So starobou som kamarát, inak sa môže obrátiť proti mne

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse.

Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej čajovni Big Ben, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje.

Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto?

Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo či potrebuje skôr ono mňa. Napokon som s prevzatím súhlasil, predsa len, spoločenská klíma sa zmenila a akosi som sa tomu nevyhol. Našťastie, nepotreboval som ani kravatu. Je tu však aj môj osobný pocit, ktorý mi hovorí, že je to vlastne úplne jedno, lebo z jednej strany príde cena alebo nejaký pozitívny ohlas, z opačnej zase reakcia na to, čo robíte alebo ako žijete, a tá vôbec nemusí byť pekná ani elegantná. Takýmto reakciám sa chcem vyhýbať, preto nemám ani počítač, a už vôbec nie sociálne siete. Deje sa množstvo vecí, ale, ako sa vraví, každý zázrak trvá tri dni. Najmä v prípade, keď to nie je žiaden zázrak.

Prečo ste cenu pred rokmi odmietli?

Bolo to ešte za premiéra Gyurcsánya. Tiež mi vtedy zavolali, že by som mal dostať cenu. Povedal som im – ak sa mi ospravedlníte za to, že ste ma označili za udavača, tak ju prevezmem. Ale neospravedlnili sa mi.

Na túto tému sme spolu hovorili pred pätnástimi rokmi, keď o tom vaša dcéra nakrútila dokument Drahí zradení priatelia. Ste s ním aj dnes stotožnený?

Je to skvelý film. Dokonca ho nedávno zaradili medzi desať najlepších filmov zachytávajúcich zmenu a dôsledky totalitného režimu. Som na dcéru veľmi hrdý.

Z čoho vzniklo vaše obvinenie?

Súviselo s príbehom jedného maďarského spisovateľa, ktorý už, žiaľ, nežije. Za minulého režimu ho pre jeho sexuálnu orientáciu vydierali, a tak sa stal spolupracovníkom maďarskej tajnej služby. A potom súviselo aj s jedným mojím priateľom, filmovým režisérom Gáborom Bódym, ktorého tiež prinútili k spolupráci. Bolo to bolestivé, lebo do afér s tajnou službou bolo ľahké vtiahnuť každého, kto čo len trošku nesúhlasil s režimom. A mňa z takejto spolupráce obvinili tiež.

Už ste sa vyrovnali s bolestivou skúsenosťou?

Aj táto sláva trvala iba tri dni, ale pachuť zostala a mala aj následky. Našiel sa svojho času aj taxikár, čo ma opľul. O obvinení som napísal jednu malú novelu, práve z nej potom moja dcéra a jej kolegovia spravili scenár, z ktorého vznikol spomínaný film. Vyhral aj cenu vo Varšave a uvádzali ho tiež v Karlových Varoch. Skrátka, trafili klinec po hlavičke.

Po náročnej liečbe ste sa vrátili na divadelné javisko v monodráme. Je veľmi osobná, spomínate na starých rodičov aj rodičov, na manželku, vykresľujete spoločenské súvislosti a pomenúvate, ako politika zasahovala do vašej rodiny. Hovoríte aj o rakovine, ktorá vás postihla.

O tom teraz nechcem hovoriť.

V tejto súvislosti vás však spomína aj spisovateľ Péter Esterházy vo svojej knihe Pankreasník, kde píše o tejto rakovine, ktorá postihla aj jeho. Aký ste mali vzťah?

Mám rád jeho knihy, najmä tie staršie – Harmoniu caelestis aj s pokračovaním Opravené vydanie. V poslednom roku jeho života sme sa často stretávali na chodbách nemocnice, keď som sprevádzal na chemoterapiu moju manželku. Boli chorí paralelne, ona ho prežila o kúsok. A po smrti oboch som potom sám prekonal tento istý druh rakoviny.

Čo vám dala táto jeho kniha?

