recenzia Bláznivo Záber z filmu Bláznivo režiséra Paola Genoveseho. Foto: Film Europe

recenzia Bláznivo

Keď o sebe premýšľame až príliš

Karin Kissová

Písmo: A- | A+

Paolo Genovese sa preslávil snímkou Úplní cudzinci (2016). Myšlienka odhalených tajomstiev vyvolala celosvetový ošiaľ v nakrúcaní vlastných národných verzií tohto filmu. U nás aktualizovanú obdobu Známi neznámi (2021) nakrútila Zuzana Marianková podľa scenára Petra Jarchovského. Taliansky režisér Genovese sa v ďalšom filme vracia k problémom dnešnej doby a rôznym formám úniku z reality.  

V snímke Úplní cudzinci sa stretávajú niekoľkí dobrí priatelia v byte pri večeri. Jednému z nich napadne hra – vyložiť telefóny na stôl. Všetky prichádzajúce hovory či správy od toho momentu patria všetkým pri stole. Aj keď sa Úplní cudzinci pýšia veľkou obľúbenosťou, magické prvky, ktoré využívajú v rozuzlení ako zabudnuté a odložené motívy sú rušivé a nedotiahnuté.

V jednom z režisérových ďalších filmov Prvý deň môjho života (2023) sa postavy opäť zapletú do potenciálneho vesmíru, tento raz do času po ich vlastnej smrti. Hoci príbeh brzdia iné problémy, scenár umne pretkáva magický realizmus už od začiatku.

Bláznivo (2025) stavia na príležitostných stereotypných kontrastoch vnútorných myšlienok muža a ženy. Film skúma skromné rande s veľkými očakávaniami. Nervózny Piero si túži na chvíľu oddýchnuť od rutiny rozvedeného otca a učiteľa. Lara má pocit, že zaostáva za životmi svojich priateľov, ktorí majú vlastné rodiny. Pri stole s vínom, kde zdanlivo sedia iba jeden Piero a jedna Lara, existuje niekoľko ďalších Pierov a niekoľko ďalších Lár s vnútornou neistotou a túžbou po romantickom vzplanutí. Keď sa tieto verzie uväznené v mysliach začnú hádať a komentovať všetky reakcie, kladieme si otázky: Existuje návod na dokonalé rande? Ako na druhého pôsobiť čo najlepšie?





Bláznivo (Taliansko, 2025)

RÉŽIA Paolo Genovese ● SCENÁR Isabella Aguilar, Paolo Genovese, Flaminia Gressi, Lucia Calamaro, Paolo Costella ● KAMERA Fabrizio Lucci ● HUDBA Maurizio Filardo ● HRAJÚ Pilar Fogliati, Vittoria Puccini, Claudio Santamaria, Marco Giallini, Edoardo Leo, Claudia Pandolfi, Emanuela Fanelli, Rocco Papaleo

MINUTÁŽ 97 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 4. 9. 2025

 

Hodnotenie: 70%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články