Vitajte v kabarete

Pri debatách o hraných historických filmoch takmer vždy strniem v nemom úžase. Nedokážem proste pochopiť, ako evidentne príčetní a inteligentní ľudia dokážu reagovať na túto oblasť kinematografie.

Historické filmy

Iste, práca s historickými faktami je mimoriadne zložitá záležitosť. Hrá tu úlohu etika a estetika, riešenia generované žánrom, ideologické nastavenie autora, rešpekt k minulosti či snaha o jej podvracanie, interpretačné rámce a schémy, rôzne mýtizácie… Ale i tak. Filmové dielo obsahuje predsa vždy dve logiky – umeleckú logiku a logiku reality. Diváci nemajú problém napríklad s retrospektívami alebo detailmi. Ale dokážu sa rozzúriť do nepríčetnosti, keď nie je predstaviteľka trójskej Heleny blondína. Pamätám si absurdné diskusie  v súvislosti s Nehanebnými bastardmi Quentina Tarantina a búrku pomätenosti okolo Nolanovej Odysei. Veď je to hraný film. Fikcia. Autorská výpoveď. Predstava a ilúzia minulosti, nie minulosť samotná. Historický film nie je história. Navyše je inštruktívne rámcovaný titulkami.

Ide aj o otázku voľby. Štylizácia alebo realizmus. Derek Jarman použil vo svojom historickom filme Caravaggio rádio, džezovú hudbu a ukázal písací stroj, Miklós Jancsó v Elektre dokonca vrtuľník. Príkladov je mnoho. Čím vyššia úroveň štylizácie, tým väčšia vzdialenosť od faktov. Ale zároveň väčšia metaforická hodnota.

Na druhej strane sú historické filmy úzkostlivo sa držiace faktov. Ale ani tie sa nevyhnú nezmyselnému komentovaniu. Ak realizmus v umení znamená primeranosť realite, tak by nemal byť zrkadlom, ale prienikom do podstaty zobrazovaného javu. Podobne ako pri sci-fi, ktoré môže byť tiež zobrazené realistickou metódou. Semiotický systém historického žánru je z pohľadu teórie iluzívnosti a pravdivosti od reality vzdialený rovnako ako sci-fi. Aj tu ide, samozrejme, v prvom rade o interpretáciu.

Historické filmy majú však rovnakú nevýhodu ako filmové adaptácie – divák ich konfrontuje s predstavou, ktorú má už vopred vytvorenú.

Generál

V prípade nového slovenského historického filmu Generál Golian jeho autori vsadili na realistické zobrazenie. Estetické ozvláštnenia či formálne experimentovanie vylúčili, mieru štylizácie minimalizovali. Znaky v tomto filme vytvárajú primárne jednoznačné významy, nezdružujú sa do symbolických štruktúr či intelektuálne zložito interpretovateľných metafor a iných štylistických figúr. Chod naratívu nenarúšajú scudzovacie efekty (až na jednu scénu so štylizovanou klapkou a citáciu z filmu Kabaret Boba Fosseho). Dôraz je na emocionálnu identifikáciu diváka. Koniec koncov ide o štandardný, konvenčný mainstreamový film. Nie je to žiadna avantgarda.

K dejinám sa tu pristupuje s úctou a rešpektom. To je najsilnejšia stránka filmu. Referenčné pozadie, teda Slovenské národné povstanie je zobrazené historicky bezchybne. Ako objektívny hrdinský skutok, ale plný chaosu, nedorozumení, klamstva a zrady, ľudských podvodov a politických manipulácií. A napriek chrabrosti, odvahe a obetiam ako ozbrojené hnutie, ktoré bolo po dvoch mesiacoch porazené menšími početnými silami Wehrmachtu. Film to priznáva bez toho, aby spochybňoval jeho historický význam. Nebyť tých hrôz,