Prečítal som ju vtedy vo vlaku, cestou do Pécsu. Myslím, že Péter do nej nevložil to, čo som z našich rozhovorov v nemocnici považoval za najkrajšie. Napríklad, keď som sa ho pýtal, prečo chodí na terapiu autobusom, odpovedal mi: „Milujem, keď do mňa ľudia v autobuse drgajú.“ To je skutočná krása, keď si chorý človek v danej chvíli povie – áno, aj toto chcem ešte zažiť. Aj moja Erzsi sa rada vozila metrom a autobusmi. Myslím, že v danej situácii som prosto videl niečo iné ako on, aj preto mi je ťažké knihu hodnotiť. Videl som najmä moju manželku, ktorá všetko vystihla jednou vetou: „Nikdy by som si nebola pomyslela, že zakotvím práve na onkológii.“ A pre mňa táto jediná veta bude skrátka znamenať viac. Tiež som neveril tomu, že sa dá takto zomrieť. Dnes však nad tým nemožno plakať, ideme ďalej. 

Ako vznikala vaša divadelná monodráma?

Prvotný text som napísal pre MMA – Maďarskú umeleckú akadémiu, keď som do nej vstupoval. A tento text som neskôr rozšíril.

Do akadémie ste vstúpili v roku 2021, ešte v čase bývalej vlády. Priblížite nám, o čo išlo?

Je to inštitúcia paralelná k staršej Szécsenyiho literárnej a umeleckej akadémii, obe združujú uznávaných maďarských umelcov a tvorcov. Pôvodne ma navrhli do Szécsenyiho akadémie, ale napokon ma v nej nechceli ani zadarmo. V tej druhej mi za členstvo aj zaplatia. Ale o to až tak nejde. Skrátka, stál som im za to, rozhodol som sa vstúpiť. A keďže členstvo je podmienené inauguračnou prednáškou, povedal som si, že sa nebudem obmedzovať a budem otvorený. Z mojej prednášky sa v akadémii veľmi netešili, pretože nevznikla podľa predpísaných tradičných postupov, ale skúsil som ju napísať tak, aby sa v nej odzrkadlilo, čo sa s našou spoločnosťou deje. Nuž, bolo z toho veľké haló. Prednáška má ohlas, asi preto, že vznikla ako istá úprimná výpoveď. Nedostala sa do šuplíka k iným inauguračným príhovorom, žije si svoj vlastný život.

Takto sa dostala aj do divadla?

Oslovili ma z Divadla Istvána Örkénya, že by z toho chceli niečo urobiť. Tak som text trošku prepracoval, rozšíril. Do scenára sa dostali aj moje denníkové záznamy, dávne aj nedávne, a zameral som sa na rodinný kruh. 

Kde sa vo vás vzala chuť písať?

Vždy som písal. A mám šťastie na priateľov-spisovateľov, ktorí sa nezľakli čítania mojich písomností a namiesto toho, aby ma odradili, povzbudzovali ma, nech pokračujem. Tak som pokračoval. V každom prípade, mám teraz napísaných asi štyristo strán a zaznamenal som záujem vydavateľstiev. Zatiaľ je to najmä zmätok, nie literatúra. Ale literatúru som ani neplánoval písať. 

Je pre vás dôležité podať verejné svedectvo?

Ide to akosi samo od seba, a keď nejde, položím pero. Nepíšem na počítači, dokonca ani na písacom stroji. Nepoužívam žiadnu klávesnicu, píšem rukou. Zároveň vnímam, že to, čo sa mi rodí v hlave, tiež neprodukuje stroj. Keď niečo napíšem, odídem od toho a po dvoch dňoch sa k tomu vrátim, prečítam si to a hneď lepšie vidím, čo je lepšie rovno vyhodiť a na čo sa dá nadviazať. Môj kamarát spisovateľ mi hovorí, nevyhadzuj nič, raz to všetko bude na niečo dobré. A keď som sa mu priznal, ako často mi nič neschádza na um, vraví – vieš čo, Ďuri, to sú presne tie chvíle, keď môžeš slobodne klamať, spoľahni sa na svoju fantáziu.  

Skúšate to?

Skúsil som, a potom som bol prekvapený, ako cudzo ten text v kontexte toho ostatného pôsobí. Aby som to skrátil – píšem, lebo mi to robí radosť a neriešim, čo príde potom. Nerobím to pre peniaze ani pre žiadne iné výhody.

A čo robíte pre peniaze?

Viem, že keď sa postavím na divadelné javisko, nemám na mysli peniaze. Na druhej strane, keby mi za účinkovanie nezaplatili, bol by som nahnevaný. V prípade divadla však nehovoríme o žiadnych veľkých peniazoch. Film je zase iná vec, ak je dobrý producent.

