Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse.
Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje.
Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto?
Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo či potrebuje skôr ono mňa. Napokon som s prevzatím súhlasil, predsa len, spoločenská klíma sa zmenila a akosi som sa tomu nevyhol. Našťastie, nepotreboval som ani kravatu. Je tu však aj môj osobný pocit, ktorý mi hovorí, že je to vlastne úplne jedno, lebo z jednej strany príde cena alebo nejaký pozitívny ohlas, z opačnej zase reakcia na to, čo robíte alebo ako žijete, a tá vôbec nemusí byť pekná ani elegantná. Takýmto reakciám sa chcem vyhýbať, preto nemám ani počítač, a už vôbec nie sociálne siete. Deje sa množstvo vecí, ale, ako sa vraví, každý zázrak trvá tri dni. Najmä v prípade, keď to nie je žiaden zázrak.
Prečo ste cenu pred rokmi odmietli?
Bolo to ešte za premiéra Gyurcsánya. Tiež mi vtedy zavolali, že by som mal dostať cenu. Povedal som im – ak sa mi ospravedlníte za to, že ste ma označili za udavača, tak ju prevezmem. Ale neospravedlnili sa mi.
Na túto tému sme spolu hovorili pred pätnástimi rokmi, keď o tom vaša dcéra nakrútila dokument Drahí zradení priatelia. Ste s ním aj dnes stotožnený?
Je to skvelý film. Dokonca ho nedávno zaradili medzi desať najlepších filmov zachytávajúcich zmenu a dôsledky totalitného režimu. Som na dcéru veľmi hrdý.
Z čoho vzniklo vaše obvinenie?
Súviselo s príbehom jedného maďarského spisovateľa, ktorý už, žiaľ, nežije. Za minulého režimu ho pre jeho sexuálnu orientáciu vydierali, a tak sa stal spolupracovníkom maďarskej tajnej služby. A potom súviselo aj s jedným mojím priateľom, filmovým režisérom Gáborom Bódym, ktorého tiež prinútili k spolupráci. Bolo to bolestivé, lebo do afér s tajnou službou bolo ľahké vtiahnuť každého, kto čo len trošku nesúhlasil s režimom. A mňa z takejto spolupráce obvinili tiež.
Už ste sa vyrovnali s bolestivou skúsenosťou?
Aj táto sláva trvala iba tri dni, ale pachuť zostala a mala aj následky. Našiel sa svojho času aj taxikár, čo ma opľul. O obvinení som napísal jednu malú novelu, práve z nej potom moja dcéra a jej kolegovia spravili scenár, z ktorého vznikol spomínaný film. Vyhral aj cenu vo Varšave a uvádzali ho tiež v Karlových Varoch. Skrátka, trafili klinec po hlavičke.
Po náročnej liečbe ste sa vrátili na divadelné javisko v monodráme. Je veľmi osobná, spomínate na starých rodičov aj rodičov, na manželku, vykresľujete spoločenské súvislosti a pomenúvate, ako politika zasahovala do vašej rodiny. Hovoríte aj o rakovine, ktorá vás postihla.
O tom nechcem hovoriť.
V tejto súvislosti vás však spomína aj spisovateľ Péter Esterházy vo svojej knihe Pankreasník, kde píše o tejto rakovine, ktorá postihla aj jeho. Aký ste mali vzťah?
Mám rád jeho knihy, najmä tie staršie – Harmoniu caelestis aj s pokračovaním Opravené vydanie. V poslednom roku jeho života sme sa často stretávali na chodbách nemocnice, keď som sprevádzal na chemoterapiu moju manželku. Boli chorí paralelne, ona ho prežila o kúsok. A po smrti oboch som potom sám prekonal tento istý druh rakoviny.
Čo vám dala táto jeho kniha?
Prečítal som ju vtedy vo vlaku, cestou do Pécsu. Myslím, že Péter do nej nevložil to, čo som z našich rozhovorov v nemocnici považoval za najkrajšie. Napríklad, keď som sa ho pýtal, prečo chodí na terapiu autobusom, odpovedal mi: „Milujem, keď do mňa ľudia v autobuse drgajú.“ To je skutočná krása, keď si chorý človek v danej chvíli povie – áno, aj toto chcem ešte zažiť. Aj moja Erzsi sa rada vozila metrom a autobusmi. Myslím, že v danej situácii som prosto videl niečo iné ako on, aj preto mi je ťažké knihu hodnotiť. Videl som najmä moju manželku, ktorá všetko vystihla jednou vetou: „Nikdy by som si nebola pomyslela, že zakotvím práve na onkológii.“ A pre mňa táto jediná veta bude skrátka znamenať viac. Tiež som neveril tomu, že sa dá takto zomrieť. Dnes však nad tým nemožno plakať, ideme ďalej.
