rozhovor Tomáš Krupa Režisér a producent Tomáš Krupa. Foto: Ondřej Szollos

rozhovor Tomáš Krupa

Chcel som natočiť krásny film o konci sveta

Martin Kudláč

Písmo: A- | A+

Režisér a producent Tomáš Krupa sa vo svojich dokumentoch vracia k otázkam slobody a možností človeka rozhodovať o vlastnom živote. V celovečernom debute Absolventi: Sloboda nie je zadarmo (2012) sledoval mladých ľudí, ktorých predstavy o budúcnosti narážajú na pravidlá trhu. V Dobrej smrti (2018) sa prostredníctvom príbehu nevyliečiteľne chorej Janette venoval dôstojnosti a slobode rozhodnúť o vlastnom konci. Novinka Musíme prežiť, ktorá príde do kín 26. novembra, obracia pozornosť k odhodlaniu ľudí pokračovať v živote na miestach, ktoré sa im menia pred očami.

Časozberný observačný dokument Musíme prežiť prepája štyri podoby prispôsobovania sa klimatickej zmene. Na pobreží Severnej Karolíny obyvatelia čelia postupujúcemu oceánu, v mongolskej púšti Gobi rodina sadí stromy, v austrálskom Coober Pedy sa pred horúčavou žije pod zemou a v Grónsku ustupujúci ľad premieňa podmienky rybolovu aj zaužívaný spôsob života. Rozprávanie vyrastá z každodenných situácií a rozhovorov protagonistov. Veľkorysé obrazy krajiny a strihové prepájanie vzdialených miest dávajú jednotlivým skúsenostiam spoločný rámec. Krupu zaujíma predovšetkým vynaliezavosť a vytrvalosť ľudí, ktorí si chcú zachovať domov.

Dokument Musíme prežiť mal svetovú premiéru v marci 2026 na festivale dokumentárnych filmov v Solúne a slovenskú 20. júna na MFF Art Film v Košiciach. Na MFF Cinematik získal Cenu primátora mesta Piešťany a na festivale Jeden svet hlavnú cenu v súťaži Slovensko a Česko za ľudské práva aj čestné uznanie poroty Asociácie slovenského dokumentárneho filmu.

V Mongolsku ste začali nakrúcať starého otca, ktorý zasvätil život sadeniu stromov. Po vašej prvej návšteve zomrel. Čo to znamenalo pre rodinu a pre pokračovanie filmu?

Náš vzťah s mongolskou rodinou sa vyvíjal v období zásadnej zmeny. Príbeh sa spočiatku sústreďoval na starého otca, ktorý zasvätil život sadeniu stromov a vysvetľovaniu ich významu. Krátko po našej prvej návšteve však vo veku 83 rokov zomrel. Zostala pred nami ťažká otázka. Kto bude pokračovať v jeho odkaze? Pri druhej návšteve som si nebol istý, či presvedčím jeho dvoch vnukov, aby predstúpili pred kameru. Mal som pocit, že spočiatku s nami spolupracovali len z úcty k starému otcovi a jeho želaniu, nie z vlastného presvedčenia. Napokon súhlasili aj vďaka podpore ich tety, dcéry zosnulého, ktorá chcela uctiť otcovu pamiatku.

Časom sa z nás stali blízki priatelia a projektu prejavili obrovskú dôveru. Dnes sú veľmi zvedaví na výsledný film a kde všade sa premieta. Tešili sa, že sa s ním vrátim do Mongolska. Musíme prežiť totiž vybrali na 18. ročník Ulaanbaatar Film Festival, kde mal mongolskú premiéru za účasti celej rodiny.

rozhovor Tomáš Krupa
Záber z filmu Musíme prežiť. Foto: ASFK

Spomeniete si na prvé stretnutie s rodinou po jeho smrti? Čo sa vtedy odohralo?

Keď som sa o úmrtí starého pána Baraduuzu dozvedel, pochopil som, že rodina bude potrebovať čas. Na pohreb vycestovala z Ulanbátaru pomocná lokálna produkcia s mongolským kameramanom. So súhlasom rodiny zaznamenali rozlúčkový obrad  pre film. Tento zlom v ňom musel byť. Mali pre to porozumenie, ale nebolo vyslovené, či budeme nejako pokračovať v nakrúcaní aj potom. Povedal som si, že im dáme čas na trúchlenie a vyrovnanie sa so situáciou. Nevedia po anglicky, takže na komunikáciu sme potrebovali prostredníka. Nejde len o preklad, ale aj o chápanie miestnej mentality. Po niekoľkých mesiacoch sme sa im ozvali s tým, že plánujeme pokračovať a že by sme sa v hlavnom meste Ulanbátari mohli stretnúť. Vnuci tam pravidelne cestovali kvôli práci a obchodu.