Vystriedali ste v živote mnoho divadiel. Bolo to prirodzené, alebo ste sa nepohodli, alebo vás príliš zamestnával film?

To sú veľmi prozaické dôvody. Začínal som v debrecínskom divadle v sedemdesiatych rokoch, ale odišiel som, lebo riaditeľ si tam uvádzal vlastnú hru, ktorú napísal. Predtým ju poslal hádam do všetkých divadiel v krajine, ale nikto ju nechcel. Na čítačke som oznámil, že z projektu vystupujem. A potom som, samozrejme, odišiel aj z divadla. Dostal som sa do iného oblastného divadla. Odtiaľ som zase musel odísť, lebo na mňa poľovali policajti, vyhrážali sa, že ma zastrelia.

Robili ste zlobu? Pobili ste sa?

Bola aj bitka, áno. Skrátka, odišiel som. Ale v budapeštianskom Divadle Józsefa Katonu som potom zotrval osem rokov, to nie je málo.

Boli ste problematické dieťa?

Povedal by som, že som fungoval v detstve podobne, ako je to vo filme Chlapci z Pavlovskej ulice. Poznáte, že? Športoval som, chodil som na šerm, aj som sa sem-tam pobil. Často sme sa na ulici klbčili, ale nebolo to zlomyseľné. Keď bol čávo na lopatkách, pomohli sme mu vstať, oprášili sme ho a odprevadili sme ho domov.

Vraj ste sa ocitli aj v nápravnovýchovnom ústave. Ako sa to prihodilo?

To vám neporozprávam. Keď raz budú zverejnené moje zápisky, môžete si to prečítať. V každom prípade, musel som sa naučiť, ako nenechať so sebou zametať. 

Ste rád, že ste dnes opäť na javisku? 

Pravdu povediac, už som sa začal vyrovnávať s tým, že sa naň nevrátim. Navyše som počas choroby prestal mať chuť robiť čokoľvek. Keď žijete mimo Budapešti, vo svojom domčeku na dedine, vlastne vám to už nechýba. Akurát sa vám každý boží deň o šiestej večer niečo v žalúdku zapne, a vypne sa to až o desiatej.

Takto vo vás stále funguje režim divadla?

Do dnešného dňa, každý večer, či hrám alebo nie. Nedá sa tomu vyhnúť. Je to zvláštny pocit. Patrím medzi hercov, ktorí prichádzajú do divadla už o pol šiestej, to už pre mňa neexistuje iný svet, som vo fáze predprípravy na predstavenie. Cíti to celý môj organizmus. Prvá minúta na začiatku predstavenia je vždy náročná, preto som rád, že začíname hudbou. A potom sa všetko zmení a prirodzene uvoľní, akoby som sedel uprostred bezprostredného dialógu. Tak nejako to funguje. A je to dobrý pocit. Navyše divácky záujem narastá, vlani sme mali mesačne jedno predstavenie, tento rok už dve. Veľmi sa z toho teším, som priam šťastný. 

Obmedzuje vás choroba na javisku?

Počas predstavenia si občas sadnem, alebo sa opriem o paličku, ale inak zabudnem na všetky bolesti. Aj po predstavení som okej. Na druhý deň ráno sa ukáže, ako sa mám. Sú dni, keď vstávam pomerne dobre, obe nohy nájdu pôdu pod nohami, nepodlamujú sa. A sú dni, keď to tak nie je a štart do dňa sa predĺži. Otázka je, ako často sa stáva ten druhý prípad. Zatiaľ je to len občas. Ale tým som sa nechcel vyhnúť otázke. Skôr či neskôr – v novembri alebo v januári – ma budú opäť operovať. Vlastne ma to už nerozrušuje, uspia ma. A uvidí sa.

Pri príležitosti preberania spomínanej ceny sa oficiálne zverejnil aj nezostrihaný záznam vášho rozhovoru s režisérom a hercom Róbertom Alföldim z roku 2022. Rozprávali ste sa v ňom veľa o starobe, o samote, o osamelosti. Dokonca ste ho pred kamerou aj rozplakali. Čo sa odvtedy zmenilo vo vašich pocitoch?

