Záber z filmu Saso. Foto: archív SFÚ

Digitálne kino: Mysľou v práci, v každom okamihu

Mária Ferenčuhová

Písmo: A- | A+

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Saso vznikol ako 9. vydanie spravodajského mesačníka Sonda v roku 1985. Nakrútil ho dokumentarista a kameraman Ľubomír Štecko, ktorý 29. januára oslávil 80. narodeniny.

Jedným z talentov Ľubomíra Štecka, prejavujúcim sa už v jeho krátkych filmoch z druhej polovice 80. rokov minulého storočia, je schopnosť dostať sa s filmovou kamerou k človeku veľmi blízko, takmer na dotyk, a to dokonca aj v rámci žánru profesijného portrétu. Aj vďaka tomu sa mu darilo tak presvedčivo zachytiť osobitú energiu, názory či hodnoty svojich filmových protagonistov – či už išlo o bezprostredného stavebného predáka Jána Luptáka vo filme Najlepšie roky života majstra Luptáka (1987), alebo o mladučkú zdravotnú sestru, nepripravenú čeliť náročnej a málo oceňovanej práci na geriatrickom oddelení, vo filme Sestrička (1989). Ľubomír Štecko pritom do intímneho priestor svojich protagonistov vstupuje vždy nenásilne a väčšinou nekonfrontačne. Jeho metódou je skôr observácia, no nebojí sa ich ani režírovať, aby publiku sprostredkoval to, čo pri nakrúcaní svojich filmových hrdinov sám vypozoroval.

Vo filme Saso, portréte, ktorý má miestami podobu observačnej reportáže, nám Štecko približuje pracovné nasadenie hlavného technológa v atómovej elektrárni V2 v Jaslovských Bohuniciach krátko pred spustením prevádzky tohto nového bloku.





Záber z filmu Saso. Foto: Archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Vtáčkovia, siroty a blázni režiséra Juraja Jakubiska. Foto: SFÚ

Svetový deň audiovizuálneho dedičstva oslávi Kino Lumière projekciou filmu Vtáčkovia, siroty a blázni

Slovenský filmový ústav (SFÚ) ako inštitúcia filmového dedičstva si dňa 27. októbra každoročne pripomína Svetový deň audiovizuálneho dedičstva na Slovensku. V Kine Lumière pri tejto príležitosti uvedie zo svojich zbierok digitálne reštaurovaný film Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Juraja Jakubiska, ktorý mal tento mesiac svetovú premiéru na prestížnom festivale klasických filmov Lumière vo francúzskom Lyone. Projekcia sa uskutoční v utorok 27. októbra, film lektorsky uvedie Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ. V novej podobe Jakubiskov digitálne reštaurovaný film Vtáčkovia, siroty a blázni uvedie SFÚ v Kine Lumière v slovenskej premiére. „Pri digitálnom reštaurovaní v 4K sme vychádzali z filmových prvkov uchovávaných v SFÚ, konkrétne z dobového duplikačného pozitívu, pričom sme rešpektovali mierne modifikovanú verziu filmu z roku 1990, ktorá bola v jednej scéne skrátená,“ približuje prácu na digitalizovaní a reštaurovaní filmu Marián Hausner, riaditeľ Národného filmového archívu SFÚ. „Pri zvukovej zložke sme vychádzali z negatívu zvuku tejto verzie. Na farebných korekciách kinematografického diela sme, žiaľ, už nemohli spolupracovať s jeho kameramanom Igorom Lutherom, preto sme oslovili kameramana Stanislava Doršica, ktorý sa spolupodieľal na viacerých Jakubiskových filmoch, a pri tomto filme pôsobil ako asistent kamery.“ V novej podobe mal film svetovú premiéru len pred pár dňami na festivale klasických filmov Lumière v Lyone. „Takýchto prestížnych festivalov je vo svete iba pár, preto nás potešilo, že opätovne...
Záber z filmu Divočina režisérky Evženie Brabcovej. Foto: CinemArt