So šéfom mongolskej produkcie sme si vysvetlili, čo chcem. Iba som predpokladal, že v sadení stromov a zveľaďovaní zelenej oázy v púšti Gobi bude chcieť rodina pokračovať, aby udržala posolstvo starého pána aj do budúcnosti. Istý som si však byť nemohol. Vycestoval som so štábom s rizikom, že sa môže stať hocičo a nemal som pocit istoty, že ich presvedčím o pokračovaní. Ale mal som pocit, že starký by si to tak prial. A úprimne, príbeh to emočne nabilo a posilnilo to aj jeho výpovednú hodnotu. Bol by som si prial pokračovať so starým pánom, ale osud to zariadil takto.

Neskôr sme sa s obidvoma vnukmi stretli v parku a vysvetlil som im svoj postoj a predstavu. Potvrdili mi, že budú pokračovať a že mladší vnuk prevezme zodpovednosť za oázu. Bolo v prvom rade na ňom, či sa bude chcieť nechať nakrúcať. Z predošlej fázy, keď som sa venoval hlavne starému pánovi, nemal pocit, že sa o neho nejak špeciálne zaujímam a mal oprávnený pocit, že sú tam len ako štatisti. Myslím, že sa na mieste rozhodol kvôli starkému pokračovať a nechať kamery zájsť do jeho súkromia. Ešte v ten deň sme v parku natočili scénu medzi nimi, dvomi bratmi, ako riešia, čo bude ďalej s oázou. Do filmu sa nakoniec nedostala.

V Dobrej smrti ste sledovali ženu, ktorá sa rozhodla zo života odísť. Tentoraz vás zaujímala túžba prežiť. Ako tieto dva filmy súvisia?

V predchádzajúcom filme Dobrá smrť som cez tému dobrovoľne asistovaného odchodu zo života skúmal otázku najvyššej slobody. Bola to hlboká skúsenosť, ale po rokoch práce som cítil potrebu vyvážiť misky váh. V ďalšom projekte som sa chcel pozrieť na opačný pól, na túžbu žiť za každú cenu. Keď sa pustíte do nového projektu, odovzdávate jednej vízii roky svojho života. Verejná diskusia o klimatickej kríze bola nesmierne skľučujúca. Pýtal som sa sám seba, čím môžem prispieť. Nie som environmentalista ani klimatológ, som filmový režisér. Jediné, čo mi dávalo zmysel, bolo ponúknuť inú perspektívu. Ďalšie správy o tom, že sa blíži koniec sveta už nikto nepotrebuje. Chcel som nájsť ľudí, ktorí už žijú v realite zmenenej klimatickou krízou a museli sa jej prispôsobiť. Vybral som si ich preto, lebo chcem veriť, že náš svet sa neskončí.

Prečo ste sa rozhodli práve pre štyri príbehy z rôznych častí sveta?

Od začiatku som vedel, že film má mať globálny záber. Štvordielnu štruktúru som si zvolil preto, lebo horúčavy, sucho, rozširovanie púští a záplavy sú štyri hlavné prejavy klimatickej zmeny. Svet má zároveň štyri svetové strany. Keď som film vystaval na štyroch príbehoch smerujúcich na každú z nich, chcel som vytvoriť pomyselný kruh. Bolo pre mňa dôležité zachytiť rozdielne kultúry aj ekonomické podmienky. Nechcel som vyvolať mylný dojem, že sa tento problém týka iba vzdialených a prevažne menej rozvinutých častí sveta. Už dnes zasahuje západné spoločnosti a bohaté krajiny, ako napríklad Spojené štáty. Všetci sme súčasťou toho istého kruhu. Jedna planéta, jedna budúcnosť.

rozhovor Tomáš Krupa Tvorcovia filmu Musíme prežiť na MFF Cinematik, kde snímka získala Cenu primátora mesta Piešťany. Foto: MFF Cinematik/Daniel Dvorský
Tvorcovia filmu Musíme prežiť na MFF Cinematik, kde snímka získala Cenu primátora mesta Piešťany.
Foto: MFF Cinematik/Daniel Dvorský

Ako ste v týchto krajinách našli konkrétnych ľudí, ktorých chcete sledovať niekoľko rokov?

