Záber z filmu Anora (r. Sean Baker) / Zdroj: CinemArt SK

recenzia Anora

Tvár generácie pestrých masiek

Karin Kissová

Písmo: A- | A+

Víťaz Zlatej palmy z tohtoročného festivalu v Cannes ponúka humornú generačnú výpoveď o priepasti vlastného sebaklamu. V túžbe je schovaná láska, v povrchnosti hĺbka a predsudky vyskakujú spoza každého rohu. Napriek tomu je snímka dôkazom, že život môže byť aj rozprávkou. Aj keď iba na chvíľu. A ak máte peniaze.

Dvadsaťtriročná Ani tvrdo pracuje. Z náročných nočných zmien chodí domov nadránom. Náročné sú preto, lebo nikdy nevie, s kým večer skončí zavretá v izbe. Komunikácia so zákazníkmi nie je ideálna, no Ani nosí na perách široký úsmev. Ako sexuálna pracovníčka nemá na výber. V klube stretáva zábavného a bohatého Ivana, moderného princa s luxusným domom a zmyslom pre utrácanie, ktorý využije jej služby a čoskoro jej už sľubuje snubný prsteň. Do idylky vstúpia Ivanovi ruskí rodičia – zo svadby vôbec nie sú nadšení.

V Kine Lumière zavládla po premietaní filmu Anora zvláštna atmosféra; diváci narodení po roku 1990 žasli, no generácia starších pohoršene krútila hlavou nad prvou polovicou filmu. Veď to je porno! Samý sex! Po ťaživej súdnej dráme Anatómia pádu, ktorá v Cannes zvíťazila vlani, sa pozabudlo na to, že divák sa pri sledovaní držiteľa Zlatej palmy môže aj baviť.

A práve o očakávaniach je aj snímka Anora. Príbeh šikovne pracuje s vyvracaním predsudkov zaužívaných voči sexuálnym pracovníčkam, mužom, Rusom. Aj spoločníčka môže mať svoje potreby. V tomto prípade rýchlo uverí, že splynutie nie dvoch duší, ale finančných prevodov nemá dátum exspirácie a bude si naďalej žiť ako v rozprávke. Herečka Mikey Madison predstavuje dve tváre hrdinky – nebojácnu, silnú a bojovnú, a potom tú reálnu Ani, ktorá pod tvrdou škrupinkou predsa len dúfa v romantický zázrak. Snímka zachytáva veľmi presnú ukážku generácie, ktorá si zvykla na nasadenie neviditeľných „masiek“ ako na určitý obranný mechanizmus. Hlavná hrdinka Ani oddeľuje telo a dušu s nečakanou bravúrou, čím nás mätie a zároveň núti uvažovať.

Stereotypy sú aj zdrojom situačného humoru. Komika pomáha preniknúť bližšie k divákom a pripravuje pôdu na silný, emocionálny záver; Ani nám na malú chvíľu ukáže časť svojho krehkého ja, svojich zranených nádejí, a až vtedy je skutočne nahou. Scenáristicky precízne otáčanie charakterov dopĺňa herecké obsadenie, ktorému sa darí zhadzovať tieto masky s dokonalým načasovaním. Škoda miernych alogickostí, ktoré pribrzdia spád filmu, napr. prečo nikomu hneď nenapadne hľadať Ivana v bare, kde sa s Ani spoznali?

Režisér Sean Baker napísal a natočil príbeh malej nádeje. Anora pôsobí ako povrchná zábava, no vo svojej podstate ide o dobre vykreslený rozdiel spoločenských tried a hĺbavú analýzu ľudského charakteru, ktorý predstavuje celú generáciu. Tiež nám našepkáva, že tí princovia a tie princezné môžu vyzerať inak, ako si ich predstavujeme. A ani ten svet nemusí byť vždy zlý.

