Cez psychologickú drámu Láska sa režisér Marko Škop zamýšľa nad pôvodom narcizmu v rodinách a pokúša sa vysporiadať s chorobami tela aj duše, ktoré sa v istom momente už nedajú liečiť. Jeho nový film príde do kín 24. septembra, vo festivalovej predpremiére ju premietne MFF Cinematik.
Príbeh lekárky Anny a jej pacienta vstúpil do života režiséra Marka Škopa v čase, keď jeho mama bojovala s nevyliečiteľnou chorobou ALS. Rodina odrazu stála zoči-voči utrpeniu, ktoré akoby nemalo konca. S vážnou situáciou riešil aj hlboké dilemy o tom, či je horšie mať chorú dušu alebo choré telo a ako to môže alebo nemôže súvisieť. Zákonite v ňom vyvolali otázku, ako a kedy nechať človeka z tohto sveta odísť. Preto sa v dráme Láska rozhodol zisťovať, ako prijímame smrť, v čom sme dozreli a v čom sme stále deti, ktoré zostávajú čiastkovými objektmi svojich mám.
Mnohé médiá dnes odzrkadľujú, že téma mentálneho zdravia začína ľudí čoraz viac zaujímať. Ako to vnímate vy?
Vnímam to rovnako. Jedným z dôvodov môže byť, že máme viac času zaoberať sa sami sebou, svojím vnútrom. Osobne sa teším, že sa objavuje čoraz viac článkov, rozhovorov, podcastov s odborníkmi z oblasti psychoterapie a psychiatrie, ale aj s ľuďmi, ktorí majú alebo mali rozličné zdravotné problémy a prešli istým terapeutickým procesom.
Aj váš nový film nesie výraznú terapeutickú stopu. Aký bol váš cieľ?
Ide o psychologickú, vzťahovú, do seba uzavretú drámu. Myslím si, že môže diváka upozorniť na niektoré vzorce a zacyklené mechanizmy nášho správania.
Otvárate náročný priestor. Na jednej strane približujete priebeh nevyliečiteľnej choroby, ktorá človeka navždy pripúta na lôžko a núti rozmýšľať o eutanázii, na druhej chorobu medziľudských vzťahov, za ktorými sa skrývajú príčiny zlého konania. Ktorá téma vo vás žila silnejšie?
S oboma som pracoval rovnako intenzívne. Veľmi ma zaujíma objavovanie psychologických blokov, vytesnení, obranných mechanizmov, komplexov, ale napríklad aj téma skutočnej slobody a autentickosti. Dôležité boli aj konzultácie s odbornými spolupracovníkmi.
Ako ste ich využili pri práci na filme?
Keďže z rodinných dôvodov žijem čiastočne na Slovensku a čiastočne v Chorvátsku, tak som často v Záhrebe. Mám tam kamaráta, doktora Ladislava Pavića, rádiológa, ktorý má zároveň doktorát z psychiatrie a píše odborné texty. Chodím sa s ním prechádzať do lesoparku, tento scenár so mnou konzultoval z oblasti psychiatrie v prvom rade on. Dával mi spätné väzby už aj na moje predchádzajúce filmy. Veľa sa rozprávame nielen o psychológii a psychiatrii, ale aj o literatúre, filmoch, o umení všeobecne. Popri tom sa, samozrejme, venujeme aj osobným témam. Navzájom si ponúkame nové pohľady.
Takto sa zrodil váš námet?
Námet je dlhodobejší. Už dlho sa venujem vzťahom rodičov a detí, ktoré môžu mať aj problematické podoby. Tentoraz som sa rozhodol zobraziť vzťah mamy a dcéry, ktorý je až nezdravo zrastený a oproti nemu postaviť lásku, ktorá je nesebecká, nezištná. Okrem toho, moja mama pred ôsmimi rokmi podľahla ALS – amyotrofickej laterálnej skleróze, nevyliečiteľnej chorobe, ktorá v tele ničí motorické neuróny, keď človeku postupne odchádzajú svaly, až kým na konci nestratí aj schopnosť samostatne dýchať.
To muselo byť veľmi bolestivé.
