Hudba spája, ale aj rozdeľuje

Vyrastal som v 90. rokoch, keď u nás VHS predstavovali významnú formu distribúcie filmov, ktoré si divák mohol sám vyberať na rozdiel od televízneho vysielania. Bolo to obdobie rozmachu videopožičovní, ale aj neoficiálneho šírenia nelegálnych kópií. Vďaka tomu sme mali doma desiatky filmov, ku ktorým som mal prístup. Pozeranie filmov a opakované pretáčanie obľúbených scén sa stalo mojím každodenným koníčkom. Boli to práve filmy majstrov ako Ridley Scott, Francis Ford Coppola, Stanley Kubrick, Martin Scorsese, Alfred Hitchcock, Steven Spielberg, cez ktoré  som si najviac osvojoval princípy filmovej reči. Dracula (1992) ma fascinoval svojou výtvarnosťou a atmosférou, Krstný otec (1972) ma hypnotizoval svojím herectvom, Čeľuste (1975) ma naučili, že na každom políčku filmu v rámci strihovej skladby záleží, a že neukázať je niekedy viac ako ukázať. Gladiátor (2000), ktorého som videl ako 11-ročný v dnes už neexistujúcom bratislavskom kine Istropolis, ma prikoval do sedadla svojou epickosťou a tempom. Mimoriadny zážitok, podobne ako z iného súdka 2001: Vesmírna odysea (1968), ktorá mi ukázala, čo znamená audiovizuálna esej, a že film nie je obmedzený len príbehom a žánrom, ale môže ísť výrazne ďalej vo forme a význame. Vždy, keď si uvedomím, že ten film je z roku 1968, prebehne mi mráz po chrbte....