S príchodom staroby sa nedá veľmi zmeniť nič. Staroba sa skrátka nasťahuje a býva s vami, vo vás. Skúsenosť hovorí, že je lepšie byť s ňou kamarát, inak sa obráti proti vám. Povedal by som, že sa dá na ňu zvyknúť – ale nie na úrovni pohodlnosti, skôr ako na partnerstvo. Každý deň ju spoznávam o čosi viac a vlastne to nie je zlé. Takto som momentálne nastavený.

Ako sa žije seniorovi vo vašej krajine?

Aj v Maďarsku – zrejme podobne ako u vás – ide o jeden zo základných problémov spoločnosti. Existuje istá veková kategória, ktorá odrazu ostane odkázaná sama na seba. Je to tak, hoci by to tak nemuselo byť. Inak, mne osobne sa zdá, že v starobe sú práve muži tie krehkejšie prípady. Ženy okolo mňa akoby starobu zvládali lepšie, nielen preto, že majú viac rozumu, ale akoby mali viac do činenia s tým všetkým, čo nazývame život. My muži sa radi poľutujeme, aj si nad sebou zanariekame, akoby sme tým boli zaujímaví. Trochu zábavné. A ženy naopak. Tým, že niečo stále chcú, ostávajú akčnejšie. Keď ženu napríklad hnevá, že má nízky dôchodok, schytí sa a ide tam, onam, upratuje, pomáha v kuchyni, skrátka, zarobí si, lebo si vezme nejakú prácu, ktorá sa chlapovi zdá ponižujúca. Deje sa s ňou niečo dôležité a to ju pozdvihne, môžu si ju v nových kruhoch obľúbiť, dokonca sa môže stať nenahraditeľnou. A muži akoby sa radšej vyhýbali práci a smútili. Ale to už nehorázne zovšeobecňujem, existuje predsa množstvo výnimiek.

Takže skutoční chlapi ešte existujú?

Pripomenuli ste mi mojich bývalých študentov. Tí mi hovorievali – Ďuri, s tvojou generáciou chlapi vymreli. Je to veta, ktorej nechcem veriť. Veď aj medzi mojimi bývalými študentmi sú skvelí chlapci, muži a umelci. Samozrejme, občas padnú na hubu, ale to padnú aj ženy, a potom vstanú, idú, bojujú ďalej. A fungujú, chcú fungovať. To nie je nejaká uvedomelá ambícia. Niečo ich ženie, ja tomu hovorím dobrá zvedavosť.

Aká je vaša prvá spomienka na československý film? 

Vynikajúca. Je to film Iná láska, ktorý nakrútil Dušan Trančík. Bolo to úžasné, hoci v tých časoch panovali medzi Čechoslovákmi a Maďarmi veľké predsudky. Mám také spomienky, že keď prichádzali ľudia z Československa na prázdniny na Balaton, ľudia im kradli emblémy zo škodoviek, aj deti na pláži si vedeli navzájom robiť zle. Ale vrátim sa k nakrúcaniu, a teraz sa budem chváliť. Hneď prvé dni boli zaujímavé. Šofér ma priviezol na pľac do lesa, kde som mal scénu, že treba vyťať v lese jeden strom, či sa na to dám, lebo že to je dosť náročné. Pýtam sa, dokopy koľko tých stromov chcete vyrúbať? Povedali, že takých päť-šesť. Hovorím, tak ustúpte, idem na to. Nemal som s tým problém, veď som vyštudoval aj lesnícku školu. Samozrejme, vyťal som iba jeden strom, lesník viac nedovolil, ale úplne to roztopilo medzi nami ľady a od tej chvíle som sa stal miláčikom. Dostal som obrovské ovácie. Potom prišla Neha Martina Šulíka a po nej Pevnosť Drahomíry Vihanovej. Ona sa mi natrvalo vryla do pamäti.

Čím si vás získala?

Bola neuveriteľná, dalo sa s ňou rozprávať úplne o všetkom, s ľahkosťou a vtipom. Koncom šesťdesiatych rokov nakrútila Zabitú nedeľu a potom počas totality vôbec točiť nemohla, Pevnosť vznikla po 25 rokoch ako jej druhý film. Vyučovala strih na univerzite v Prahe, spolupracovala s Františkom Vláčilom a toho som ja miloval. Jeho film Údolí včel je pre moju dušu najväčšie kino, aké som kedy videl.