Naša rodina prešla fázou dlhodobo predlžovaného utrpenia. A vo mne zostala otázka, čo je to vlastne za bytie, keď s vaším telom nemôžete robiť vôbec nič, máte bolesti, ktoré sa dajú tlmiť iba do istej miery, a popri tom ste mentálne pri vedomí. Zaujímalo ma, do akej miery je porovnateľné, keď sa človek cíti zaživa mŕtvy, lebo má diagnózu ALS a oproti tomu to, keď sa cíti mŕtvy mentálne, pričom fyzicky je úplne zdravý. Ako vnímať plnohodnotnosť ľudskej identity? A čo to môže byť v prípade hlavnej postavy filmu – lekárky Anny, keď človek nemá možnosť rozvinúť sa v samostatného jedinca a stále je čiastkovým objektom svojej mamy?
Dostávame sa do analýzy rodinných konštelácií. Ako ste modelovali príbeh?
Postupne som skladal dramatickú postavu, ktorá by veľmi chcela cítiť v sebe úplnosť a celistvosť, ale nevie, ako k tomu dospieť. Zažíva zmätok, lebo ju od detstva matka buď rozmaznávala, chlácholila a opatrovala ako bábiku, alebo, naopak, trestala, ignorovala a využívala ako objekt vhodný pre vlastný pocit moci a kontroly. Mama na to má svoje dôvody, ona je zase obeťou svojej vlastnej matky. A dcéra Anna si to, čo jej chýba, kompenzuje napríklad v práci prehnanou starostlivosťou o pacientov. Potrebuje mať silný pocit dobroty a užitočnosti, prejavuje až mesiášsky komplex. Otázka je, do akej miery je to, čo robí, naozaj pre dobro pacientov a koľko je tu vlastného dosycovania sa.
Keď ľudia zneužívajú iných ľudí pre vlastný pocit uspokojenia, môže sa ich trauma navonok prejavovať aj pozitívne, no vo vnútri sa prenáša ako choroba do ďalších vzťahov. Váš príbeh sa práve týmto komplikuje. Preto ste zvolili aj tandemovú spoluprácu na scenári?
Scenár som začal písať sám a so Zuzanou Liovou som najprv spolupracoval ako s dramaturgičkou, podobne ako pri predchádzajúcich filmoch. V jednej chvíli mi začalo byť jasné, že by som v tomto prípade veľmi potreboval väčšiu pomoc. Preto som Zuzke navrhol, či by nechcela byť nielen dramaturgičkou, ale aj scenáristkou. Dlho to zvažovala, no čím viac sme sa rozprávali a ja som jej vysvetľoval, ako sa na to pozerám a čo som si o tom dovtedy naštudoval a zistil, tým väčšmi som získaval pocit, že naše rozhovory sú pre ňu zaujímavé a objavuje v nich niečo nové. V istom okamihu napokon povedala dobre, poďme to písať spolu. Veľmi som sa tomu potešil.
Čo to filmu prinieslo?
Scenár sa rozrástol aj do šírky, ale predovšetkým do hĺbky, za čo som jej nesmierne vďačný. Zuzka síce nemá zo svojho najbližšieho okolia podobnú skúsenosť, ale veľmi citlivo vníma kvalitu vzťahov a dokáže v nich uchopiť pravdivosť. O to išlo, bez ohľadu na to, či hovoríme o matke s dcérou alebo o iných kombináciách partnerstiev či rodinných väzieb. Snažili sme sa v prvom rade o pravdivosť a postavy sme nemodelovali divácky ústretovo.
Napríklad?
Pracovali sme napríklad aj s motívom mizogýnie, keď sa žene siaha na jej plodivý priestor a vtedy dokáže ubližovať inej žene. Dôležitá vo filme je transgeneračná trauma, keď ľudia cítia hnev voči svojim rodičom, ale zároveň od nich nasali niektoré stereotypy, pričom aj rodičia ich takto opakovali, takže sa prenáša poloha obete.
Máte takú skúsenosť?
Vyrastal som na Slovensku a vnímam, že stále preberáme pozostatky chladnej výchovy našich predkov. Snažil som sa to vyjadriť už aj vo filme Nech je svetlo. Mnohí naši starí a prastarí rodičia boli vychovávaní v ťažkých ekonomických podmienkach, v chudobe, žilo sa z ruky do úst, nemali čas a priestor prejavovať veľa nežnosti. Svoju rolu tu určite zohrala aj kultúra, že deti majú v prvom rade poslúchať a robiť. Napríklad povedať v časoch môjho detstva ľúbim ťa, to sa nepatrilo a keď to zaznelo v
