O úprimnosti

Akt pozorovania mení pozorované. Toto tvrdenie platí aj pri dokumentárnom filme. A pri autobiografii zvlášť.

Masky

Akokoľvek sme či chceme byť úprimní, pri pohľade do objektívu zapnutej kamery si vždy nasadíme masku. Alebo si nasadíme masku na masku, pod ktorou je ďalšia maska, to býva ešte častejšie. A rovno si povedzme aj to, že mnohí z nás majú tú najspodnejšiu masku prirastenú k tvári neustále a tie vrchné sa len vymieňajú podľa situácie. Pepa Lubojacki, autorka filmu Keby sa holuby premenili na zlato, sa snaží proti tomu bojovať, ako sa len dá.

Takmer dvojhodinový dokument je prieskumnou úvahou o závislosti, na jednej strane intelektuálnou špekuláciou nad vrodenými, genetickými dispozíciami k alkoholizmu či nadobudnutím závislosti vplyvom vzorcov prostredia. Na druhej strane je zobrazením režisérkinho závislého brata, ktoré ilustruje tú prvú líniu filmu. Ale primárnym, hlavným motívom je ona sama a jej prežívanie rôznych dramatických, bezútešných, zúfalých, ale i veselých situácií, do ktorých sa dostáva pri sledovaní svojho protagonistu.

Režisérke sa nedá poprieť jej snaha o maximálnu úprimnosť – ale dobre si uvedomuje, že nakrúcaním reality vzniká realita nová, iluzívna, a preto to radšej priznáva. Robí to rôznymi scudzovacími efektmi, staré fotografie z rodinných albumov oživuje pomocou AI, niekedy obraz animuje, formálne rozbíja štandardný naratív na kusy a z jeho čriepkov vytvára kaleidoskop rôznych postupov a štylizácií na viacerých úrovniach. Stále však ide o dokumentárny film, ktorého štruktúra drží pohromade vďaka tomu, čo je v ňom realite najbližšie, autentické, najmenej štylizované a najpresvedčivejšie: popis turbulentného a v istom zmysle tragického vzťahu dvoch súrodencov, umelkyne-filmárky a jej brata alkoholika, bezdomovca. Tu je miera autenticity vysoká a presvedčivá, akokoľvek je, samozrejme, „hraná“. Na rozdiel od infantilného hovoriaceho holuba s klobúkom, ktorý to komentuje (po anglicky).

Úprimnosť

Autorka sa často a ostentatívne pohráva so slovným spojením „brutálna úprimnosť“. Akoby chcela divákov presvedčiť, že jej film nie je len sebastredný autoportrét. Ale podľa môjho názoru to nemusí robiť. Vieme, a aj ona vie, priznáva to konštruovaním štylizovaných formálnych prvkov, že v tomto type filmu je absolútna úprimnosť nemožná. Takže sa úprimne snaží o „brutálnu úprimnosť“. Z kontextu je to evidentné.

Problémom filmu nie je teda autentické dokumentárne zobrazenie reality alkoholika-bezdomovca, peripetie jeho osudu ako na príšernej hojdačke v strašidelnom zámku. To je v podstate najzaujímavejšie, táto línia,