Záber z filmu Hlas sirén

17. Fest Anča

Sloboda so zodpovednosťou ako nádej pre dnešok i budúcnosť

Eva Šošková

Písmo: A- | A+

Na Fest Anču chodím už niekoľko rokov, popravde si ani nepamätám koľko. Počas 17. ročníka, ktorý sa konal od 25. do 30. 6., som si ešte intenzívnejšie uvedomovala, aké náročné je z bohatej ponuky festivalu vyskladať si svoj vlastný program a pospájať jednotlivé časové okná do logickej skladačky. Obzvlášť preto, že tentokrát ste na festivale so mnou.

Mojou prioritou bolo sledovať, aký obraz súčasného sveta festival ponúka, najmä prostredníctvom súťažného výberu filmov a taktiež v sekcii Fokus s hlavnou témou festivalu. Väčšina sprievodných programov a tematických pásiem mi, žiaľ, pre tento prístup ušla, nestihla som ani súťaž videoklipov.

Trailer víťazného filmu Hlas sirén.

S tým filmovým obrazom sveta to však nebude také jednoduché. Vzhľadom na špecifiká festivalovej animácie, ktorá je často založená na tvorbe významov prostredníctvom asociácií a vyvolávaní nešpecifických emócií surreálnou povahou tekutého výtvarného štýlu – metamorfózou obrazov – je výrazne ku konštrukcii obrazu sveta prizývaný divák. V tom tkvie krása aj náročnosť takéhoto typu festivalov. Väčšinou sa animácia vymedzuje voči klasickému filmovému rozprávaniu s jasnou kauzalitou, figurálnosťou a budovaním konzistentného priestoru a času, čo núti diváka v každom momente pozorne sledovať plátno a neustále pracovať na významoch. Je tu aj možnosť odpútať sa od racionalizácie dívania sa a nechať sa unášať možnými svetmi animácie. To som si však tento rok nedovolila.

Na druhú stranu, filmy so širokými možnosťami interpretácie podnecujú voľný tok myšlienok a neokliešťujú divácke myslenie, takže ich možno vnímať ako naozaj slobodné umenie. Festival nie je slobodný len pre divákov, ale aj pre autorov. Prejavuje sa to nielen vo formálnych a štylistických aspektoch filmov, ale aj v ich témach, ktoré sú v spoločnosti často tabu – násilie, erotika, viera v kontexte sexuality a agresivity.

Témou festivalu bola „nočná mora“ a festivalové pásma sa zamerali na úzkostný účinok, sklamané očakávania, negatívnych hrdinov, nepríjemné rituály, ale aj trpké tvrdenie, že „na všetkom zlom je niečo dobré“. Výber filmov mohol slúžiť ako saturácia depresívnych, úzkostných a agresívnych emócií a v jednom z pásiem sa tieto emócie mohli uvoľniť prostredníctvom čierneho humoru. Súčasťou premietaní boli aj rozhovory s rôznymi odborníkmi o daných podtémach nočných môr. „Chceme ísť smerom k ľuďom a ukazovať im, že animované filmy riešia veci, ktoré riešime aj my v spoločnosti, že filmy sú zrkadlo. Tieto rozhovory sú unikátne – nikde na žiadnom festivale som nevidel nič podobné. Filmové pásma s prednahratými diskusiami sú branding Fest Anče,“ priblížil koncept rozhovorov programový riaditeľ Jakub Spevák. Odborníci a aktivisti vnímali strasti života – nočné mory – ako príležitosť na osobnostný i spoločenský rast.

Medzinárodnú súťaž krátkych animovaných filmov odštartoval slovenský film Martina Smatanu s príznačným názvom Ahoj leto (2024). Pásmo teda začalo ľahko, s nadhľadom a humorom. Potom to už išlo „dolu vodou“ do útrob ľudských strachov založených na tabu, pokrytectve a hľadaní vlastného miesta v zložitom vnútornom i vonkajšom svete. Filmy prinášali existenciálnu úzkosť.

Záber z filmu Ahoj leto.

