V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ. Prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Desaťminútový dokumentárny film Vlada Kubenka Angkorvat (1959) je jedným z prvých širokouhlých farebných slovenských dokumentárnych filmov. A hoci vznikol na sklonku päťdesiatych rokov 20. storočia, ponúka oku rozlet a približuje exotické diaľky. Nakrúcal sa totiž v Kambodži.
Spriatelená exotika
Martin Kaňuch sa vo svojom krásnom texte Štyri kambodžské filmy Vlada Kubenka,[1] zamýšľa nad možnosťami československého človeka cestovať a spoznávať šíry svet. Nie však tým konzumným a konfekčným spôsobom, aký dnes poznáme z hromadnej zájazdovej turistiky, ale skôr spôsobom romanticky bohémskym, akým na seba (umelecky) citlivé duše nechávajú vplývať nové, kultúrne stimuly. Presne o takom písal spisovateľ Dominik Tatarka v knihe Človek na cestách (1957).
No v päťdesiatych rokoch minulého storočia sa z Československa necestovalo hocikam, ale predovšetkým, prípadne len, do spriatelených krajín.
Prvotným impulzom k cestám slovenských filmárov do Kambodže bolo v roku 1956 nadviazanie diplomatických vzťahov Československa s Kambodžským kráľovstvom. To len dva roky predtým získalo nezávislosť od Francúzska. Kambodžský premiér, princ Norodom Sihanuk, sa vtedy usiloval, ako píše Kaňuch, „budovať na báze monarchistického zriadenia model tzv. budhistického socializmu“.[2] Dekolonializácia Kambodže a znovunadobudnutie jej samostatnosti, navyše s vôľou premiéra hospodársky sa inšpirovať od iných k socializmu spejúcich krajín, sa tak stala pevným základom československo-kambodžského priateľstva.
Kambodža a slovenskí filmári
Premiér Norodom Sihanuk však nebol len osvietený princ so sklonom k socializmu s budhistickou tvárou. Bol aj vášnivým filmárom. Slovenskej filmárskej delegácii vytvoril skutočne optimálne podmienky na filmové priblíženie bohatého kultúrneho dedičstva svojej krajiny.
Vlado Kubenko už v roku 1958 nakrútil spravodajský šot z oficiálnej návštevy predsedu kambodžskej kráľovskej rady na Slovensku. A bol to práve on, kto sa v decembri toho istého roku s kameramanom, mladým absolventom FAMU Jánom Cifrom, vydal do Kambodže. Z pôvodne plánovanej trojmesačnej cesty sa napokon stala viac ako pol roka trvajúca výprava.[3] Počas nej filmári nakrútili množstvo materiálu. Do konca roka 1959 z neho zostrihali štyri krátkomentrážne dokumentárne filmy: Angkorvat, Bajon, Úsmevy Angkoru a Deň vo Phnom Phene. Kým prvé tri sa venujú najmä starej chrámovej architektúre a jednotlivým prvkom umeleckých pamiatok, Deň vo Phnom Phene sa snaží predstaviť aj súčasný spôsob života Kambodžanov, vrátane skromného života budhistických mníchov.
Všetky tieto filmy vo svojich komentároch pripomínajú, že kambodžský ľud si konečne vydobyl nezávislosť a zhodil okovy koloniálneho imperializmu. To, čo však udiera do očí viac, ako vyzdvihovanie konvenujúceho politického smerovania Kambodže, je Kubenkovo a Cifrovo očarenie výtvarným aspektom krajiny a jej pamiatok.
Filmári nešli do Kambodže nepripravení. Úsmevy Angkoru i Angkorvat nakrútili ako širokouhlé farebné filmy. Pri príprave nakrúcania im asistoval domáci filmový pracovník Sim-Ong. A filmy vznikli v spolupráci s kambodžským Ministerstvom informácií v Phnom Penhu a Ústavom pre konzerváciu Angkoru v Siem Reape. V praxi, pri nakrúcaní filmu Angkorvat, to znamenalo najmä to, že priestory chrámu a ich okolie boli Kubenkovi a Cifrovi voľne prístupné. Kamera mohla kĺzať svojím objektívom najskôr po džungli, ktorá v sebe stále skrýva množstvo starých kmérskych stavieb, a vzápätí po nekonečných horizontálne sa rozpínajúcich basreliéfoch, ozdobách či sochách, ktoré sa spektakulárne vynárajú z pieskovca a sú už predmetom pamiatkovej starostlivosti a záujmu.
Základné prvky filmového cestopisu
Angkorvat je už na prvý pohľad plnohodnotný cestopisný dokumentárny film. Je v ňom všetko, čo má cestopisný film mať: komentár, hudba Tibora Andrašovana, ktorá – napriek tomu, že ju nahral európsky symfonický orchester – výrazne pracuje s päťtónovou stupnicou, čím film exoticky „koloruje“ aj vo zvuku.
Keďže sa Angkorvat nakrúcal širokouhlým objektívom, tento formát umožnil