Angkorvat Záber z filmu Angkorvat. Foto: archív SFÚ
Písmo: A- | A+

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ. Prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Desaťminútový dokumentárny film Vlada Kubenka Angkorvat (1959) je jedným z prvých širokouhlých farebných slovenských dokumentárnych filmov. A hoci vznikol na sklonku päťdesiatych rokov 20. storočia, ponúka oku rozlet a približuje exotické diaľky. Nakrúcal sa totiž v Kambodži.

Spriatelená exotika

Martin Kaňuch sa vo svojom krásnom texte Štyri kambodžské filmy Vlada Kubenka,[1] zamýšľa nad možnosťami československého človeka cestovať a spoznávať šíry svet. Nie však tým konzumným a konfekčným spôsobom, aký dnes poznáme z hromadnej zájazdovej turistiky, ale skôr spôsobom romanticky bohémskym, akým na seba (umelecky) citlivé duše nechávajú vplývať nové, kultúrne stimuly. Presne o takom písal spisovateľ Dominik Tatarka v knihe Človek na cestách (1957).

No v päťdesiatych rokoch minulého storočia sa z Československa necestovalo hocikam, ale predovšetkým, prípadne len, do spriatelených krajín.

Prvotným impulzom k cestám slovenských filmárov do Kambodže bolo v roku 1956 nadviazanie diplomatických vzťahov Československa s Kambodžským kráľovstvom. To len dva roky predtým získalo nezávislosť od Francúzska. Kambodžský premiér, princ Norodom Sihanuk, sa vtedy usiloval, ako píše Kaňuch, „budovať na báze monarchistického zriadenia model tzv. budhistického socializmu“.[2] Dekolonializácia Kambodže a znovunadobudnutie jej samostatnosti, navyše s vôľou premiéra hospodársky sa inšpirovať od iných k socializmu spejúcich krajín, sa tak stala pevným základom československo-kambodžského priateľstva.

Kambodža a slovenskí filmári

Premiér Norodom Sihanuk však nebol len osvietený princ so sklonom k socializmu s budhistickou tvárou. Bol aj vášnivým filmárom. Slovenskej filmárskej delegácii vytvoril skutočne optimálne podmienky na filmové priblíženie bohatého kultúrneho dedičstva svojej krajiny.

Vlado Kubenko už v roku 1958 nakrútil spravodajský šot z oficiálnej návštevy predsedu kambodžskej kráľovskej rady na Slovensku. A bol to práve on, kto sa v decembri toho istého roku s kameramanom, mladým absolventom FAMU Jánom Cifrom, vydal do Kambodže. Z pôvodne plánovanej trojmesačnej cesty sa napokon stala viac ako pol roka trvajúca výprava.[3] Počas nej filmári nakrútili množstvo materiálu. Do konca roka 1959 z neho zostrihali štyri krátkomentrážne dokumentárne filmy: Angkorvat, Bajon, Úsmevy Angkoru a Deň vo Phnom Phene. Kým prvé tri sa venujú najmä starej chrámovej architektúre a jednotlivým prvkom umeleckých pamiatok, Deň vo Phnom Phene sa snaží predstaviť aj súčasný spôsob života Kambodžanov, vrátane skromného života budhistických mníchov.

Všetky tieto filmy vo svojich komentároch pripomínajú, že kambodžský ľud si konečne vydobyl nezávislosť a zhodil okovy koloniálneho imperializmu. To, čo však udiera do očí viac, ako vyzdvihovanie konvenujúceho politického smerovania Kambodže, je Kubenkovo a Cifrovo očarenie výtvarným aspektom krajiny a jej pamiatok.

Filmári nešli do Kambodže nepripravení. Úsmevy Angkoru i Angkorvat nakrútili ako širokouhlé farebné filmy. Pri príprave nakrúcania im asistoval domáci filmový pracovník Sim-Ong. A filmy vznikli v spolupráci s kambodžským Ministerstvom informácií v Phnom Penhu a Ústavom pre konzerváciu Angkoru v Siem Reape. V praxi, pri nakrúcaní filmu Angkorvat, to znamenalo najmä to, že priestory chrámu a ich okolie boli Kubenkovi a Cifrovi voľne prístupné. Kamera mohla kĺzať svojím objektívom najskôr po džungli, ktorá v sebe stále skrýva množstvo starých kmérskych stavieb, a vzápätí po nekonečných horizontálne sa rozpínajúcich basreliéfoch, ozdobách či sochách, ktoré sa spektakulárne vynárajú z pieskovca a sú už predmetom pamiatkovej starostlivosti a záujmu.

