recenzia Bláznivo Záber z filmu Bláznivo režiséra Paola Genoveseho. Foto: Film Europe

recenzia Bláznivo

Keď o sebe premýšľame až príliš

Karin Kissová

Písmo: A- | A+

Paolo Genovese sa preslávil snímkou Úplní cudzinci (2016). Myšlienka odhalených tajomstiev vyvolala celosvetový ošiaľ v nakrúcaní vlastných národných verzií tohto filmu. U nás aktualizovanú obdobu Známi neznámi (2021) nakrútila Zuzana Marianková podľa scenára Petra Jarchovského. Taliansky režisér Genovese sa v ďalšom filme vracia k problémom dnešnej doby a rôznym formám úniku z reality.  

V snímke Úplní cudzinci sa stretávajú niekoľkí dobrí priatelia v byte pri večeri. Jednému z nich napadne hra – vyložiť telefóny na stôl. Všetky prichádzajúce hovory či správy od toho momentu patria všetkým pri stole. Aj keď sa Úplní cudzinci pýšia veľkou obľúbenosťou, magické prvky, ktoré využívajú v rozuzlení ako zabudnuté a odložené motívy sú rušivé a nedotiahnuté.

V jednom z režisérových ďalších filmov Prvý deň môjho života (2023) sa postavy opäť zapletú do potenciálneho vesmíru, tento raz do času po ich vlastnej smrti. Hoci príbeh brzdia iné problémy, scenár umne pretkáva magický realizmus už od začiatku.

Bláznivo (2025) stavia na príležitostných stereotypných kontrastoch vnútorných myšlienok muža a ženy. Film skúma skromné rande s veľkými očakávaniami. Nervózny Piero si túži na chvíľu oddýchnuť od rutiny rozvedeného otca a učiteľa. Lara má pocit, že zaostáva za životmi svojich priateľov, ktorí majú vlastné rodiny. Pri stole s vínom, kde zdanlivo sedia iba jeden Piero a jedna Lara, existuje niekoľko ďalších Pierov a niekoľko ďalších Lár s vnútornou neistotou a túžbou po romantickom vzplanutí. Keď sa tieto verzie uväznené v mysliach začnú hádať a komentovať všetky reakcie, kladieme si otázky: Existuje návod na dokonalé rande? Ako na druhého pôsobiť čo najlepšie?





Bláznivo (Taliansko, 2025)

RÉŽIA Paolo Genovese ● SCENÁR Isabella Aguilar, Paolo Genovese, Flaminia Gressi, Lucia Calamaro, Paolo Costella ● KAMERA Fabrizio Lucci ● HUDBA Maurizio Filardo ● HRAJÚ Pilar Fogliati, Vittoria Puccini, Claudio Santamaria, Marco Giallini, Edoardo Leo, Claudia Pandolfi, Emanuela Fanelli, Rocco Papaleo

MINUTÁŽ 97 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 4. 9. 2025

 

Hodnotenie: 70%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Digger Tom Cruise a Riz Ahmed vo filme Digger. Foto: Itafilm/Warner Bros. Pictures

recenzia Digger

Alejandro González Iñárritu sa vo svojom najnovšom filme Digger pokúša rozpovedať hneď niekoľko príbehov cez optiku znepokojivo aktuálnych otázok. Primárnym ohniskom je príbeh ropného magnáta, ktorého bezohľadná chamtivosť a absolútna absencia morálnych hraníc privádzajú svet k totálnej environmentálnej skaze. Hlavný hrdina Digger predstavuje dokonalé stelesnenie karikatúry človeka zaslepeného mocou – ide o antagonistu v tej najextrémnejšej a najgrotesknejšej forme. Jeho charakter zrkadlí celý prehnitý svet, ktorý ho obklopuje a živí. Je to bizarný egoista a cynik. Bezočivo sa pridŕža toho jediného, čo miluje. Ilúzie, že práve on patrí medzi nedotknuteľnú hŕstku vyvolených, ktorá má právo rozhodovať o hodnote života a existencii samotnej planéty. Avšak v momente, keď sa divák usadí s očakávaním klasickej lineárnej drámy, nastáva doslovný a prekvapujúci zlom, v ktorom nekompromisným pádom štvrtej steny Iñárritu strháva odstup a stavia nás zoči-voči našej spoluvine. Svojou podstatou ide o dielo vyhýbajúce sa šablónam bežného mainstreamu. Zároveň však disponuje dravosťou a energiou, ktorými je schopný osloviť aj širšie publikum. Zaujímavá je najmä spleť dejových liniek. Ich funkčnosť spočíva v tom, že si každá z nich drží svoje tajomstvo až do úplného záveru. Tvorcovia nám tak informácie dávkujú s rafinovanou presnosťou podľa toho, koľko daný okamih vyžaduje. Vďaka tomu pointa zasiahne diváka v správny...
Keby sa holuby premenili na zlato Záber z filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Foto: guča films

Nemožno túžiť po niekoho triezvosti viac, než on sám

Česko-slovenský dokumentárny film režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato je českým kandidátom na Oscara. Premiéru mal na festivale v Berlíne. Odniesol si odtiaľ dve ocenenia, vrátane ceny pre najlepší dokumentárny film. Odvtedy získal aj viacero ďalších cien a od 8. októbra je aj v slovenských kinách. Protagonistom filmu Pepy Lubojacki je jej brat David. Žije v podstate na ulici a bojuje so závislosťou od alkoholu. Závislosťou trpia aj ďalší príbuzní režisérky. „Ostrakizácia ľudí žijúcich so závislosťou a so skúsenosťou života na ulici často prehliada faktory, ktoré prispievajú k vzniku a rozvoju závislosti, ako medzigeneračná trauma, trauma v detstve či dospelosti, chudoba alebo sociálne vylúčenie,“ hovorí Pepa Lubojacki. „Filmom som chcela poukázať na zaužívané presvedčenie, že ide o zlyhanie vôle, a naopak ponúknuť citlivú perspektívu prostredníctvom trauma-informovaného prístupu. Takú, ktorá sa na môjho staršieho brata a bratrancov žijúcich na ulici a so závislosťou pozerá cez spomienky, spoločné detstvo a lásku a ukazuje ich ako komplexné bytosti s minulosťou, snami a obavami,“ pokračuje filmárka. „Tento prístup nevníma závislosť ako osobné zlyhanie, ale ako možnú reakciu na bolesť, odcudzenie a nenaplnené citové potreby. Je však pre mňa dôležité ukázať aj to, aké je byť dieťaťom alebo súrodencom človeka so závislosťou. A že je potrebné premýšľať...
Zobraziť všetky články