Anora
USA, 2024
RÉŽIA, SCENÁR, STRIH ● Sean Baker ● KAMERA Drew Daniels ● HRAJÚ Mikey Madison, Mark Eidelshtein, Paul Weissman, Vincent Radwinsky, Lindsey Normington
MINUTÁŽ 139 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 31. 10. 2024

Hodnotenie: 90%

Záber z filmu Anora (r. Sean Baker) / Zdroj: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

MFF Benátky 2026 ceny Záber z filmu Neznáma žena. Foto: MFF Benátky

Zlatého leva získala v Benátkach Neznáma žena, ocenili aj dokument NAZA

Film Neznáma žena (Woman Unknown) dánsko-egyptskej režisérky May el-Toukhy získal na 83. ročníku MFF v Benátkach v sobotu 12. septembra Zlatého leva pre najlepšiu snímku festivalu. Film sa odohráva v Dánsku po nacistickej okupácii a druhej svetovej vojne. Jeho hrdinka sa má vydávať za bohatého vdovca, má však tajomstvo. Počas vojny mala románik s nemeckým vojakom. „Neznáma žena skúma tému ženského tela ako bojového poľa, a to optikou takzvaných horizontálnych kolaborantiek – mnohých žien v Celej Európe, ktoré počas druhej svetovej vojny udržiavali intímne vzťahy s vojakmi okupačnej armády a po vojne za to znášali tvrdé následky,“ uviedla režisérka. Protagonistku jej filmu stvárnila dánska herečka Mathilde Arcel. Za svoj výkon získala Volpiho čašu pre najlepšiu herečku. Cenu pre najlepšieho herca si odniesol John Malkovich za úlohu agenta v britsko-americko-čilskom komediálnom trileri Martina McDonagha Wild Horse Nine. Strieborného leva – Veľkú cenu poroty udelili snímke Possible Love kórejského filmára Chang-dong Leeho o dvoch manželských dvojiciach. Strieborného leva za réžiu získal pôvodom ruský filmár Ilja Chržanovskij za snímku Dau. Venuje sa v nej fyzikom, ktorí vyvinuli sovietsku atómovú bombu. Snímka vznikala dve desaťročia. Podľa neho nie všetci verili, že film, na ktorom spolupracovalo okolo 2000 ľudí, dokončí. Cenu venoval Charkovu a Ukrajincom, ktorí bojujú v strašnej vojne. A takisto svojej mame, ktorá sa na Ukrajine narodila. Rekordný...
Cinematik 2026 ceny SFÚ Igor Luther. Foto: Punkchart films

Víťazmi Cinematiku 2026 sú Fatherland, Igor a potom a Musíme prežiť

Najlepším slovenským dokumentom na MFF Cinematik 2026 sa stal portrét zosnulého kameramana Igora Luthera Igor a potom v réžii Ivana Ostrochovského. Ceny festival vyhlásil v sobotu 12. septembra. Pokračuje však až do nedele, keď uvedie tiež ocenené snímky. Neskôr ešte vyhlási víťaza ceny publika. „Igor Luther bol fascinujúci a komplikovaný človek, ktorý žil v komplikovanejšej dobe ako žijeme my a napriek tomu sa tej komplikovanosti nebál a v podstate sa z nej tešil a bral to ako výzvu meniť veci k lepšiemu a pre mňa to je veľmi inšpirujúce,“ povedal režisér a producent snímky Ostrochovský pri preberaní ceny Cinematik.doc. O cene rozhodovala trojčlenná medzinárodná porota – distribútorka Michaela Čajková, kameraman Norbert Hudec a filmový kurátor Christopher Small. Snímka Igor a potom vznikla v slovensko-českej koprodukcii. Jej koproducentom je Slovenský filmový ústav. Svetoznámy slovenský kameraman Igor Luther stál za kamerou v snímkach ako Vtáčkovia, siroty a blázni Juraja Jakubiska, Plechový bubienok Volkera Schlöndorffa či Danton Andrzeja Wajdu. Snímka Igor a potom vznikala pôvodne pod názvom Autoportrét a mal ju o sebe nakrútiť sám Luther. Nakoniec túto úlohu na seba prevzal Ostrochovský. „Igor bol už posledné dva roky svojho života vážne chorý a pochopili sme, že ten film musíme natočiť my. Bolo pre nás nepredstaviteľné, aby dokument o v podstate najúspešnejšom slovenskom filmárovi nevznikol,“ povedal Ostrochovský pre Filmsk.sk po uvedení...
Zobraziť všetky články