Hudba spája, ale aj rozdeľuje

Rasistická Amerika tridsiatych rokov a upíri. Mohlo by sa zdať, že režisér Ryan Coogler si odkrojil priveľké sústo. Zvládol to?

Film Hriešnici právom patrí medzi najlepšie snímky roka a ani necelý rok po premiére nestratil nič zo svojej charizmy. V ľuďoch rezonuje dodnes a záujem o tento film opäť ožil po vyhlásení oscarových nominácií. Hriešnici ich získali rekordných 16. Bol to úspech po všetkých stránkach. Kritici, najmä v USA, film vychválili do nebies za Cooglerovu odvahu prepájať žánre a spraviť z toho fungujúci celovečerný film. Bežní diváci si ho užili veľmi podobne, čo napokon potvrdzuje aj príjem krásnych 369 miliónov dolárov z kín.

Hriešnici sú žánrový mix dobovej drámy a hororu zasadený do segregovanej Ameriky 30. rokov, kde sa jedna noc v černošskom juke jointe zmení na boj o život. Bratia Stack a Smoke sa snažia vytvoriť miesto, v ktorom budú čierni aspoň na chvíľu slobodní, s bluesom a tancom, ktoré ľudí spája. Práve táto hudba však pritiahne nečakané zlo v podobe upírov, ktorí im ponúknu, aby sa obrátili na ich stranu a tak nikdy neprežiť bolesť a žiť do konca čias.

Viacero otázok, menej odpovedí

Film vo mne zanechal viacero zaujímavých otázok, no nie všetky odpovede považujem za dostatočne presvedčivé.

Snímka je technicky na absolútnej špičke a IMAX kamera vyzerá v mnohých scénach úžasne. Najviac vynikne v tanečnej sekvencii, kde Sammie hrá pre celý juke joint pieseň I Lied to You. Hrá ju s takým srdcom a intenzitou, akoby zvolával prastarých aj moderných „duchov“, ktorí sa cez hudbu spoja do jednej zvukovej harmónie. A práve v tej chvíli poskytuje utláčanej černošskej komunite aspoň na moment pocit slobody. Stále si myslím, že ide o jednu z najlepších scén roka.

Herecky ťahá Hriešnikov najmä Michael B. Jordan v dvojroli Stacka a Smoka, no výborní sú aj Hailee Steinfeld, nováčik Miles Caton, úhlavný záporák Jack O’Connell či veterán Delroy Lindo. Každá postava tu má svoje neduhy aj osobné problémy. Film ich neoslavuje, iba ich ukazuje také, aké sú, aj s tým, čo všetko napáchali. Zároveň im však dáva priestor byť aspoň na jednu noc „slobodnými“.

Spočiatku som film čítal tak, že postavy si noc užijú naplno, no postupne skĺznu do hedonizmu (alkohol, Sammieho intímna scéna s Pearline napriek jeho viere, chamtivosť oboch bratov) a tým symbolicky „privolajú“ zlo, čiže upírov. Takto som si pôvodne vysvetlil hlavnú myšlienku filmu. Po druhom pozretí si však myslím, že Coogler tým myslel niečo trocha iné.

Upíri tu podľa mňa nevyhľadávajú ľudí v stave najväčšieho potešenia, ale ľudí s výnimočným hudobným talentom. V tomto prípade je to Sammie – jeho spev a hra na gitaru sú pre nich neodolateľné. Hudbu cítia rovnako silno ako ľudia, no prekrúcajú si ju pre vlastné účely, aby každého prerobili na „svoj obraz“. V tom vidím celkom presnú paralelu k parazitickému správaniu bielych voči čiernym komunitám v minulom storočí v Amerike. Chcú čiernej komunite zobrať aj to najcennejšie, čo majú, a tak si ich podmaniť.

Byť voľní aspoň na jeden večer

Hriešnici oslavujú slobodu černošskej komunity a právo rozhodovať o vlastnom prežívaní bez ohľadu na morálnu jednoznačnosť činov, ktoré počas noci nastanú. Byť voľní aspoň na jeden večer a neriešiť, že majú inú farbu pleti než ľudia, pre ktorých pracujú.

Film však naznačuje aj morálne aspekty. Otec Sammieho svojho syna jasne upozorňuje, že večer by nemal tráviť v bare, ale v kostole. Vizuálne je to zvýraznené tým, že členovia komunity sú oblečení v bielom, čo symbolizuje duševnú čistotu. Aj záverečný príkaz zahodiť gitaru pôsobí ako výzva zbaviť sa starých návykov a odstrihnúť sa od „diabla“, ako to naznačoval Sammieho otec. Práve tu podľa mňa dielo trochu nefunguje, scenár si pýtal oveľa presnejšie doladenie.

Všetky tieto tematické elementy do seba nezapadajú úplne tak uspokojivo, ako som očakával. Nezažil som po projekcii onú extázu, o ktorej mnoho ľudí rozprávalo.

Za najdôležitejšie však považujem to, že Coogler vôbec priniesol do mainstreamu film, ktorý chce byť viac než len efektným žánrovým produktom. Hoci Hriešnici u mňa nedosiahli úroveň majstrovského diela, za aké ich označuje mnoho filmových fanúšikov, stále ide o veľmi dobrý film. Fakt dobrý film. Preto ho rozhodne odporúčam a neviem sa dočkať ďalšieho Cooglerovho projektu.