Váš starý otec vraj pochádzal z Banskej Štiavnice. Boli ste tam niekedy?

Áno, starý otec z maminej strany sa tam narodil, v evanjelickej rodine. Stará mama zase pochádzala z Ostrihomu. Dedo bol učiteľ a je to ten, o ktorom hovorím aj v divadelnej monodráme, on ma vychovával. Neskôr pôsobil v Ipeľskom Sokolci, potom sa rodina počas Trianonu presťahovala do Maďarska. Zanechal po sebe nádherné listy. Štiavnicu som navštívil asi pred dvadsiatimi rokmi, jediný raz. Videl som starorodičovský dom a úplne som sa rozplakal.

Máte ešte chuť zahrať si vo filme?

Mám, ale idem iba vtedy, keď ma volajú študenti z filmárskej školy. Pokladám za povinnosť pomáhať svojej alma mater. A v poslednom období som podporil svojím účinkovaním filmy, ktoré nedostali od štátu podporu.

Cítite sa ako maďarský občan po páde Orbánovho režimu lepšie?

Nikdy v živote som sa ani minútu nebál, ale v poslednom období som pocítil úzkosť.

Úzkosť je dnes rozšírený pocit. Z čoho u vás pramení?

Hovorím si, že to je asi úzkosť ľudí, ktorí sa narodili po vojne. Sledujem politické dianie doma aj vo svete, zároveň viem, čo je to byť trpezlivý a aj som trpezlivý. Úzkosť si človek často zamieňa s očakávaniami a s nádejou. Skrátka, je to zvláštny stav.

Čo sa dá proti tomu robiť?

Pracovať. Veľmi veľa spraviť pre to, aby sa úzkosť odbúrala. Obísť sa to nedá.

Ako vnímate zmeny v kultúrnej politike vašej krajiny?

Predstavy sú premyslené, ale peniaze chýbajú. Všetci chcú ísť jedným smerom, ale prichádzajú z iných odbočiek. Je veľmi náročné takúto situáciu učesať alebo nájsť vôbec nejaký konsenzus. Existuje mnoho pravidiel, zákonov, zmlúv, ktoré vznikli dávno a dnes bránia tomu, aby veci mohli fungovať. Zjavne sa v ich novom nastavovaní potkýname.

Vidíte nádej v najmladšej generácii?

Technologický boom je tu. Sú ľudia, ktorí už pochovávajú kino ako také a majú veľmi presvedčivé argumenty. Z tohto pohľadu je pre mňa divadlo trvácnejšie, deje sa naživo, tu a teraz. To mi dáva nádej a verím, že nie falošnú. Myslím si, že mladí sa toho chcú neskutočne silno zúčastniť. K tomu potrebujú priestor, ale aj vedenie. Ako pedagóg som býval uveličený, akí boli moji študenti rozhľadení, informovaní – ale iba v témach, ktoré zaujímali ich. Mňa zase zaujímalo, či za ich čiastkovým záujmom o isté veci existuje ešte nejaký kultúrny fundament. Vysvitlo, že nie. A keď tento fundament študent nemá, nedokáže si účasť v divadle a lásku k nemu udržať. A je tu ešte jedna vec, za ktorú nemôže len politika, ale sme za ňu zodpovední aj my všetci vo verejnom živote. Naše deti sa učia veľmi rýchlo klamať. Sú manipulované od najútlejšieho veku. Je to dôsledok pohodlnosti v živote dospelých, ktorí ich obklopujú. Keď deti žijú v manipulácii, neskôr sa pokúšajú nájsť svoje malé bráničky, aby túto skúsenosť mohli využívať a napokon manipulujú ony nás, lebo aj my sme s nimi robili to isté.

Z čoho tak usudzujete?

Napríklad, keď prišli na prijímacie pohovory, neskutočne si verili. Dosť veľa času človek strávil vysvetľovaním, že ak, chlapče, nie si k svetu a k sebe úprimný, nebudeš vedieť na javisku zahrať ani dobrý deň. Až keď toto mladý človek prijme, začína z neho sálať tá pravá energia, odrazu je supersonický, rastie a je dobré byť v jeho spoločnosti. Keď vidím na javisku mladého herca, ktorý svoju úlohu úžasne pochopil, napĺňa ma to obrovským pocitom zadosťučinenia.

