Ruská spoločnosť v čase vojny

Návrat Andreja Zvjaginceva s filmom Minotaur(2026) bol jedným z najočakávanejších momentov tohtoročného filmového festivalu v Cannes. Najvýznamnejší ruský režisér súčasnosti, ktorého filmy Leviatan (2014) a Bez lásky (2017) získali nominácie na Oscara a ktorého tvorbu opakovane ocenili na prestížnych filmových festivaloch v Cannes a Benátkach, sa po deviatich rokoch rozhodol nakrútiť nový film.

Počas dlhého obdobia tvorivej pauzy ho poznačila ťažká choroba aj jeho odchod z Ruska, do ktorého sa po 24. februári 2022 odmietol vrátiť. Dráma Minotaur získala v Cannes Grand Prix a stala sa francúzskym kandidátom na Oscara. Zvjagincev v snímke s mytologickým názvom rozvíja témy príznačné pre jeho tvorbu, ako je osobná zodpovednosť, morálka či systémové a individuálne zlyhania, a zasadzuje ich do širšieho politicko-spoločenského kontextu „špeciálnej vojenskej operácie.“

Nevera na pozadí vojny

Dej filmu sa odohráva v malom ruskom meste niekoľko mesiacov po vypuknutí vojny. Jeho ústrednou postavou je Gleb (Dmitrij Mazurov), úspešný riaditeľ a hlava rodiny, ktorý žije s manželkou Galinou (Iris Lebedeva) a dospievajúcim synom. Gleb je zavalený prácou a vypuknutie vojny vnáša do jeho firmy chaos. Väčšina zamestnancov sa snaží z Ruska utiecť a Gleb dostáva napriek svojim politickým konexiám príkaz vybrať na mobilizáciu dvanásť vhodných mužov z radov svojich zamestnancov. Napätie však narastá aj v súkromí. Galina sa od neho čoraz viac vzďaľuje, pôsobí apaticky, akoby bola myšlienkami niekde inde. Gleb tuší, že za jej správaním sa skrýva niečo viac. Keď sa dozvie o jej nevere, zúfalo sa snaží vyrovnať so situáciou, ktorej nedokáže dôstojne čeliť. V práci i rodinnom živote čelí okolnostiam, na ktoré reaguje čoraz zúfalejšími rozhodnutiami.

Andrej Zvjagincev sa pri vzniku filmu voľne inšpiroval francúzskou drámou Neverná žena (1969) Clauda Chabrola. Preberá z nej základnú dejovú kostru o nevere a manželskej kríze, ktorú však zasadzuje do kontextu súčasnej politicko-spoločenskej situácie v Rusku. K tej sa pritom nevyjadruje prostredníctvom explicitnej politickej kritiky ani jednoznačných hodnotových súdov.

Využíva svoj charakteristický filmový jazyk, ktorý rozvíjal už v predchádzajúcich snímkach Bez lásky (2017), Leviatan (2014) a Jelena (2011), a sústreďuje sa predovšetkým na jednotlivca, ktorý sa pokúša nájsť východisko v nefunkčnom či skorumpovanom spoločenskom systéme. Sleduje jeho etické dilemy a snahu vykľučkovať zo spleti osobných záujmov, mocenských vzťahov a systémových zlyhaní. Rozhodnutia, ku ktorým sa napokon uchýli, však nezvratne ovplyvňujú nielen jeho vlastný život, ale aj životy ľudí, ktorí sú s ním spätí.

Lojalita ku krajine, ktorá zrádza