O úprimnosti

Akt pozorovania mení pozorované. Toto tvrdenie platí aj pri dokumentárnom filme. A pri autobiografii zvlášť.

Masky

Akokoľvek sme či chceme byť úprimní, pri pohľade do objektívu zapnutej kamery si vždy nasadíme masku. Alebo si nasadíme masku na masku, pod ktorou je ďalšia maska, to býva ešte častejšie. A rovno si povedzme aj to, že mnohí z nás majú tú najspodnejšiu masku prirastenú k tvári neustále a tie vrchné sa len vymieňajú podľa situácie. Pepa Lubojacki, autorka filmu Keby sa holuby premenili na zlato, sa snaží proti tomu bojovať, ako sa len dá.

Takmer dvojhodinový dokument je prieskumnou úvahou o závislosti, na jednej strane intelektuálnou špekuláciou nad vrodenými, genetickými dispozíciami k alkoholizmu či nadobudnutím závislosti vplyvom vzorcov prostredia. Na druhej strane je zobrazením režisérkinho závislého brata, ktoré ilustruje tú prvú líniu filmu. Ale primárnym, hlavným motívom je ona sama a jej prežívanie rôznych dramatických, bezútešných, zúfalých, ale i veselých situácií, do ktorých sa dostáva pri sledovaní svojho protagonistu.

Režisérke sa nedá poprieť jej snaha o maximálnu úprimnosť – ale dobre si uvedomuje, že nakrúcaním reality vzniká realita nová, iluzívna, a preto to radšej priznáva. Robí to rôznymi scudzovacími efektmi, staré fotografie z rodinných albumov oživuje pomocou AI, niekedy obraz animuje, formálne rozbíja štandardný naratív na kusy a z jeho čriepkov vytvára kaleidoskop rôznych postupov a štylizácií na viacerých úrovniach. Stále však ide o dokumentárny film, ktorého štruktúra drží pohromade vďaka tomu, čo je v ňom realite najbližšie, autentické, najmenej štylizované a najpresvedčivejšie: popis turbulentného a v istom zmysle tragického vzťahu dvoch súrodencov, umelkyne-filmárky a jej brata alkoholika, bezdomovca. Tu je miera autenticity vysoká a presvedčivá, akokoľvek je, samozrejme, „hraná“. Na rozdiel od infantilného hovoriaceho holuba s klobúkom, ktorý to komentuje (po anglicky).

Úprimnosť

Autorka sa často a ostentatívne pohráva so slovným spojením „brutálna úprimnosť“. Akoby chcela divákov presvedčiť, že jej film nie je len sebastredný autoportrét. Ale podľa môjho názoru to nemusí robiť. Vieme, a aj ona vie, priznáva to konštruovaním štylizovaných formálnych prvkov, že v tomto type filmu je absolútna úprimnosť nemožná. Takže sa úprimne snaží o „brutálnu úprimnosť“. Z kontextu je to evidentné.

Problémom filmu nie je teda autentické dokumentárne zobrazenie reality alkoholika-bezdomovca, peripetie jeho osudu ako na príšernej hojdačke v strašidelnom zámku. To je v podstate najzaujímavejšie, táto línia, to robí z filmu dokument. Záznam (alebo rekonštrukcia) toho, čo sa skutočne stalo, podľa definície. Pravdaže vás to nemusí baviť, koniec koncov mnohých divákov nemusí zaujímať osud im neznámeho bezdomovca bez toho, aby sa stal metaforickým. Čo v tomto type rozprávania nie je možné. Ale niektorých zaujať môže.

Problémom nie je ani to, že Pepa Lubojacki vo svojom filme vystupuje, stáva sa jeho súčasťou a emocionálne sa tu predvádza s „brutálnou úprimnosťou“. Pretože je naozaj, objektívne vzaté, v príbehu citovo zaangažovaná a otvorene to priznáva. Aj keď divákov nemusí zaujímať vnútorný svet psychicky chorej, aj keď vysoko funkčnej a sympaticky zaujímavej mladej ženy, ktorá sa takto sama portrétuje a analyzuje. Ale niektorých, ktorí majú v sebe vysokú mieru empatie, to zaujme určite.

Problémom nie je ani vyššie spomenutý ohňostroj formálnych ozvláštnení, aj keď sa niekedy otravne opakujú, animačných nápadov komentujúcich dej, to dokonca pozdvihuje tento film skoro až na tú najvyššiu úroveň, na úroveň experimentu. Navyše je to celé (scenár, réžia, kamera, strih: autorka) výborne nakrútené. Funkčný je aj záznam na mobilný telefón. Má to pozoruhodný rytmus, pravidelne sa striedajúce tempo, napätie a chvíľky pre spomalenie a oddych sú rozosiate presne v miestach, kde majú byť. Dramaturgia je najdôležitejšou, najlepšou a najkvalitnejšou zložkou tohto diela.

Problém

Problémom však je úporná snaha upozorňovať diváka, že sa na nič nehráme a že sa snažíme o tú úprimnosť. Ale ona tam z veľkej časti už je. Tak načo to presviedčanie? Príčinou problému je to, že autorka formálne ozvláštňujúce prvky síce nezneužíva, ale neprimerane často nadužíva.

Možno je to však irónia, hra v hre. Maska v maske, ktorá upozorňuje na masku. A ak je to tak, potom som tento pozoruhodný film nepochopil. Možno ide o čisto hraný film, ktorý je špekulatívnou úvahou nad fenoménom autenticity. Ale to by už bolo priveľká, takmer absurdná nadinterpretácia. I keď pekná.

Skutočnosť je sociálny konštrukt. A film tým pádom tiež. Tento konštrukt (film) má v ideálnom prípade ukázať/označiť skutočnosť ako sociálny konštrukt a dekonštruovať ju. To je účelom umenia všeobecne, pochopiť realitu pomocou jej re/dekonštrukcie. Film Keby sa holuby premenili na zlato diváka emocionálne vťahuje do svojho sveta a zároveň mu ukazuje, že tento svet môže byť oveľa nejednoznačnejší, ako si doteraz myslel. A zároveň na neho aj (asi) ironicky žmurká. To nie je zlý výsledok. Zvlášť keď si uvedomíme, že ide o debut.