Ako vznikala vaša divadelná monodráma?
Prvotný text som napísal pre MMA – Maďarskú umeleckú akadémiu, keď som do nej vstupoval. A tento text som neskôr rozšíril.
Do akadémie ste vstúpili v roku 2021, ešte v čase bývalej vlády. Priblížite nám, o čo išlo?
Je to inštitúcia paralelná k staršej Szécsenyiho literárnej a umeleckej akadémii, obe združujú uznávaných maďarských umelcov a tvorcov. Pôvodne ma navrhli do Szécsenyiho akadémie, ale napokon ma v nej nechceli ani zadarmo. V tej druhej mi za členstvo aj zaplatia. Ale o to až tak nejde. Skrátka, stál som im za to, rozhodol som sa vstúpiť. A keďže členstvo je podmienené inauguračnou prednáškou, povedal som si, že sa nebudem obmedzovať a budem otvorený. Z mojej prednášky sa v akadémii veľmi netešili, pretože nevznikla podľa predpísaných tradičných postupov, ale skúsil som ju napísať tak, aby sa v nej odzrkadlilo, čo sa s našou spoločnosťou deje. Nuž, bolo z toho veľké haló. Prednáška má ohlas, asi preto, že vznikla ako istá úprimná výpoveď. Nedostala sa do šuplíka k iným inauguračným príhovorom, žije si svoj vlastný život.
Takto sa dostala aj do divadla?
Oslovili ma z Divadla Istvána Örkénya, že by z toho chceli niečo urobiť. Tak som text trošku prepracoval, rozšíril. Do scenára sa dostali aj moje denníkové záznamy, dávne aj nedávne, a zameral som sa na rodinný kruh.
Kde sa vo vás vzala chuť písať?
Vždy som písal. A mám šťastie na priateľov-spisovateľov, ktorí sa nezľakli čítania mojich písomností a namiesto toho, aby ma odradili, povzbudzovali ma, nech pokračujem. Tak som pokračoval. V každom prípade, mám teraz napísaných asi štyristo strán a zaznamenal som záujem vydavateľstiev. Zatiaľ je to najmä zmätok, nie literatúra. Ale literatúru som ani neplánoval písať.
Je pre vás dôležité podať verejné svedectvo?
Ide to akosi samo od seba, a keď nejde, položím pero. Nepíšem na počítači, dokonca ani na písacom stroji. Nepoužívam žiadnu klávesnicu, píšem rukou. Zároveň vnímam, že to, čo sa mi rodí v hlave, tiež neprodukuje stroj. Keď niečo napíšem, odídem od toho a po dvoch dňoch sa k tomu vrátim, prečítam si to a hneď lepšie vidím, čo je lepšie rovno vyhodiť a na čo sa dá nadviazať. Môj kamarát spisovateľ mi hovorí, nevyhadzuj nič, raz to všetko bude na niečo dobré. A keď som sa mu priznal, ako často mi nič neschádza na um, vraví – vieš čo, Ďuri, to sú presne tie chvíle, keď môžeš slobodne klamať, spoľahni sa na svoju fantáziu.
Skúšate to?
Skúsil som, a potom som bol prekvapený, ako cudzo ten text v kontexte toho ostatného pôsobí. Aby som to skrátil – píšem, lebo mi to robí radosť a neriešim, čo príde potom. Nerobím to pre peniaze ani pre žiadne iné výhody.
A čo robíte pre peniaze?
Viem, že keď sa postavím na divadelné javisko, nemám na mysli peniaze. Na druhej strane, keby mi za účinkovanie nezaplatili, bol by som nahnevaný. V prípade divadla však nehovoríme o žiadnych veľkých peniazoch. Film je zase iná vec, ak je dobrý producent.
Vystriedali ste v živote mnoho divadiel. Bolo to prirodzené, alebo ste sa nepohodli, alebo vás príliš zamestnával film?
To sú veľmi prozaické dôvody. Začínal som v debrecínskom divadle v sedemdesiatych rokoch, ale odišiel som, lebo riaditeľ si tam uvádzal vlastnú hru, ktorú napísal. Predtým ju poslal hádam do všetkých divadiel v krajine, ale nikto ju nechcel. Na čítačke som oznámil, že z projektu vystupujem. A potom som, samozrejme, odišiel aj z divadla. Dostal som sa do iného oblastného divadla. Odtiaľ som zase musel odísť, lebo na mňa poľovali policajti, vyhrážali sa, že ma zastrelia.
Robili ste zlobu? Pobili ste sa?
Bola aj bitka,