Do kín prichádza tajomná dráma o odpustení. Je to Divočina

Časom človek v živote získava skúsenosť, že skutočnú divočinu nemusí zažiť v horách či pralesoch, nachádza sa v jeho blízkosti, a nepredstavuje ju ani žiadne zviera, ale napríklad situácia v rodinnom kruhu. Prišla na to aj Marta, manželka a matka dvoch detí, ktorá sa rozhodla riešiť toxický vzťah a hľadať svoju hodnotu. Psychologický film Divočina prináša do slovenských kín intímnu autorskú výpoveď českej režisérky Evženie Brabcovej. Dať priestor nádeji Marta sa rozhodne odísť z toxického vzťahu s manželom Milanom a so svojimi dvoma dcérami hľadá útočisko na odľahlom mieste u svojho starnúceho otca. Namiesto kľudu, ktorý očakávala, sa však ocitne vo svete jeho čudáctva a posadnutosti spojenej s blížiacou sa apokalypsou. Do príprav na prežitie konca sveta zapája otec aj Martu a svoje vnučky. Všadeprítomné divé svine, spomienky z detstva aj silnejúci pocit, že stráca kontrolu nad vlastným životom, sa pre Martu postupne menia na nočnú moru. S príchodom manžela naberá situácia dramatický vývoj. Rodinná dráma Divočina je celovečerným debutom režisérky Evženie Brabcovej. Otvára v ňom témy, o ktorých sa v českom filme príliš nehovorí – počnúc toxickými vzťahmi cez skryté domáce násilie až po fenomén prepperstva – životného štýlu založenom na prípravách na krízové situácie. Podľa slov produkcie sa pritom snaží vyhnúť depresívnemu sociálnemu tónu a dať priestor nádeji.  Nenápadná hrdinka Režisérka sa vo filmovom príbehu čiastočne inšpirovala vlastnou...
MFDF Ji.hlava 2026 Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: filmsomnia

Zóny nikoho a ďalšie slovenské filmy na MFDF Ji.hlava 2026

Jubilejný 30. ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava sa začína v piatok 23. októbra 2026 a potrvá do 1. novembra 2026. Až 106 filmov uvedie vo svetovej premiére. Celkovo má v programe viac ako 350 filmov, medzi nimi aj viaceré slovenské a koprodukčne slovenské snímky. Festival má hneď niekoľko súťažných sekcií. Tou hlavnou je Opus Bonum. Organizátori do nej vyberajú „pozoruhodné dokumentárne filmy roku z rôznorodej kolekcie reprezentujúcej tendencie svetového dokumentu“. MFDF Ji.hlava 2026 uvedie v sekcii šestnásť snímok, Slovensko zastupujú dve. Realitu musia vytesňovať Medzinárodnú premiéru má v Jihlave dokumentárna snímka Viery Čákanyovej, Lucie Kašovej a Barbory Sliepkovej Zóny nikoho. V žánrovo pestrom autorskom prístupe ponúka film zložený z troch epizód pohľad na tri najzávažnejšie environmentálne záťaže na Slovensku. Zameral sa na bratislavskú Dynamitku a súvisiacu Vrakunskú skládku, gudrónové jamy v Predajnej a na oblasť tzv. Trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Programové vyhlásenie vlády kedysi sľúbilo, že záťaže, ktoré sú ešte dedičstvom socializmu, budú odstránené do roku 2024. „Problém sme zdedili zo socializmu, no za 37 rokov demokracie sme sa s ním nedokázali vysporiadať,“ povedala režisérka Lucia Kašová, ktorá je zároveň autorkou námetu. „Ľudia žijúci v blízkosti toxických skládok musia realitu vytesňovať, aby v nej vôbec dokázali psychicky prežiť. Tým sa však prehlbuje ich letargia a nedôvera v štátne inštitúcie,“ hovoria autorky filmu spoločne. Zóny nikoho...
Zobraziť všetky články