Ruská spoločnosť v čase vojny

Návrat Andreja Zvjaginceva s filmom Minotaur(2026) bol jedným z najočakávanejších momentov tohtoročného filmového festivalu v Cannes. Najvýznamnejší ruský režisér súčasnosti, ktorého filmy Leviatan (2014) a Bez lásky (2017) získali nominácie na Oscara a ktorého tvorbu opakovane ocenili na prestížnych filmových festivaloch v Cannes a Benátkach, sa po deviatich rokoch rozhodol nakrútiť nový film.

Počas dlhého obdobia tvorivej pauzy ho poznačila ťažká choroba aj jeho odchod z Ruska, do ktorého sa po 24. februári 2022 odmietol vrátiť. Dráma Minotaur získala v Cannes Grand Prix a stala sa francúzskym kandidátom na Oscara. Zvjagincev v snímke s mytologickým názvom rozvíja témy príznačné pre svoju tvorbu, ako je osobná zodpovednosť, morálka či systémové a individuálne zlyhania, a zasadzuje ich do širšieho politicko-spoločenského kontextu „špeciálnej vojenskej operácie.“

Nevera na pozadí vojny

Dej filmu sa odohráva v malom ruskom meste niekoľko mesiacov po vypuknutí vojny. Jeho ústrednou postavou je Gleb (Dmitrij Mazurov), úspešný riaditeľ a hlava rodiny, ktorý žije s manželkou Galinou (Iris Lebedeva) a dospievajúcim synom. Gleb je zavalený prácou a vypuknutie vojny vnáša do jeho firmy chaos. Väčšina zamestnancov sa snaží z Ruska utiecť a Gleb dostáva napriek svojim politickým konexiám príkaz vybrať na mobilizáciu dvanásť vhodných mužov z radov svojich zamestnancov. Napätie však narastá aj v súkromí. Galina sa od neho čoraz viac vzďaľuje, pôsobí apaticky, akoby bola myšlienkami niekde inde. Gleb tuší, že za jej správaním sa skrýva niečo viac. Keď sa dozvie o jej nevere, stráca nad manželkou kontrolu a zúfalo sa snaží vyrovnať so situáciou, ktorej nedokáže dôstojne čeliť. V práci i rodinnom živote čelí okolnostiam, na ktoré reaguje čoraz zúfalejšími rozhodnutiami.

Andrej Zvjagincev sa pri vzniku filmu voľne inšpiroval francúzskou drámou Neverná žena (1969) Clauda Chabrola. Preberá z nej základnú dejovú kostru o nevere a manželskej kríze, ktorú však zasadzuje do kontextu súčasnej politicko-spoločenskej situácie v Rusku. K tej sa pritom nevyjadruje prostredníctvom explicitnej politickej kritiky ani jednoznačných hodnotových súdov.

Využíva svoj charakteristický filmový jazyk, ktorý rozvíjal už v predchádzajúcich snímkach Bez lásky (2017), Leviatan (2014) a Jelena (2011), a sústreďuje sa predovšetkým na jednotlivca, ktorý sa pokúša nájsť východisko v nefunkčnom či skorumpovanom spoločenskom systéme. Sleduje jeho etické dilemy a snahu vykľučkovať zo spleti osobných záujmov, mocenských vzťahov a systémových zlyhaní. Rozhodnutia, ku ktorým sa napokon uchýli, však nezvratne ovplyvňujú nielen jeho vlastný život, ale aj životy ľudí, ktorí sú s ním spätí.

Lojalita ku krajine, ktorá zrádza

Dôležitým aspektom filmu je obraz ruskej strednej triedy, jej súčasných hodnôt a spôsobu, akým sa vyrovnáva s vojnou. Výrazne sa to prejavuje v scéne, v ktorej sa Gleb stretáva s priateľmi, takisto úspešnými podnikateľmi, a ich rozhovor sa dotkne aj vojny. Kým jeden z mužov považuje účasť na vojne za občiansku povinnosť a odmietnutie bojovať, za zradu vlasti, druhý takúto predstavu spochybňuje otázkou, prečo by mal byť lojálny krajine, ktorá ho opakovane zradila? Gleb však nie je ani otvoreným podporovateľom vojny, ani jej jednoznačným odporcom. Snaží sa predovšetkým zachovať si pohodlie a spoločenské postavenie. Stelesňuje tak konformistický postoj, ktorý film predstavuje ako jednu z podôb fungovania ruskej strednej triedy. Prípadné výčitky svedomia za vyslanie vlastných zamestnancov na front potláča a zastiera alibistickými riešeniami.

Podobne ako vo filme Leviatan, v ktorom Zvjagincev vychádza z mýtu biblickej morskej príšery a jej interpretácie v politicko-právnej teórii Thomasa Hobbesa, aj v Minotaurovi siaha po mytologickom motíve. Minotaur, bytosť s ľudským telom a býčou hlavou, uväznená v labyrinte a živiaca sa ľudskými obeťami, ponúka priestor na úvahy o násilí, moci a človeku uväznenom v nefunkčnom systéme, ktorého súčasťou sa sám stáva.

Vizuálny rukopis kameramana Michaila Kričmana, dlhoročného spolupracovníka Andreja Zvjaginceva, charakterizujú precízne komponované zábery, práca s prirodzeným svetlom a dôraz na architektúru a detaily prostredia. Tlmená farebnosť, prítmie v honosnom dome, vyľudnené ulice a sterilné kancelárie spoluvytvárajú obraz sveta zbaveného ľudskosti a blízkosti. Dômyselná scénografia nám pripomína, že vojna nie je ďaleko. V okolí prechádzajú vlaky s tankami s písmenami Z, lepiči reklám vylepujú nové bilbordy s ruskými hrdinami padlými v boji. Výrazným prvkom filmu je aj hudba Jevgenija a Sašu Galperinovcov, ktorá prostredníctvom disharmonických hudobných motívov dotvára znepokojivú atmosféru filmu.

Korene banality zla

Minotaur je dôležitý film najmä tým, že vojnu na Ukrajine reflektuje z perspektívy ruskej spoločnosti, a to v čase, keď sa jej dôsledky ešte len postupne zapisujú do kolektívnej pamäti. Zvjagincev neodsudzuje, nemoralizuje. Neponúka čiernobiele videnie ruského sveta, ale systematicky odhaľuje korene banality zla či jej tichej akceptácie, ktorá je niekedy mrazivejšia, ako priame násilie na fronte. Znepokojivý obraz vytvára prostredníctvom ľudí, ktorí sa napriek pochybným rozhodnutiam, usilujú zachovať si postavenie a pocit bezpečia. Vojna sa v ich životoch stáva ďalšou okolnosťou, ktorej sa treba prispôsobiť. Práve v tomto zdanlivo nenápadnom mechanizme spočíva najpálčivejšia výpoveď filmu: rozklad spoločnosti sa neprejavuje iba v násilí, ktoré pácha, ale aj v ľahostajnosti, s akou sa naň pozerá.