recenzia Bláznivo Záber z filmu Bláznivo režiséra Paola Genoveseho. Foto: Film Europe

recenzia Bláznivo

Keď o sebe premýšľame až príliš

Karin Kissová

Písmo: A- | A+

Paolo Genovese sa preslávil snímkou Úplní cudzinci (2016). Myšlienka odhalených tajomstiev vyvolala celosvetový ošiaľ v nakrúcaní vlastných národných verzií tohto filmu. U nás aktualizovanú obdobu Známi neznámi (2021) nakrútila Zuzana Marianková podľa scenára Petra Jarchovského. Taliansky režisér Genovese sa v ďalšom filme vracia k problémom dnešnej doby a rôznym formám úniku z reality.  

V snímke Úplní cudzinci sa stretávajú niekoľkí dobrí priatelia v byte pri večeri. Jednému z nich napadne hra – vyložiť telefóny na stôl. Všetky prichádzajúce hovory či správy od toho momentu patria všetkým pri stole. Aj keď sa Úplní cudzinci pýšia veľkou obľúbenosťou, magické prvky, ktoré využívajú v rozuzlení ako zabudnuté a odložené motívy sú rušivé a nedotiahnuté.

V jednom z režisérových ďalších filmov Prvý deň môjho života (2023) sa postavy opäť zapletú do potenciálneho vesmíru, tento raz do času po ich vlastnej smrti. Hoci príbeh brzdia iné problémy, scenár umne pretkáva magický realizmus už od začiatku.

Bláznivo (2025) stavia na príležitostných stereotypných kontrastoch vnútorných myšlienok muža a ženy. Film skúma skromné rande s veľkými očakávaniami. Nervózny Piero si túži na chvíľu oddýchnuť od rutiny rozvedeného otca a učiteľa. Lara má pocit, že zaostáva za životmi svojich priateľov, ktorí majú vlastné rodiny. Pri stole s vínom, kde zdanlivo sedia iba jeden Piero a jedna Lara, existuje niekoľko ďalších Pierov a niekoľko ďalších Lár s vnútornou neistotou a túžbou po romantickom vzplanutí. Keď sa tieto verzie uväznené v mysliach začnú hádať a komentovať všetky reakcie, kladieme si otázky: Existuje návod na dokonalé rande? Ako na druhého pôsobiť čo najlepšie?





Bláznivo (Taliansko, 2025)

RÉŽIA Paolo Genovese ● SCENÁR Isabella Aguilar, Paolo Genovese, Flaminia Gressi, Lucia Calamaro, Paolo Costella ● KAMERA Fabrizio Lucci ● HUDBA Maurizio Filardo ● HRAJÚ Pilar Fogliati, Vittoria Puccini, Claudio Santamaria, Marco Giallini, Edoardo Leo, Claudia Pandolfi, Emanuela Fanelli, Rocco Papaleo

MINUTÁŽ 97 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 4. 9. 2025

 

Hodnotenie: 70%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia pod vedením Tomáša Danaya. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým táto partia neodišla na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články