Klasický kasting sme nerobili. Viac než rok som namiesto toho prehľadával internet a čítal stovky článkov. Hľadal som novinárov, ktorí už objavili silné ľudské príbehy. Nie vedecké texty, ale reportáže zamerané na skutočné udalosti a osudy. Našiel som možné príbehy zo všetkých kútov sveta a začal ľudí oslovovať. Kontaktoval som miestne filmové komisie v Mongolsku a Grónsku, prípadne som písal priamo novinárom a ľuďom, o ktorých boli články napísané. Keď ľudia v týchto komunitách pochopili, že nás ich život úprimne zaujíma a chceme za nimi prísť, boli neuveriteľne otvorení.

Hneď sme im podrobne vysvetlili, ako chceme nakrúcať. Mnohí však napriek tomu očakávali bežnú televíznu reportáž či spravodajský rozhovor. Každý deň sme im znovu približovali našu metódu a filmovú estetiku, až kým sa pri nakrúcaní postupne neuvoľnili. Tento proces trval azda najdlhšie, kým pochopili, že vlastne od nich chceme, aby pred kamerou žili a robili svoju činnosť, nie sa pred ňu strnulo postavili a čakali, čo majú robiť. Budovanie dôvery voči kamere je pomalý proces. Sám sa neviem uvoľniť, keď na mňa niekto kameru otočí, takže viem, aké to je.

Niekedy sme od nich zase vyžadovali presnosť kvôli filmovej estetike, odkiaľ kam sa môžu pohybovať a načasovanie toho, čo robia alebo čo hovoria. Dosť pracujem s kamerovým pohybom a kompozíciou obrazu. Vedie to aj k tomu, že protagonisti sú potom v polohe hercov a dostávajú jasné pokyny. Akurát, že herec je na to zvyknutý, ale neherec vôbec, takže je to pre nich ťažko pochopiteľné. Postupne si však na to zvykali a potom už tomu rozumeli. Stali sa z nich herci, ktorí hrajú samých seba a nemusel som toľko vysvetľovať.

Povedali sme si, aká téma ma zaujíma v tom-ktorom obraze, odkiaľ kam by mali viesť dialóg a spustili sme kameru. Keď som rozumel angličtine, povedali sme si, čo funguje a čo by mohli skúsiť inak a zopakovali sme záber. Keď šlo o cudzí jazyk ako mongolčina alebo grónčina, musel do procesu vstúpiť ešte prekladateľ. Najskôr mi musel preložiť obsah hovoreného slova, čo si protagonisti povedali pred kamerou. Potom som ja prekladateľovi vysvetlil po anglicky, čo si o tom myslím a on zase im tlmočil moje slová. Občas sa tak strácali veci v preklade.

K protagonistom ste sa opakovane vracali. Ako sa medzi návštevami vyvíjal váš vzťah?

Časozberný rozmer rozprávania bol zásadný od úplného začiatku. Harmonogram aj rozpočet výroby sme zostavili tak, aby s ním počítali. Zaviazali sme sa, že sa na miesta budeme v priebehu rokov vracať. Celkovo sme absolvovali dvanásť ciest a 125 natáčacích dní. Znamenalo to tiež zostať s protagonistami v neustálom kontakte. Každému z nich som písal správy a e-maily každý mesiac, niekedy každý týždeň, aby som chápal ich aktuálnu situáciu.

V Grónsku bola dynamika celkom iná a vlastne aj dosť úsmevná. Prispôsobovanie sa je pre miestnych súčasťou života, robia to odjakživa. Úprimne povedané, už ich trochu nudí, keď sa ich ľudia zvonka neustále vypytujú na klimatickú zmenu. Napokon sme si však k sebe našli cestu. Matka nás začala označovať za členov rodiny a pre film urobila oveľa viac, než sme od nej mohli žiadať.

