Od mýtu k logu podľa Nolana

Odysea, aktuálne najnovší film režiséra a scenáristu Christophera Nolana sa v súlade s očakávaniami vrútil do kín s tým, že vo verejnom priestore už ho predchádzala akási povesť. Kontroverzie spojené s obsadením, lebo Helena Trójska obsadená Afroameričankou je fakt čosi, čo je natoľko dôležité, aby sa k tomu vyjadril každý internetový troll. A film sám – ako umelecké dielo – na to možno aj doplatí, ale to je jedno, lebo s filmom – komoditou, už sa bude veselo kupčiť.  

Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a neroztrhali vás. (Matúš 7:6)

Toľko evanjelista v inom definujúcom civilizačnom texte, azda rovnako dôležitom, ako Odysea, aj keď teda, rozhodne nie je mojou ambíciou porovnávať ani autorov, ani diela. Páči sa mi ale predstava sveta, v ktorej, keď sa povie evanjelista, každý vie, že reč je o Písme, o Svätom Písme, teda Biblii, konkrétne o „druhej časti“ teda a Novom zákone a tak ďalej. Čím hlbšie sa ponoríme, tým to bude zaujímavejšie. A keď sa teda povie odysea/Odysea, tak nám, jedna k jednej, vo vedomí zasvietia Homér a jeho epos, čo je Odysea s veľkým „O“ a „dlhé putovanie s rozličnými prekážkami; zložitý životný príbeh“, čo je definícia odysey s malým „o“, ktorá výborne ilustruje význam tej prvej Odysey. A teraz, aktuálne, vďaka frekvencii, nám môže zasvietiť ak Nolanova Odysea, ale verím, že nie bez tých ďalších dvoch.

Osvedčená stratégia

V takejto realite prichádzajú do kina na Nolanovu Odyseu ľudia, ktorí vedia, že idú na verziu niečoho, nečakajú teda čosi fundamentálne nové, nové ex nihilo, lebo vedia, že tento princíp tvorby je vyhradený metafyzike.

A to som si sľúbil, že sa pokúsim napísať recenziu Nolanovej Odysey bez planého mudrovania. Ba kieho, nič z toho nebude, môj postoj k Nolanovej Odysey sa mení s každou ďalšou reakciou, jedny sa mi zdajú príliš hlúpe a banálne, druhé príliš sofistikované, tretie nie sú vôbec o diváckom zážitku, ale akosi sa snažia film kvalitatívne objektivizovať a zároveň som si vedomý skutočnosti, že všetci sa nedobrovoľne stávame figurantmi v sofistikovanej PR kampani, ktorá má ten film predať ďalším a ďalším divákom, aby si „názor urobili sami“, čo je v Nolanovom prípade naozaj už osvedčená a preverená stratégia.

Inšpiruje k premýšľaniu

Odysea je výborný film, lebo inšpiruje k premýšľaniu. Súc priznanou variáciou, prepisom, adaptáciou „klasiky“, ktorú by mal každý poznať, alebo to aspoň môžeme predpokladať, má v sebe mimoriadne hutné pozadie, matériu, ktorá vytvára priestor pre rozmanité úvahy a výklady.

Tak napríklad už skutočnosť, že práve v Homérskych eposoch Ílias a Odysea identifikuje svoj základ epika, ako jeden z troch literárnych druhov, sa v svetle Nolanovej Odysey rozpadá minimálne v tom zmysle, že vo filme to nefunguje a nemôže fungovať, čo je prirodzené, keďže je to iný umelecký druh. A naozaj to vidíme, Nolanova Odysea je viac lyrika a dráma, ako epika.

Výborné je aj akcentovanie nemožnosti rozlišovať medzi akože a naozaj, vďaka čomu história a mytológia nie sú nepriateľky, ale rodné sestry, čo je motív, ktorý ma v Nolanovej Odysey vyslovene nadchol, hoci je nahodený len letmo. A dalo by sa pokračovať, Nolanovu Odyseu považujem za výborné, vynikajúce rozvinutie, aktualizovanie či reinterpretáciu Homérovej Odysey a pevne verím, že vznikne niekoľko serióznych akademických polemík, ktoré Nolanovi poriadne naložia, alebo aj nie, v oboch prípadoch to bude zaujímavé čítanie.                  

Urobil to zase

A teraz problémy.

On to vlastne tak od dvoch tretín nie je film, ale obrazom ilustrované rozprávanie, kde nám Nolan prostredníctvom dialógov a monológov postáv znovu rozpráva, čo už sme videli, ak by nám náhodou prvýkrát význam ušiel. Je to taký ten akoby zásadný dramatický zvrat, ktorý má spätne čosi reinterpretovať, má sa nám rozsvietiť, máme precitnúť a s pomyselným WAU a s úžasom a nadšením vo vedomí máme pochopiť, aké geniálne, super, bystré to je.

No, nie je, a spolu s absolútne dramaturgicky a dramaticky nezvládnutou finálnou akčnou scénou sa ono WAU zmenilo na AU. Urobil to zase, ako v Oppenheimerovi, Tenete, Interstelare a tak ďalej. Ten akoby trik dvojnásobného dramatického zvratu, čo už nie je trikom, ale manierou a floskulou, ktorá bola naozaj naposledy v Nolanovom prípade funkčná v Temnom rytierovi. Odvtedy sa stala signálom, že Nolan akoby svojimi divákmi v skutočnosti pohŕdal. Akože on vie, že oni tú Odyseu v skutočnosti nepoznajú, hoci by to za svet nepriznali, on vie, že sú, jednoducho, pokrytcami, ktorí uviazli v nejakej intelektuálnej póze a skutočne vďační budú vtedy, ak ich v nej ešte utvrdí.

Je to skutočne škoda? Ja vlastne neviem. Nolan našiel svoj jazyk a svoju metódu a každý jeho ďalší film je v tomto zmysle stávkou na istotu. Kým sa raz komerčne naozaj škaredo nepopáli, čo sa mu už ale stane sotva, lebo nech sú tie jeho filmy akékoľvek (hoci všetky sú si podobné ako príslovečné vajcia), predchádza ich kampaň, ktorá potenciálne diváctvo presvedčí, že aj oni by k tomu mali povedať čosi svoje, že sa ich to jednoducho týka a tak sa idú pozrieť a ten zvyšok už je len pachuť z toho, ako o kvalite a nekvalite rozhoduje štatistika.