena Alena Horváthová pochádza zo Spiša. Po mnohých osudových peripetiách dnes žije v Nemecku, pracuje, má vlastné bývanie, milujúcich ľudí po boku. A vydáva sa na výlet na Slovensko, ozajstný poznávací zájazd – do detského domova, kde vyrastala; do azylového domu, kde našla útočisko; do chudobnej rómskej osady, kde žije jej biologická rodina. Okrem filmového štábu ju na ceste sprevádza aj tútor Michael Jagdmann, ktorý spolu s manželkou Marion zohral v Alenkinom živote zásadnú úlohu, taký deus et machina. Scenáristi Daniel Dluhý a Lukáš Marhefka vkročili svojím filmom do hneď niekoľkých trinástych komnát – dôvody a spôsoby štátom riadeného odoberania detí z pôvodných rodín, verejné vzdelávanie vo vylúčených komunitách, inštitucionálna starostlivosť o opustené deti, záchytná pomoc pre problematickú mládež, sanácia rodinného prostredia či vlastne jej donebavolajúca absencia, etnická inakosť, problém chudoby, žiaľ, už generačnej, no a napokon napríklad otázky vzťahovej väzby ne/nadobudnutej v útlom detstve, ktoré, možno viac než si vieme predstaviť, hýbu naším svetom. Na šesťdesiatminútovú snímku je to veľké sústo, preto nečudo, že sa autori pri viacerých vstupoch do tých trinástych komnát dopustili aj omylov, či skôr...
Záber z filmu Za oponou veľhôr. Foto: Dayhey

recenzia Za oponou veľhôr

„To znie ako báseň: Za oponou veľhôr,“ ozve sa ktosi z prítmia kinosály. Už samotný názov napovedá, že film sa nebude držať iba horských kontúr či efektných horolezeckých kulís. Nahliadne hlbšie – až za horizont známeho. Hlavnou hrdinkou je československá horolezkyňa so slovenskými koreňmi Dina Štěrbová. Metafyzickým priečelím dokumentu sú kompozičné princípy, ktoré vyrastajú z prieniku hudby a matematiky – harmónia tónov a čísel ako kľúč k pochopeniu vyšších súvislostí: „Dotyk absolútna alebo je to zjavenie krásy – pre mňa to bola hudba a matematika. Celý život som sa živila matematikou, ale len málokoho sa mi podarilo presvedčiť, že je nielen užitočná, ale aj krásna, že má podobnú stavbu ako gotická katedrála; pri troche fantázie si môžeme predstaviť, že tunajšie stĺpy predstavujú základné kamene, alebo axiómy, klenba je celková matematická teória, ktorá z toho plynie, a spolu to tvorí úžasný, vznosný celok. A keď človek naozaj vnútorne pochopí akýkoľvek výsledok v matematike, je to akoby sa dotkol absolútna – je to podobné, ako keď vylezie na vysokú horu,“ opisuje Dina Štěrbová. Celý dokument je majstrovsky pretkaný percepciami a úvahami o živote a bytí. Nestráca pritom zo zreteľa ľudský rozmer. Tieto špecifické rozprávačské prostriedky, ktoré možno interpretovať prostredníctvom komplementárnych funkcií rozprávača, ako ich definuje Gérard Genette, prekračujú konkrétny...
Atmosféra na festivale Jeden svet 2024. Foto: Jeden Svet/Šimon Lupták

Festivaly bez podpory fondu. Ako to ovplyvní ich podobu?

V apríli 2025 zásahom Rady Audiovizuálneho fondu nezískalo šesť slovenských filmových festivalov finančnú podporu na ďalšie obdobie, hoci odborná komisia ich jednoznačne odporučila podporiť. Ako to ovplyvní festivaly Jeden svet, Filmový festival inakosti, Cinedu, Be2Can, Scandi a June Film Fest? Do festivalového diania sa podobnými krokmi vnáša nestabilita a neistota, ktorá môže na fungovanie organizačných tímov pôsobiť negatívne. Narážajú na finančné a časové limity, ktoré spôsobujú sklzy v reťazci celkovej organizácie. Zároveň takto vzniká zlá vizitka smerom k domácim, ale najmä zahraničným partnerom. Oslovili sme festivalové tímy, aby nám priblížili, ako sa so situáciou vyrovnávajú a čo čaká ich podujatia v ďalšom období. Jeden svet Festival Jeden svet zameraný na ľudské práva má domácu i medzinárodnú prestíž, radí sa medzi podujatia so silnou tradíciou a navyše napĺňa európsky akt o prístupnosti filmových diel prípravou audiokomentárov pre nevidiacich či špeciálnych titulkov pre nepočujúcich. Po 25 rokoch fungovania je činnosť najstaršieho festivalu dokumentárneho filmu na Slovensku reálne ohrozená. Organizátori spustili zbierkovú kampaň na platforme Donio, kde ho môžu ľudia priamo podporiť. (Zachráňme festival Jeden svet | Donio) Každý príspevok je hlasom za kultúru bez cenzúry, apelujú v statuse na sociálnych sieťach. „Bez ohľadu na to, akú sumu sa nám podarí vyzbierať, ľudia nás zahrnuli veľkou podporou, nielen finančnou, ale...
Zobraziť všetky články