Keď si uvedomíte, že film začal pre protagonistov znamenať rovnako veľa ako pre tvorcov, je to nesmierne obohacujúce. Osobne sa nepovažujem za „typického“ dokumentaristu a získavanie dôvery nových ľudí mi istý čas trvá. Myslím si však, že napokon vnímajú moju vášeň aj energiu, ktorú do práce vkladám.

rozhovor Tomáš Krupa Záber z filmu Musíme prežiť. Foto: ASFK
Záber z filmu Musíme prežiť. Foto: ASFK

Keď miestnych v Grónsku otázky o klimatickej zmene unavovali, o čom chceli hovoriť oni? Zmenilo to váš pôvodný plán?





Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

recenzia Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť

„Je to predzvesť konca, ale zatiaľ moja dlhovekosť toto podozrenie vyvracia.“ Stručnou odpoveďou smečuje Emil Horváth na otázku mladej kolegyne, ako sa cíti v úlohe hrdinu dokumentárneho filmu. Životopisný portrét, v ktorom odznie aj toto „mikrointerview“, odvysielala Dvojka v deň hercových osemdesiatych prvých narodenín. Režisérka Iveta Grófová ho nazvala Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Aby ostala verná názvu aj vo vizuále, často vidíme renomovaného divadelného, televízneho i filmového herca za volantom. Večne na cestách – na domovskú scénu Slovenského národného divadla, do televízneho štúdia, s kolegami na cestách za divákmi v iných mestách alebo do Martina – divadla, na ktorého doskách znamenajúcich svet svoju umeleckú kariéru začínal. „Rekriminovať dozadu je svojím spôsobom dosť ťažké, ale určite sa dá rekriminovať to, čo človek robil v divadle, televízii, vo filme a spätne sa pozrieť na to, čomu obetoval a venoval život,“ hovorí. V zozname svojich divadelných a televíznych postáv, ktorým za viac ako polstoročie vdýchol na javisku, obrazovke či filmovom plátne život, sa pokúša vymenovať tie najvýznamnejšie, aby uľahčil filmárom hľadanie v archívoch. Listovanie v papieroch i vlastnej pamäti zakončí lakonicky: „Je toho strašne veľa, je to nezmysel.“ Ale nie je. Ukážky z divadelných predstavení, televíznych inscenácií i seriálov aj filmov sa prelínajú so spomienkami a osvetľujú umelcove zásadné životné a tvorivé situácie, zážitky i rozhodnutia. Režisérka Iveta Grófová sa...
rozhovor Tomáš Krupa Režisér a producent Tomáš Krupa. Foto: Ondřej Szollos

rozhovor Tomáš Krupa

Režisér a producent Tomáš Krupa sa vo svojich dokumentoch vracia k otázkam slobody a možností človeka rozhodovať o vlastnom živote. V celovečernom debute Absolventi: Sloboda nie je zadarmo (2012) sledoval mladých ľudí, ktorých predstavy o budúcnosti narážajú na pravidlá trhu. V Dobrej smrti (2018) sa prostredníctvom príbehu nevyliečiteľne chorej Janette venoval dôstojnosti a slobode rozhodnúť o vlastnom konci. Novinka Musíme prežiť, ktorá príde do kín 26. novembra, obracia pozornosť k odhodlaniu ľudí pokračovať v živote na miestach, ktoré sa im menia pred očami. Časozberný observačný dokument Musíme prežiť prepája štyri podoby prispôsobovania sa klimatickej zmene. Na pobreží Severnej Karolíny obyvatelia čelia postupujúcemu oceánu, v mongolskej púšti Gobi rodina sadí stromy, v austrálskom Coober Pedy sa pred horúčavou žije pod zemou a v Grónsku ustupujúci ľad premieňa podmienky rybolovu aj zaužívaný spôsob života. Rozprávanie vyrastá z každodenných situácií a rozhovorov protagonistov. Veľkorysé obrazy krajiny a strihové prepájanie vzdialených miest dávajú jednotlivým skúsenostiam spoločný rámec. Krupu zaujíma predovšetkým vynaliezavosť a vytrvalosť ľudí, ktorí si chcú zachovať domov. Dokument Musíme prežiť mal svetovú premiéru v marci 2026 na festivale dokumentárnych filmov v Solúne a slovenskú 20. júna na MFF Art Film v Košiciach. Na MFF Cinematik získal Cenu primátora mesta Piešťany a na festivale...
Zobraziť všetky články