Základné prvky filmového cestopisu

Angkorvat je už na prvý pohľad plnohodnotný cestopisný dokumentárny film. Je v ňom všetko, čo má cestopisný film mať: komentár, hudba Tibora Andrašovana, ktorá – napriek tomu, že ju nahral európsky symfonický orchester – výrazne pracuje s päťtónovou stupnicou, čím film exoticky „koloruje“ aj vo zvuku.

Keďže sa Angkorvat nakrúcal širokouhlým objektívom, tento formát umožnil





Záber z filmu Angkorvat. Foto: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Chica Checa režiséra Šimona Holého. Foto: Arinafilm

Chica Checa si obula opätky a telo zareagovalo

Do kín prichádza koprodukčná komédia českého režiséra Šimona Holého. Nebude šetriť priznaniami. Český režisér Šimon Holý má už za sebou prvé úspechy. Do filmového sveta vstúpil debutom Zrkadlá v tme v roku 2021 a odvtedy nakrútil tri ďalšie snímky (A potom prišla láska..., Proxima a Hello, Welcome), získal nomináciu na Ceny českej kritiky aj na Českého leva. Tentoraz bolo jeho ambíciou sfilmovať príbeh, ktorý do istej miery súvisí s desivými udalosťami vo svete, no zároveň nás chce vrátiť k malým ľudským príbehom bez toho, aby sme cítili ťažobu. Rozhodol sa pri tom naďalej spolupracovať s tímom z predchádzajúcich projektov, no ako sám vraví, týmto filmom tematicky vstupuje do ďalšej, inej tvorivej fázy. Po trilógii, v ktorej sledoval postavy na prahu zmeny svojho života, presunul svoju pozornosť na zmeny samotné. Do slovenských kín prichádza jeho koprodukčná komédia Chica Checa. Názov filmu predstavuje alter ego hlavnej postavy Lukáša, ktorý žije vo Francúzsku – úspešný, šťastný a vzdialený svojej mame Zdene. Aspoň tak to pôsobí na obrazovke jej starého počítača, cez ktorý je s ním mama občas v kontakte. Nemá to jednoduché – hoci vedie zdanlivo obyčajný život vidieckej poštárky, túži po niečom viac než len zaháňať samotu pred telkou v rozpadávajúcom sa dome. A je tu ešte deväťdesiatročná babka Věra s jej posledným prianím v...
Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Toxické skládky ako trauma. Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín. Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková. Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia Tri pohľady Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú...
Záber z filmu Tichá radosť (1986) režiséra Dušana Hanáka. Foto: SFÚ

MoMA uvádza: Normalizácia v Československu. Slovenský film sa vracia do newyorského múzea

V prestížnom svetovom múzeu súčasného umenia MoMA v New Yorku sa od 20. novembra do 6. decembra uskutoční retrospektívna prehliadka nazvaná Tiene jari: Normalizácia v Československu. Počas nej sa premietne štrnásť československých filmov, ktoré vznikli v období rokov 1971 až 1986. Vo výbere sú zaradené aj snímky Dušana Hanáka, Dušana Trančíka, Martina Hollého a Juraja Jakubiska zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Prehliadky sa osobne zúčastní Magda Vášáryová, predstaviteľka postáv z viacerých uvádzaných titulov. „Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa spolu s politickými slobodami Pražskej jari skončila aj ´veľká´ dekáda československej kinematografie – aspoň tak znie všeobecne prijatý názor,“ vysvetľuje dramaturgické pozadie podujatia Christopher Small, hosťujúci kurátor MoMA, ktrorý zostavil prehliadku normalizačných filmov. Na jej slovenskej časti participoval Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ. „Filmy v tejto kolekcii však rozprávajú iný príbeh. Diela, ktoré vznikli v rokoch 1971 až 1986, keď bola normalizácia najdusivejšia, naznačujú, že aj v najpochmúrnejšej politickej klíme sa našli umelci, ktorí naďalej tvorili, a to aj za radikálne zmenených podmienok,“ hovorí Small. Podľa neho v tomto období vznikli rôznorodé žánre, ako napríklad životopisné filmy, nadprirodzené komédie, westerny z pohraničia, charakterové štúdie, psychedelické rozprávky či existenciálne drámy, no „toto dlho hanobené obdobie československej kinematografie sa málokedy považuje za samostatnú éru...
Zobraziť všetky články