Dá sa žiť bez lásky?

Od našich predkov nededíme len genetickú výbavu, ale získavame aj súbor emocionálnych vzorcov, prostredníctvom ktorých potom prežívame svet okolo nás. Otázka dedičnej viny a medzigeneračných tráum zaujímala Marka Škopa už pri filmoch Eva Nová a Nech je svetlo. Jeho Láska uzatvára pomyselnú trilógiu o komplikovaných vzťahoch medzi rodičmi a deťmi.

Hlavnou postavou je neurologička Anna. Má tridsať rokov a stále žije s matkou, ktorá jej nedovolila dorásť do celistvej bytosti. Keď v nemocnici spozná Marianu, milujúcu manželku smrteľne chorého Jána, niečo sa v nej začína meniť.

Výživu potrebuje telo aj duša

Anna je úspešná lekárka, no vnútorne je stále malým dieťaťom, márne hľadajúcim lásku a prijatie. Ošetruje Jána s diagnózou ALS, čo je ochorenie častí nervového systému, ktorý ovláda pohyb svalstva, od chôdze až po dýchanie. Nervové bunky prestávajú vysielať signál do svalových buniek, tie strácajú výživu a postupne atrofujú. Hoci je Anna fyzicky zdravá, dlhodobo jej chýba výživa v inej oblasti. Namiesto bezpodmienečnej lásky a prijatia dostávala od manipulatívnej matky pravidelnú dávku pocitov viny, výčitiek a súdov. Lásku a pozornosť tak hľadá rovnakými nástrojmi, aké videla u mamy.

Mama jej tiež dala len to, čo dostala od svojich predkov. Citová nedostupnosť a chlad sa strieda s prejavmi účelovej pozornosti. Matka svoju nespracovanú bolesť presúva na dcéru a tým na chvíľu zmenšuje vlastné utrpenie. A Anna ju radšej premení na bolesť fyzickú, lebo tá je pre mozog zrozumiteľnejšia a aj preto znesiteľnejšia. Je to ale len chvíľkový únik.

Úlohu emocionálne stratenej, matkou ovládanej lekárky mimoriadne presvedčivo zvládla Jana Kovalčiková. Pôsobí zraniteľne, takmer detsky, no zároveň prísne. Nezištná, bezpodmienečná, čistá láska, akú vidí u Mariany (Rebeka Poláková), je pre ňu niečo nové. Ale možno to už niekedy zažila, len to musí v sebe znovu objaviť. Mrazivo presná je aj Ingrid Timková v úlohe chladnej manipulatívnej matky. Mama je náš najbližší človek, nemáme dôvod jej neveriť. Lenže, čo ak sama nevie, ako sa vyrovnať s minulosťou či s vlastnými zlyhaniami, a tak si svoje pocity nešťastia kompenzuje prenášaním viny, citovým vydieraním či snahou o absolútnu kontrolu? Aj jej osobnosť (de)formovali nespracované emocionálne zranenia z detstva. Pod povrchom sa ukrýva traumatizovaná žena.

Sme tu pre niekoho, alebo vyžadujeme, aby tu bol niekto pre nás?

Ak nie sme dosť dobrí pre vlastných rodičov, aký vzťah si vytvárame k sebe a k iným? A môže nešťastná matka vychovať šťastné dieťa? Anna túži po láske, ale nie je schopná ju dať niekomu inému. Chce si ju vynútiť hoci aj klamstvom či násilím. Naučila sa, že láska bolí, že je plná výčitiek, podozrievania, obvinení a súdov. Ale je to ešte láska?

To, že Jánovou diagnózou je ALS, nie je náhoda. Režisérova mama pred pár rokmi podľahla tejto desivej chorobe. Osobná skúsenosť s bezmocnosťou prebudila okrem iného aj úvahy o tom, kedy a čo ešte dokážeme vo svojich životoch zmeniť. Čo máme a čo už nemáme pod kontrolou. Ján je kvôli smrteľnej diagnóze pripútaný na lôžko, bez nádeje na zlepšenie. Jeho telo nefunguje, ale myseľ áno. Keď to ešte dokázal vyjadriť, neprial si v takomto stave žiť. Dnes už neexistuje možnosť, ako by povedal, čo cíti a slobodne rozhodol o tom, čo by chcel. Anna, naopak, túto možnosť má, no zatiaľ o nej nevie. Neuvedomuje si nezdravú pripútanosť k matke, ani ako ju to v živote paralyzuje. Navonok je slobodná, no vnútorne odpojená od seba aj od iných. 

Práve Mariana môže byť katalyzátorom zmeny, ktorú Anna zúfalo potrebuje. Vďaka nej vidí, že vzťah môže stáť aj na úplne iných základoch. Spoznáva lásku, ktorá nie je postavená na podmienkach, očakávaniach, podozrievaní či prehnaných nárokoch, ale na dôvere a na silnom napojení na druhého človeka, kde je podstatná jeho dôstojnosť a osobná sloboda. Kde je objatie a prijatie prejavom lásky a blízkosti a neopatrnosť či drobné nehody sa netrestajú.

Čo všetko sa môže skrývať za tvrdou povahou?

Láska nie je jednoduché pozeranie, no dobré filmy vás prevedú aj takými bolestivými zákutiami, o ktorých ste možno doposiaľ neuvažovali. Marko Škop nakrútil na prvý pohľad nenápadný, tichý film, ktorý nepotrebuje príliš veľa slov na to, aby ste ho spolu s postavami vnútorne intenzívne prežili. Lásku tu zobrazuje v mnohých podobách, od tej najčistejšej cez sebeckú a zraňujúcu až po takú, ktorá úplne chýba. Je to komorná psychologická dráma o komplikovaných vzťahoch a ťažkých témach, ale je pretkaná empatiou a súcitom s ľuďmi, ktorí ubližujú sebe aj druhým. A hoci by mohla súdiť, nerobí tak. Naopak, otvorí vo vás úvahy o tom, čo všetko sa môže skrývať za „tvrdou“ povahou človeka.

Je aj o tom, čo máme a čo nemáme vo vlastných rukách, aké náročné je vystúpiť z tieňa medzigeneračných tráum, ale aj o uvedomení si, že nie sme bezmocní. Hoci to bude náročné, na rozdiel od Jána má Anna stále možnosť nielen nadýchnuť sa, ale aj spraviť prvý krok na ceste k slobode. Pretože najväčšou láskou je, ak dokážeme dať slobodu nielen sebe, ale aj tým, ktorých milujeme.