Také niečo by sme radi pocítili všetci. Ako to dosiahnuť?

Na to šablóna neexistuje. Ale možno stačí, keď si človek uvedomí, že dieťa je dôležitejšie ako on sám. Tam to začína byť dobré. V politike aj vo verejnom živote ma najviac zaujíma práve to, čo robíme s našimi deťmi. Sám už mám vnúčatá.

Vaše názory si cenia ľudia, ktorí chcú po páde bývalej vlády budovať v Maďarsku funkčný systém kultúry. Médiá však sledujú aj to, že sa vo všetkom nezhodnete. Čo je podľa vás zásadné pri dobrom reštarte? Dá sa držať skúsenosti, ktorú sme získali z pádu totality?

Som senior, nie politik. Neviem odvodiť paralely medzi všeobecne platnými normami a historickými presahmi. Myslím, že je to úloha pre politológov. Ja, kým mi to moje telo dovolí, by som radšej zostal na javisku, prípadne na plátne.

György Cserhalmi (1948)

• Narodil sa v Budapešti, detstvo strávil v Debrecene, kde bola jeho mama sólistkou opernej scény v divadle Csokonai.
• V roku 1971 ukončil Divadelnú a filmovú akadémiu v Budapešti.
• V prvých rokoch sa vrátil do rodiska a účinkoval v divadle Csokonai, neskôr pôsobil vo Veszpréme v Petőfiho divadle, v budapeštianskom Novom divadle či v divadle Miklósa Radnótiho, v divadle Vörösmarthy v Székesfehérvári, v Národnom divadle, v divadle Józsefa Katonu či vo filmovom štúdiu Mafilm, potom opäť v Národnom divadle v Budapešti.
• Vo filme spolupracoval s vynikajúcimi a náročnými maďarskými režisérskymi osobnosťami, ako sú Miklós Jancsó (Elektra a jej pravda, 1975, Allegro Barbaro, 1979, Maďarská rapsódia, 1979), István Szabó (Mefisto, 1981, Hanussen, 1988), Gábor Bódy (American torso, 1976, Narcis a Psyché, 1980), Attila Mispál (Cesty svetla, 2005), Péter Gothár (Pravá Amerika, 1988), András Kovács (Milenci na odpoludnie, 1984), Béla Tarr (Zatratenie, 1988), Antal Nimród (Revízori, 2003), Kornél Mundruczó (Mesiac Jupitera, 2017), Marta Mészáros (Polárna žiara, 2017).
• Dráma Mefisto režiséra Istvána Szabóa získala v roku 1981 aj Oscara za najlepší cudzojazyčný film.
• Často účinkoval v zahraničných produkciách a spolupracoval aj s viacerými československými a slovenskými režisérmi a režisérkami.
• Za hlavnú úlohu vo filme Pevnost bol nominovaný na Českého leva.
• Dráma Želary, v ktorej stvárnil jednu z hlavných úloh, bola nominovaná na Oscara.
• V roku 2003 získal na Festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach cenu Hercova misia.
• V novembri 2025 mala divadle Istvána Örkénya premiéru jeho monodráma Székfoglaló (Inaugurácia) v réžii Eszter Novák.
• Je držiteľom mnohých ocenení. V auguste 2026 si od súčasného premiéra Pétera Magyara prevzal jedno z najvyšších maďarských štátnych vyznamenaní – Veľký kríž Maďarského rádu za zásluhy.

Foto: FB/IFF Art Film Košice

Československé a slovenské filmy s Györgyom Cserhalmim

Let asfaltového holuba (1990), réžia Vlado Balco

Marhuľový ostrov (2011), réžia Peter Bebjak

Iná láska (1985), réžia Dušan Trančík

Pevnost (1994), réžia Drahomíra Vihanová

Neha (1991), réžia Martin Šulík

Želary (2003). réžia Ondřej Trojan

Gyorgy Cserhalmi vo filme Neha (1991) režiséra Martina Šulíka. Foto: Dušan Dukát/SFÚ