Dovoliť druhému bezpečne zlyhať

Nový film slovinského režiséra Olma Omerzu Nevďačné bytosti prenáša diváka do dôverne známeho kempu na pobreží Jadranu, aby mu ukázal, ako osamelé môžu byť naše najbližšie vzťahy.

Čerstvo rozvedený otec (Barry Ward) berie deti na spoločnú dovolenku pri mori, aby utužil natrhnuté puto a nestratil svoje krehké postavenie hlavy rodiny. Potom čo sa sedemnásťročná Klára (Dexter Franc) zamiluje do miestneho mladíka Denisa (Timon Šturbej), sa dej vyostruje a prostredníctvom rozprávania s kompaktnou atmosférou divákovi predostiera medzigeneračný príbeh o láske a o tom, čo všetko je človek schopný spraviť, aby ju ochránil. Čo keď je láska práve o tom, aby sme druhým dovolili bezpečne zlyhať?

V poradí piaty celovečerný film Olma Omerzu nadväzuje na režisérovu predošlú tvorbu, ktorú sofistikovane posúva do novej, artovej podoby. Snímka uvedená na medzinárodnom filmovom festivale v San Sebastiáne potvrdzuje režisérovo silné postavenie na nezávislej filmovej scéne. Omerzu rezignuje na divácke očakávania a svojským štýlom predkladá tému rodičovstva, záväzku a slobody, ktorú rodinné vzťahy často obmedzujú.

Komunikácia je základ

Príbeh dvojjazyčnej rodiny aktuálnym a mnohovrstevnatým spôsobom spracúva myšlienku neschopnosti komunikovať a odcudzenia, ktoré vo vzťahoch vytvára. Otec nevie po česky, mama je zo Slovenska a deti spolu napriek spoločnému jazyku sotva prehovoria.

Mladší brat Theo je v zásade bezproblémový, ale vďaka tomu, žiaľ, aj neviditeľný, zatiaľ čo staršia Klára trpí poruchou príjmu potravy. Vďaka vzťahu s Denisom opäť začína jesť. Rodina sa teší pokroku a na malú chvíľu sa zdá, že si spoločný čas užijú. Záhadná smrť Denisovho otca, návšteva polície a Klárin útek donúti ochranárskeho otca spolu s deťmi opustiť dovolenkovú destináciu o čosi skôr. Klára jeho rozhodnutie chrániť ich nedokáže prijať, a tak končí vyhladovaná a zúfalo nešťastná v nemocnici. Denis nepíše a otec s mamou si k dcére nedokážu nájsť cestu. Až dokým nepípne esemeska…

Publikum sa tak spolu s ňou dostáva do zvláštnej, až perverznej virtuálnej bubliny. Jej krvný obraz je takmer v normále, usmiata tvár sa túli k mame a všetko sa zdá byť skoro také pekné, ako malo byť pri mori. Ibaže vlastné klamstvá držia rodinu v zajatí ich spoločnej virtuálnej reality.

Sladká lož a slané vzťahy

Film je rozdelený na dve polovice. Napriek tomu drží ako jednotný a hutný príbeh, ktorý sa organicky mení takmer až na psychologický triler s prvkami čiernej komédie. Kamera Kryštofa Melku sa usiluje o sugestívnosť a surovosť. Neprikrášľuje pobrežie, ani neidealizuje estetiku kempovania, ktorá kontrastuje so sterilným prostredím nemocnice či otcovej garsónky.

Rodinné scény v aute, kde si Klára dopisuje s Denisom a otcovi vibruje mobil, či paradajka vyfľusnutá do bratovej „crocsky“ zjemňujú napätú atmosféru a dávajú divákovi možnosť lepšie sa na postavy napojiť a ich osudy spolu s nimi „nejako“ prežiť. Vďaka absencii pátosu sa v ich zlyhaniach dokážeme až nepríjemne ľahko nájsť. Precízny casting a výborne zvládnuté vedenie najmä mladých hercov drží zložitú dynamiku vzťahov pokope.

Do vzťahu vstupujeme každý sám za seba a v snahe milovať, žiaľ, často opakujeme naučené chyby našich rodičov. Je ťažké dovoliť si nebyť vďačný za niečo také veľké ako je život. Film však podprahovo pripomína, že dieťa sa oň pred narodením nezvykne prosiť.

Nevďačné bytosti konfrontujú publikum s pocitom viny a základnou otázkou: Kedy sa starostlivosť mení na väzenie a láska, či už partnerská alebo rodičovská, na nástroj kontroly?