Ako upozorňuje Jakub Spevák, súťažné pásma sa snažili odľahčiť: „Pristúpili sme k tomu, že sa snažíme do každého pásma dať jeden-dva filmy, ktoré sú humorné, aby to nebolo úplne temné.“ Napriek tejto snahe pôsobili pásma dosť ťaživo. Tematicky sa filmy dotýkali sociálnej úzkosti, hľadania vlastnej identity, rodinných vzťahov, adaptačnej poruchy, zdravotnej úzkosti, ale najmä telesnosti a telesnej integrity v spojení so sexualitou a zdravím. Často sa objavovali témy smrti a dospievania, resp. nemožnosti mladých osamostatniť sa kvôli ekonomickej situácii. „Filmy do súťaže nevyberáme podľa témy festivalu. Ale tento rok som už počul od veľa ľudí, že tú nočnú moru vidia aj v súťažných, aj v nesúťažných sekciách. Filmy odrážajú svet a my sa snažíme tému festivalu vyberať v závislosti od toho, čo vnímame ako spoločensky pálčivú tému,“ vysvetľuje Jakub Spevák.

Tak ako väčšina divákov, aj väčšina filmových postáv boli mladí ľudia – teenageri, adolescenti, mladí dospelí, a v menšej miere ľudia v strednom veku. Je otázkou, v akom veku sú autori a autorky filmov; predpokladám, že v podobnom, keďže až tretinu filmov tvoria tie študentské. Festival tak vytvára obraz sveta mladých ľudí, špeciálne z prostredia výtvarných umelcov. Nie je to homogénna skupina, ale určite sa vo veľkej miere stretávajú vo svojich politických názoroch. V súčasnej politickej situácii cítia silné ohrozenie svojej profesie a premýšľajú, čo ďalej. Tieto slová zaznievali aj počas Industry programu (napr. v diskusii o profesii producenta v autorských projektoch). Svet týchto ľudí sa zdá temný.

V súvislosti s premietanými filmami a náladami v spoločnosti bolo veľmi funkčné, že pred projekciami pre dospelých sa na plátne zjavil nápis informujúci o duševnom zdraví a poskytujúci kontakt na rýchlu pomoc v prípade ťaživých duševných stavov. Festival tak demonštruje svoju spoločenskú rolu, ktorú si organizačný tím uvedomuje a ktorej sa, zhostil naozaj zodpovedne. Bezpečný priestor sa snaží vytvoriť aj úvodným titulkom prijímajúcim inakosť a odmietajúcim poškodzujúce správanie, ale tiež fyzickým miestom v kultúrnom centre Stanica Žilina-Záriečie, kde sa v prípade zahltenia podnetmi alebo prípadného šoku môžu návštevníci stíšiť a stabilizovať.

Medzinárodnú súťaž kopírovala slovenská. Temné filmy sa týkali zblúdených duší v hororovej štylizácii, intimity, vydierania cez internet, otroctva a dospievania. Domáca súťaž však priniesla aj pozitívne obrazy slovenského folklóru v interpretácii Kaoru Furuko, mladej ženy pôvodom z východného kultúrneho okruhu, a aj tu súťažil slnečný film Martina Smatanu Ahoj leto.

Najlepší slovenský krátky animovaný film: Bolavlk (Niko Mlynarčík, ČR, 2023)

Zdieľanie smútku a obáv posilňuje vzájomné vzťahy, v ktorých tkvie pre smútiacich nádej. Ako povedal Martin Smatana na záverečnom ceremoniáli: „Toto je jediná nočná mora, z ktorej sa nechcem zobudiť. A to je vlastne sen.“
_______________

Víťazné filmy:

Najlepší krátky animovaný film: Hlas sirén (r. Gianluigi Toccafondo, Francúzsko, Taliansko, 2023)
Najlepší krátky animovaný film – Špeciálne uznanie: Jar (r. Pernille Kjaer, Dánsko, 2023)
Najlepší študentský krátky animovaný film: Vlákna (r. Zhen Li, Spojené štáty, 2022)
Najlepší študentský krátky animovaný film – Špeciálne uznanie:  Rúry (r. Kilian Feusi, Jessica Meier, Sujanth Ravichandran, Švajčiarsko, 2022)
Najlepší slovenský krátky animovaný film: Bolavlk (Niko Mlynarčík, Česká republika, 2023)
Najlepší slovenský krátky animovaný film – Špeciálne uznanie: Ahoj leto (Martin Smatana, Veronika Zacharová, Slovensko, 2024)
Najlepší animovaný videoklip: D’un Feu Secret  (r. Amanda Bonaiuto, Spojené štáty, 2023)
Najlepší animovaný videoklip – Špeciálne uznanie: Worm (Mattis Dovier, Yoann Dovier, Francúzsko, 2023)
Najlepší animovaný film pre deti: Baterková mama (Seungbae Jeon, Kórejská republika, 2023)

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala.  Čo vás presvedčilo?  Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články